Píše Lucia Blažková: Druhý pokus

Ani vedcom nie je celkom jasné, kedy bol zaznamenaný prvý prípad onkologického ochorenia u človeka, no s určitosťou možno tvrdiť, že trápi ľudstvo už celé stáročia. Dve ruky by boli málo na zrátanie ľudí z môjho okolia, o ktorých viem, že s rakovinou bojovali alebo bojujú. A to nerátam Amazonky.

Dôležitá je včasná diagnostika, ktorá predlžuje dobu prežitia, ale k úspešnej liečbe neodmysliteľne patrí aj chirurgické odstránenie napadnutého tkaniva. Prvý pokus lekárom v mojom prípade nevyšiel, a preto som sa v nemocnici ocitla opäť.

Ráno sme odprevadili Matúška do školy s prísľubom, že cez víkend ma prídu do nemocnice navštíviť. Ďalší scenár mi bol už dôverne známy. Najskôr príjem na hospitalizáciu, odber krvi, lúčenie a nakoniec predoperačná príprava pozostávajúca z liekov na spanie a večernej diéty.

Na chodbe som stretla  pani Betku, ktorú operovali v deň môjho prepustenia do domácej liečby. Ona šla na kontrolu a ja na príjem. Znovu som kráčala na prvé poschodie oddelenia onkologickej chirurgie a znovu sa ocitla v tej istej izbe. Posteľ sa mi ušla tento raz pri dverách, kde pred tým ležala pani Betka. Bolo mi jej vtedy ľúto, pretože sama z nej nedokázala ani zísť a nieto ešte po operácii ležať na jednom boku. Veľmi si však pochvaľovala celý personál, ktorý jej bol vždy nápomocný. Dodnes mne i Beátke občas zavolá a ja som rada, že v jej hlase stále počuť život.

S Majom som sa lúčila na chodbe. Sedeli sme na lavičke, držali za ruky a hľadeli do zeme. Presne takéto emotívne chvíle dokážu človeka vrátiť späť do čias, kedy sme žili jeden pre druhého. Veď to poznáte, kupovanie rodinných vstupeniek 2+2 už nedávalo veľa priestoru na romantické chvíle, bolo dobré si ich z času na čas pripomínať, napríklad spoločnými večerami, kinom, divadlom, alebo aj hraním badmintonu. Nedali nám zabudnúť, že náš spoločný život bol celkom dobrý nápad.

Dnes nesedíme v kine či v divadle, ale na nemocničnej lavičke a celá naša pozornosť je upriamená na myšlienku, že jeden bez druhého nevieme žiť.

Pocit mať to rýchlo za sebou a byť doma sa dostavil ešte mocnejšie ako minule. Utrela som slzy, zakývala Majovi a odkráčala späť do izby s odhodlaním amazonskej bojovníčky.

Moje nové spolubývajúce boli už dávno vybalené. Jedna z nich márne hľadala diaľkové ovládanie od televízora.

„V tejto izbe diaľkový ovládač nie je,“ povedala som, nech po ňom nepátra zbytočne. Pozerala na mňa nechápavo, odkiaľ to viem.

„Nedávno som tu ležala.“ Objasnila som jej situáciu a pokračovala vo vybaľovaní.

Obe moje spolubývajúce mali naplánovanú operáciu štítnej žľazy, nič onkologické.

„Tiež idete na štítnu žľazu?“ spýtala sa ma jedna z nich.

„Nie, mňa čaká mastektómia,“ odvetila som s pokojným výrazom tváre.

„Taká mladá?!“ zhrozene sa na mňa zadívala.

Do izby vošla sestrička, aby ma oboznámila s ďalším postupom.

„Dnes po šiestej už nič nejedzte, piť môžete len do polnoci….“

„Áno, viem,“ skočila som jej do reči.

„Ach áno, boli ste mi povedomá. Nedávno sme vás tu mali, však? Takže to už poznáte.“

Aj zhovorčivá upratovačka ma spoznala, keď sa práve chystala umyť dlážku v našej izbe.

„Nedávno tu ležala taká mladá žena ako vy už druhýkrát,“ povedala, „tiež jej museli zobrať celý prsník.“ Ukázala prstom na poslednú izbu na konci chodby.

Isto sa cítila rovnako, ako ja. Pomyslela som si.

Po operácii som sa zobudila s veľkou bolesťou na hrudi. Bola taká intenzívna, že mi ani bežne podávané lieky nezabrali. Slzy mi tiekli po tvári.

„Ani sa vám nečudujem, veď máte rez cez celý hrudník,“ povedala sestrička a rýchlo už riedila do infúzie oveľa silnejšie analgetikum triedy opioidov pôsobiace na môj centrálny nervový systém. Konečne som pocítila úľavu. Počas dňa mi lieky na tlmenie bolesti priebežne podávali a ja som sa utešovala, že najhoršie už mám za sebou. Večer som každú chvíľu žobronila o vodu.

„Vypláchnite si ústa,“ povedal nahlas môj obľúbený sanitár. „A teraz rýchlo prehltnite!“ zašepkal. Zľutoval sa a potajomky mi dovolil preglgnúť aspoň dúšok.

O hodinu neskôr som sa však zobudila na pocit nevoľnosti pripomínajúci pochemoterapeutický stav. No, nie tak celkom úplne. Moje čuchové receptory teraz neboli až také hypersenzitívne ako vtedy a ani som sama sebe nesmrdela, len žalúdok sa mi prevracal rovnako. Aj ten ťažko vybojovaný dúšok vody šiel do emitnej misky.

Zrejme sa mi moje telo po anestézii a sérii medikamentózne podávanej drogy snažilo dať najavo, že už je čas tento žúr zabaliť. Aspoň sa mi teraz bude dobre spať. Ani ruch veľkomesta mi už neprekážal, aj keď sme zasa spali pri otvorenom okne. Denné teploty sa vyšplhali k tridsiatke napriek tomu, že už malo panovať jesenné počasie. Pre istotu som si neužité lieky na spanie odložila na horšie časy, i keď som dúfala, že už tie najhoršie z najhorších mám úspešne za sebou.

Nasledujúci deň, neďaleko onkologického ústavu sa v uliciach Bratislavy zišlo tisíce ľudí v ružových farbách, ktorí sa zapojili do Avon pochodu proti rakovine prsníka. Amazonky s veľkým transparentom nad hlavami nesmeli chýbať. 🙂 Spomenula som si na ne v nemocničnej izbe už ako pravá Amazonka. Bez prsníka.

Pobyt v nemocnici ubehol rýchlo a tešila som sa, že presne na Matúškove meniny ma prepustia do domácej liečby. Ako však prejdem domov bez jedného prsníka? Napadlo mi, keď som sa práve prezliekala. Zmotala som čisté ponožky do klbka a vopchala do podprsenky. Ešte že ten môj prsník nebol taký veľký, lebo viac ponožiek som veru nemala.  🙂

No a aký to bol pocit? Pocit, ktorý nemám k ničomu prirovnať, lebo skúsenosť podobného typu som nemala. Teraz som sa však cítila dobre. Konečne sa dostavila  úľava, ktorá mi chýbala po prvej operácii. Nehovorím, že som celá horela šťastím, no niečo mi vravelo, že som práve dosiahla ten dlho očakávaný checkpoint, a preto som z nemocnice odchádzala s úsmevom na tvári.

Večer som už spokojne sedela doma v obývačke, keď som z detskej izby začula plač. Bol to Matúško. Ľahla som si vedľa neho, silno ho objala a v tejto polohe sme spolu aj zaspali.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.