Ingrid: Byť hypochondrom sa (niekedy) oplatí

Ako poctivý hypochonder, ktorý sa o seba stará a ak mu niečo je, ide hneď k lekárovi, som si, samozrejme, hrčku v prsníku nahmatala sama. Bolo to vo februári 2014, práve v čase, keď mi diagnostikovali celiakiu a nabehla som na bezlepkovú diétu.

Mám skúsenosť, že som väčšinou iná ako bežný pacient, a tak zatiaľ čo bežnému celiatikovi sa pri bezlepkovej diéte polepší, mne sa stav zhoršil. Celý mesiac som sa musela zdržiavať v blízkosti záchodu, lebo čokoľvek som zjedla, prešlo rýchlo tráviacim traktom a pýtalo sa von. 🙂

Pamätám sa, že zhruba v tom čase sa mi zdalo, že ma asi tlačí kostica z podprsenky. Stále som si ju stále poťahovala a naprávala. Pre istotu som sa však pozrela aj na prsníky a spravila si rýchle samovyšetrenie. Nepodceňujem ho a už od osemnástich rokov chodievam na pravidelné prehliadky. Onkologické ochorenie totiž máme v rodine, rakovinu prsníka diagnostikovali starej mame z otcovej strany.  Samovyšetrenie som si však nerobievala rada ani v tridsiatke, jednoducho som to nevedela.  Aj pri sono vyšetrení som lekárke vždy  potvrdila, že si prsia kontrolujem aj sama, hoci to nebola pravda. Bolo mi hlúpe povedať, že nepozná svoje telo a vyšetriť si ich vlastne nedokážem. Až o pár rokov neskôr som si povedala, drahá, veď neklameš ju ale samu seba a skúsila robiť to poriadne. Trvalo mi však takmer pol roka, kým som sa v hrčkách v mojich prsníkoch vyznala a pri spätnom pohľade mi je jasné, že som nič lepšie pre seba urobiť ani nemohla.

Keď sa teda upokojili moje zdravotné komplikácie spojené s celiakiou, konečne som sa začala venovať prsníkom. A našla som ju!!! Čudnú hrčku na ľavej strane, presne v tom mieste, kde som pôvodne podozrievala kosticu z podprsenky. Hrčka nebola ani veľmi tuhá a ani veľmi tvrdá a mala oválny tvar. Dnes už viem, že sa vytvorila v prsnej žľaze a kopírovala ju. Stále ju ako keby cítim v prstoch. Ako poctivý hypochonder som šla ku gynekológovi, ten ma obratom poslal na sono vyšetrenie. Tam skonštatovali, že ide asi o mastopatiu, teda zdurenú prsnú žľazu. Gynekológ si výsledok prezrel a oznámil mi, že ma pre istotu pošle na Národný onkologický ústav na Klenovej za odborníčkou, ktorá sa venuje len prsníkom. Trochu dosť som sa zľakla.

„Pán doktor, mám sa báť, keď ma posielate na onkológiu?“ Potrebovala som sa uistiť, že o nič vážne nejde a gynekológ mi naozaj povedal, že na vyšetrenia tam nechodievajú len pacienti s rakovinou.  Primárku, ktorá sa na NOÚ Klenova venuje mamológii, som prvýkrát navštívila v júni 2014. Aj ona skonštatovala, že ide len mastopatiu a potvrdilo to aj ďalšie USG vyšetrenie. Hrčka sa tak oficiálne ocitla v kategórii tých neškodných.

Na kontroly som však chodievala poctivo každého polroka a nález bol stále rovnaký. Nič sa nemenilo a nič sa nezväčšovalo. Až do kontroly v októbri 2016. Zo začiatku to vyzeralo, že aj tá len potvrdí známy stav. Sono bolo negatívne a pani doktorka si nedala ani tú námahu, aby ma prehmatala. Vypísala len nejaké papiere a oznámila mi, že sa mám ukázať o ďalšieho polroka. Mňa však hrčka posledné dva mesiace pobolievala, a tak som ju sama poprosila, či by ma neposlala na biopsiu. Neochotne mi vypísala lístok s tým, že teda keď tak veľmi chcem, tak nech idem. Výsledok dorazil o desať dní.

Nález bol pozitívny!!

Dozvedela som sa to náhodou a po telefóne. Chcela som vedieť, ako vyšetrenie dopadlo, nepríjemná sestrička mi len oznámila, že výsledok je pozitívny, že viac mi povie lekárka, ale nie dnes, lebo dnes majú objednaných veľa ľudí.

Tak si pamätám osudnú stredu 23. novembra 2016.

Aj to, ako som sa vykašľala na odporúčanie sestričky, sadla do auta a rovno z práce vyrazila na Klenovu. Zaklopala som na dvere ambulancie. Sestričku som nepríjemne prekvapila, to bolo zrejmé. Zopakovala, že som nemala chodiť, no nenechala som sa odradiť. „Nezaujíma ma to,“ povedala som a domáhala sa rozhovoru s lekárkou. Naveľa súhlasila, no sedela som dlho v čakárni a dnu som sa dostala posledná a neskutočne vystresovaná. Doktorka si celú večnosť písala niečo v počítač a nič nehovorila. Ja som vedľa nej sedela a plakala ako malé dieťa. Napokon som sa odvážila spýtať, čo mi vlastne je.  „Keď vidím, v akom ste stave, ani neviem, či by som vám mala niečo hovoriť,“ povedala a pokračovala ďalšími negatívnymi informáciami. Že teda je to naozaj rakovina, že som na ňu mladá, že to môže mať zlý priebeh a že mi dajú všetko, čo si zaslúžim, teda pravdepodobne chemoterapiu aj rádioterapiu. Nezmohla som sa na slovo. Len na jedinú otázku: ako je možné, že z nevinnej mastopatie je zrazu rakovina, keď ma tak podrobne sledujú už druhý rok? „Na to sa spýtajte Boha,“ povedala, strčila mi do ruky papier na chirurgiu, aby som sa objednala na operáciu a viac sa o mňa nestarala. Aj keď ma o hodinu videla čakať pred chirurgickou ambulanciou, nepristavila sa. Tvárila sa, akoby som ani nebola jej pacientkou.

Termín operácie mi dali o mesiac. Pre niekoho by to možno bolo akurát, aby sa vyrovnal s novou situáciou, mňa však hrčka obzvlášť po biopsii stále bolela a chcela som ju mať z tela odstránenú čo najskôr. Vtedy vstúpili na scénu Amazonky, ktoré som okamžite kontaktovala. Poradili mi chirurga v Ružinove, docenta Pohlodka. Vzal ma pod svoje ochranné krídla a operoval ma už 1. decembra.  Od toho momentu už pri mne stáli všetci moji strážni anjeli a vykompenzovali mi správanie lekárky, ktorej som dôverovala celé dva roky. Som za to nesmierne vďačná Bohu, vesmíru alebo čomukoľvek, čo je tam hore a pokorne a zo srdca za to ďakujem.

(pokračovanie nabudúce)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.