Píše Lucia Blažková: Čo by na to povedal Sigmund Freud?

Viete si predstaviť život bez hudby? Ja nie. Sprevádza nás celým životom, zanecháva emócie od pocitu šťastia a radosti až po smútok a bolesť. Niektoré sa uložia do emocionálnej pamäti bez nášho vedomého úmyslu a nikdy nevieme, ktoré zo spomienok sa nám začnú vybavovať pri počutí známej melódie a navodia pocit „akoby to bolo včera“.

Môj prvý zážitok prepojený s hudbou sa mi nespája s detskou pesničkou Kukulienka, kde si bola, ale s chronicky známou skladbou The Final Countdown, ktorá ma ešte aj dnes dokáže preniesť do predškolských čias. Hity osemdesiatych rokov mi vždy budú pripomínať oboch rodičov a spoločne strávené okamihy.

Reklamné spoločnosti si nie náhodou dávajú záležať na správnom výbere melódie pre ich spoty, ktoré majú za úlohu navodiť u ľudí príjemné pocity. Matúškovi sa obdobie, ktoré prežíval počas môjho pobytu v nemocnici, spojilo s reklamou na minerálnu vodu. Pil ju vždy počas návštevných hodín. Toto prepojenie v ňom však nezanechalo žiadne povznesené pocity, ale naopak – keď ju začul, okamžite rozplakal. Napriek tomu, že som už bola z nemocnice doma, úzkostné pocity sa u neho dostavovali najmä tesne pred spaním, ráno pred školou a pri spomínanej reklame. Predbiehali sme sa jeden pred druhým, aby sme stihli stlmiť zvuk pred každým reklamným blokom. V tom čase sa objavovala akosi pričasto a vedeli sme, že ak by sme to nestihli, počúvali by sme jeho náreky dobrú hodinu. Nič nepomáhalo vrátiť ho späť do pohody.

„Ty si bola v nemocnici,“ nariekal.

„Ale už tam nepôjdem,“ snažila som sa ho upokojiť, hoci som vedela, že sa potrebuje vyplakať.

Bolo to pre neho lepšie, ako slzy potlačiť a následne riešiť nejaké psychosomatické ochorenie. Pár dní a nocí trvalo, než všetky racionálne zadržiavané slzy pustil, a onedlho si pri hlase Janky Kirschner si už len zakrýval uši.  🙂

Keby sa i moje myšlienky dali niečím zakryť, aby nerušili môj spánok. Niekoľkokrát za noc som menila polohu, prevracala sa z jednej strany na druhú, aj keď som veľmi na výber nemala. Mohla som spať len na pravom boku s vankúšom pod ľavou rukou, aby som si vlastnou váhou netlačila na ranu. Už som prestávala dúfať, že sa ešte vôbec niekedy dobre vyspím. Ani tabletku na spanie, čo som si ušetrila z nemocnice, som nevedela nájsť. Nič to, veď isto by som jej pripisovala zásluhu na tom, že sa mi tej noci prisnil zvláštny sen. Sny, podobne ako hudba, sú významné pre život. Sníva sa nám každú noc, no ja som si už dlhšiu dobu nespomínala na žiaden sen. Tento raz ma však nad ránom doslova strhol zo spánku.

Volala mi moja nedávno zosnulá babička priamo z neba a snažila sa niečo rýchlo povedať, akoby vedela, že sny trvajú len pár sekúnd. 🙂 Nevidela som jej tvár, ale tešila som sa, že ju znova môžem počuť. Po krátkom rozhovore s ňou napokon povedala: „Má to svoj dôvod.“

„Čo má svoj dôvod?“ spýtala som sa jej nechápavo.

„To, že si ochorela.“

Vtom som otvorila oči a zostala chvíľu nehybne ležať. Nechala som pomaly doznievať čudný pocit z ešte čudnejšieho sna, ktorý sa nikdy pred tým a už nikdy potom neopakoval.

Čo by asi tak na to povedal pán Freud? Napadlo mi.

Nielen on, ale aj ja viem, že v snoch sa odrážajú naše priania a túžby, ale tiež obavy a nevyriešené konflikty. Podvedome som stále hľadala odpoveď na otázku, prečo som vlastne ochorela, zvlášť po telefonáte genetičky, ktorá tvrdila, že nepozná príčinu môjho ochorenia.

Všetko však má svoju príčinu, aj keď ju momentálne nie sme schopní jasne vidieť, či pochopiť. Kauzalita je predsa najdôležitejším princípom prírody. Reakcia nikdy nemôže vzniknúť skôr ako akcia a aj na prvý pohľad neškodný trepot krídel jedného motýľa môže vyvolať tornádo na opačnej strane zeme, ako ho opisuje známy motýlí efekt. Prísť na takúto súvislosť vecí je však naozaj veľmi náročné a v onkológii sa zdá, že nejestvuje jedna súvislosť, ale súhrn viacerých dohromady.

A potom sú tu ešte javy, ktoré sa vymykajú zákonu príčiny a účinku, hovoríme vtedy o zázrakoch alebo o božom zásahu. Ale aj cirkev sa drží jasných pravidiel a zázrak môže byť uznaný až po tom, čo sa vedecky vylúčia všetky možné príčiny…

Konečná histológia potvrdila, že druhý pokus sa vydaril. Čo ďalej? Spoliehať sa na zázrak určite nemôžem, a tak moja ďalšia akcia očakávala reakciu klinickej onkologičky, ktorá pozerala do papierov a rozhodovala sa, čo so mnou.

„Odporučila by som vám chemoterapiu, v histológii sa potvrdia angioinvázia v početných lymfatických cievach, ale keď už ste začali s hormonálnou liečbou, nebudeme to už miešať a budeme dúfať, že zaberie,“ zaznelo z jej úst na chemoterapeutickom konzíliu. Potešila som sa, že kúpu parochne môžem odložiť na dobu neurčitú, no zároveň som mala obavu, či naozaj biologická a hormonálna liečba zastaví rast potenciálnych rakovinových buniek, kolujúcich v mojom tele. Veď sa môžu kedykoľvek usadiť v inom orgáne a metastázovať.

Moja onkologička v Trnave si chcela byť istejšia a nespoliehať na zázraky, preto mi navrhla ďalšie štyri cykly chemickej liečby. Tak ako to bolo pôvodne naplánované. Čo teraz? Ku ktorému odporúčaniu sa mám prikloniť? Spoľahla som na svoju intuíciu a silno „lákavú“ ponuku, nad ktorou som uvažovala zhruba päť sekúnd, som odmietla.

„Máte pravdu, už bolo toho na vás dosť,“ súhlasila napokon so mnou.

Lekár nevie predpovedať budúcnosť, a aj preto paušálne podstupujú zaisťovaciu chemoterapiu všetky pacientky, u ktorých je riziko, že by rakovinové bunky kolovali naďalej v tele aj po odstránení primárneho nádoru. Rakovina prsníka najčastejšie metastázuje do pľúc, pečene a kostí. Dúfala som, že tri cykly chemoterapie boli na niečo dobré. Koniec koncov, v histológii našli i nekrózy, čo znamená, že niektoré malé nádory predsa len niečo poničilo.

Ďalšia moja dobre namierená akcia smerovala na moje prvé stretnutie Amazoniek. Chcela som poznať ženy, ktoré mi poslali podporné maily a vidieť ich in vivo (na živo). Dozvedela som sa, že onedlho začínajú stretnutia pod vedením akreditovanej terapeutky, Martinky Beškovej, v terapii Cesta, čo je najuznávanejšia alternatívna metóda liečby po celom svete. Vedela som, o čo ide, mama mi darovala knihu Cesta deň pred tým, ako mi prišli výsledky z laboratória. Stálo v nej : „Darujem mojej jedinej milovanej dcére Lucke. Nech ťa Boh sprevádza na tvojej ceste za uzdravením.“

Veľmi som potrebovala v tej dobe niečo spraviť pre seba.  A keďže sa mi príležitosť ponúkla sama, hoci s pochybnosťami, ale šla som do toho.

(pokračovanie vo štvrtok 15. septembra 2016)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.