Píše Lucia Blažková: Konečne nejaká dobrá správa!

 

Po stanovení diagnózy je človek odkázaný dôverovať lekárom, ktorí by mali vykonávať svoje povolanie v prospech pacienta. No natrafíte aj na takých, u ktorých je na prvom mieste ich dôležitosť, zabúdajú na to, že pacient má svoje práva, ale predovšetkým  zabúdajú na ľudský prístup pre ich urazenú samoľúbosť.

Môj gynekológ ma objednal k najznámejšiemu mamológovi, no rádiológ mi okamžite odporúčal chirurga.

„Komu mám teda vlastne ísť?“ chcela som sa poradiť s gynekológom.

Odpoveď mi mala byť podľa neho nad slnko jasná. Dozvedela som sa, že ak nebudem počúvať jeho pokyny, môžem na neho zabudnúť a mám si to riešiť sama cez koho chcem. Ešte pár „pekných“ slov adresoval rádiológovi, ktorý sa vlastne snažil len rýchlo riešiť môj akútny problém a nechcel, aby som strácala čas čakaním pred ambulanciami.

„Výborne. On zabudol, že mám rakovinu? Lebo ako inak by si dovolil na mňa zvyšovať hlas a dokonca sa mi vyhrážať. Čo mám vlastne teraz robiť?“ Tu sa mi veru adekvátnej odpovede nedostalo.

Lekári na onkologickom ústave mali navyše v ten deň akýsi kongres, takže nikto na mňa nemal čas, ani mamológ a ani chirurg. Popri zbytočných potulkách v onkologickom ústave sme však natrafili na úžasnú primárku Preventívneho centra Alenu Kállayovú, ktorá nám bez okolkov venovala hodinu zo svojho času. Veď čo tam v takej chvíli po kongrese.

„Čo by ste chceli vedieť? Pýtajte sa,“ povedala.

Normálna ochota sa nám zrazu zdala byť výnimočná. Mama, manžel a ja sme sypali otázky, na ktoré sme dostali aj odpoveď.

Cesta do Bratislavy predsa nebola zbytočná, pomyslela som si.

Odchádzali pokojnejší a s pocitom, že aj takéto náročné ochorenie sa dá prežiť. Dokonca primárka vyslovila „podozrenie“, že možno preto som ochorela, aby som neskôr pomáhala iným.

Po víkende mi volala, aby som sa dostavila 19. mája k mamológovi.

Asi to tak má byť. Aj ten môj urazený gynekológ mi dal termín u toho istého mamológa, v ten istý deň. A navyše devätnásteho.

Devätnástka sa v našej rodine spája s dobrými udalosťami. V devätnástich som sa vydávala, manžel so synom oslavujú meniny devätnásteho januára, štátnice som urobila devätnásteho mája a presne o mesiac neskôr, teda devätnásteho júna sa nám narodil druhý syn. A to, že bývame v byte s číslom devätnásť, som si uvedomila len nedávno.

Skúsený mamológ mi už od dverí oznamoval, že je to určite onkologické. V zabehnutom tempe mi vyšetroval uzliny a v tom sa mi pozrel do očí. Tušila som, že niečo nie je v poriadku. Odobrali mi krv na genetiku, na vyšetrenie onkomarkerov, objednali ma na CT-čko a poslali na biopsiu nahmatanej uzliny.

„Výsledky budú o týždeň,“ povedala sestrička a ja som sa s malou dušičkou pýtala, či má moja diagnóza dobrú prognózu.

Lekár sa k ničomu nevyjadroval, dokonca sa ani nijako netváril, pokiaľ nemal v rukách všetky výsledky. Viete si predstaviť v akom permanentnom strese sa človek nachádza, keď čaká na správy, ktoré môžu predpovedať jeho ďalšiu budúcnosť? Bolo mi zle už v aute po ceste do Bratislavy a stupňovalo sa to čakaním pred ambulanciou.

Pri odchode mi predsa čosi povedal : „Do budúceho týždňa sa rozhodnite, či chcete ešte deti, lebo od toho bude závisieť aj vaša liečba. Viete, odstavíme vám vaječníky a potom už nikdy nemusia fungovať tak. ako predtým.“

Takže ja budem normálne žiť, keď sa ma pýta na deti? Je tu šanca na happyend, potešila som sa.

O týždeň som znova stála pred dverami široko ďaleko vychýreného mamológa s nervozitou v žalúdku spolu s dobre premyslenou odpoveďou na jeho otázku o deťoch.

Napriek tomu, že som ešte vždy rozmýšľala nad dcérou, rozhodli sme sa, že o ďalšie dieťa sa pokúšať už nebudeme. Aj lekár začal rátať na prstoch roky liečby, tuším narátal minimálne do päť, usmial sa a povedal, že to by asi už aj tak bolo neskoro. A vôbec, čakala ma dlhodobá liečba s nejasnými vyhliadkami a moje zdravie bolo predsa prvoradé. Zároveň som bola vďačná, že sme sa rozhodli pre deti v takom mladom veku, no na druhej strane o to viac ma sužovala myšlienka na neistú budúcnosť. Ešte som si chcela čo-to s deťmi užiť. „Veď ma ešte tak veľmi potrebujú. Nemôžem im urobiť, že by som tu nebola.“

Smrť je súčasťou nášho života a jedného dňa čaká každého z nás, no okolo tridsiatky sa nad tým ešte nezamýšľate. Vtedy sa človek nachádza v najproduktívnejšom veku a vôbec mu nenapadne riešiť otázku života a smrti. Tá prichádza až s pribúdajúcim vekom. No prinútení sme o nej uvažovať aj vtedy, keď nám do života vstúpi neistota v podobe ochorenia alebo vám to pripomenie váš päťročný syn, ktorý práve prišiel na to, že keď niekto zomrie, už sa viac nezobudí. Že smrť je definitívna a nezvratná. Že každý živý tvor na zemi je pominuteľný.

„Čo bude potom? Mami, koľko budeš žiť? A ja budem mať koľko rokov, keď ty budeš stará?“ Podobné otázky mi kládol len nedávno.

„Budem stará vtedy, keď ty budeš už dedko. A tvoje deti budú už dospelé.“

„To bude ešte veeeeľmi dlho trvať, však?“

„Áno, Matúško, to bude ešte veľmi dlho trvať.“

Dnes by som mu to už s takou istotou nevedela povedať. Ak si však človek skutočne uvedomí, že nikto z nás nie je nesmrteľný, uľaví sa mu. Prach si, na prach sa obrátiš. A toho, čo zomrie, podobné úvahy už trápiť nebudú. Pre deti a pre manžela som však bola odhodlaná podstúpiť čokoľvek. Aj chemoterapiu!

„Pôjdete na chemoterapeutické konzílium. Určite dostanete chemoterapiu, ale ešte neviem v akom poradí. U vás je to také hraničné,“ povedal mi onkológ.

Nevedela som, čo tým myslí. Ani výsledky z biopsie uzliny, či krvi mi nepovedal a hneď ma poslal na konzílium.

„Tam rozhodnú, či dostanete chemoterapiu ešte pred operáciou. Negarantujem vám však, že vám prsník zostane.“

Musím povedať, že som si tajne želala chemoterapiu ešte pred operáciou, než po nej. Nikdy by mi nenapadlo, že si niekedy niečo také budem priať, no skrsla nádej, že mi prsník zachovajú a tiež som bola zvedavá, či sa dokáže tak veľký nález zmenšiť. Lekári  asi vedia, čo hovoria, musia mať predsa skúsenosti. Nie som prvá a bohužiaľ ani posledná, pomyslela som si.

Klinická onkologička bola prekvapená, že ma rovno neposlali pod nôž, no vzhľadom na nález, ktorý naliehal na prsný sval, napokon odporučila chemoterapiu.

Konečne sa mamológ prestal pozerať len do papierov. Už mal v rukách všetky výsledky okrem genetiky a CT-čka. „Chcete podstúpiť liečbu v Trnave?“

Onkologička z Trnavy bývala len o ulicu ďalej od tatovho domu. Dozvedela som sa to potom, ako dal Majo esemeskou vedieť môjmu tatovi, že je so mnou zle nedobre. Od tej chvíle, v tých najhorších časoch onkologických, som sa mohla na neho spoľahnúť. Spolu s jeho ženou Ivetou onkologičku navštívili a dohodli tiež termín stretnutia v ambulancii.

V podstate bolo celkom jedno, kde ma priotrávia a moja intuícia mi zasa vravela, že sa mám zveriť do rúk práve jej.

„Áno, v Trnave. A aké sú výsledky z biopsie?“ spýtala som sa.

„Uzlina je zapálená, ale nie je pozitívna. Môžete byť rada. Onkomarkery sú tiež v norme.“

„Konečne nejaká dobrá správa.“ Vydýchla som si.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.