Ingrid: Čo mi chcela choroba povedať?

Operovali ma 1. decembra 2016 v Ružinovskej nemocnici v Bratislave. Všetko prebehlo hladko, teda pre mňa určite, pretože si nič nepamätám. 🙂 Vedela som, že mi budú brať len kvadrant prsníka, takže keď som sa zobudila, nešmátrala som po sebe, či prsník mám alebo nemám.

V prvý deň aj noc som odmietla lieky proti bolesti, aj keď sa sestričky na mňa čudne pozerali. Nie, nechcela som ich. Nič ma nebolelo. Najviac mi asi prekážali dve hadičky, takzvané redóny, ktoré mi trčali z tela – jeden z prsníka a druhý spod pazuchy. Chirurg mi pri kontrole povedal, že to vyzerá dobre. Okraje rezu sú čisté a vybraté štyri uzliny nevykazujú metastázy, aspoň tak sa vyjadril krátko po operácii patológ. Mikromestastázy sa vylúčia alebo potvrdia až po dôkladnej histológii.

V nemocnici som napokon strávila päť dní a pustili ma domov. Krátko na to som ešte absolvovala celotelové CT vyšetrenie, aby sa lekári ubezpečili, že „nikde nič zlé nie“. Ak mám povedať pravdu, tak strach z tohto vyšetrenia a hlavne z jeho výsledku som mala ešte väčší ako z operácie. Veď čo ak by sa potvrdilo, že môj stav je vážny, hoci sa onkologička o mňa dva roky starala, no pritom na mňa kašľala? Zdalo sa mi to neskutočne nespravodlivé!

Čakanie na výsledky bolo asi tým úplne najhorším zážitkom z môjho života v poslednom období. Doma som len ležala na posteli, nič nerobila, plakala a ľutovala sa. V tom čase som už navštevovala psychologičku, ako-tak som sa zastabilizovala. Bola som si aspoň vedomá toho, že výsledok – nech bude akýkoľvek – v tejto fáze neovplyvním a tak by som sa ním ani nemala zaoberať. Lenže, ľahko sa to hovorí a o dosť ťažšie praktizuje. Nezvládala som to. Užierala som sa a sužovala. Ale asi to tak malo byť a možno si už teraz hovoríte, že som slaboch, ktorý situáciu nezvládol. Ja to však tak neberiem. V tej danej chvíli som sa tak, jednoducho, cítila a nebolo tej sily, ktorá by zmenila moje chmúrne dni.

Strach býval totiž už roky môj stály kamarát.

Bála som sa všetkého. Bála som sa, že nie som dosť dobrá v práci. Bála som sa, že nie som dosť dobrá kamarátka, manželka, matka. Že nie som dobrý človek. Netuším, kde sa tie strachy vzali, ale stali sa mojou súčasťou a ja som nevedela, čo s nimi. Moje stavy často vyústili do záchvatov paniky, hlavne v noci, keď som sa zobudila na to, že mi prudko bije srdce a ja nemôžem ani dýchať. Panická porucha ma sprevádzala od mojich dvadsiatich rokov, spúšťačom bol zrejme pôrod mojej prvej dcéry.  Ďalších dvadsať rokov som tak s malými prestávkami strávila na antidepresívach.  Ak som sa cítila dobre, aj psychiku som mala v poriadku. Ak nie, znova prichádzali večerné záchvaty. Lieky neberiem už viac ako rok a čuduj sa svete, dokázala som bez nich zvládnuť aj onkologickú diagnózu. Dnes som už múdrejšia, už tuším, na čo ma telo celé tie roky upozorňovalo: Zastav sa, spomaľ a zamysli sa, prečo sa ti to všetko deje! Porozmýšľaj, či ideš správnym smerom. Či sa tvoj život vyvíja tak, ako si želáš.

Lenže ja som tie signály nevidela ani nepočula. Alebo ešte horšie – ignorovala som ich. Áno, taká nevedomá som bola! Keď je však človek hluchý k tomu, čo mu hovorí vlastné telo, musí mu dať pánbožko ešte väčšiu a tvrdšiu ranu, aby mu to došlo. U mňa boli zrejme spúšťačom ešte aj nevyriešené veci z detstva, ťažké a traumatizujúce. Od mala som sa držala toho, že radšej nikomu nič nepoviem, veď čo ak by sa náhodou urazil? Všetok nesúhlas a negatívne pocity som si pekne skladovala v sebe. Rada pomáham iným a vždy som to robila, nedokázala som však pomôcť sebe samej. Až dnes zisťujem, že som tak dokonale potlačila svoje ja, že pomaly netuším, kto vlastne som. Len krok po kroku sa to znova učím, objavujem seba a svoje vnútro. Aj môj manžel mi hovorieva: „Rob to, čo máš rada.“ Ale ja vlastne neviem, čo mám rada a čo ma teší. Toľko rokov som žila v strachu z choroby, z odmietnutia, z neúspechu, že som celkom stratila niť radosti a poznania toho, čo mi naozaj robí dobre. A poviem vám – vo chvíli, keď si to uvedomíte, je to strašný pocit. Myslím, že som dokonalou ukážkou toho, ako si človek sám privolá do života to, čo nechce. Tak veľmi sa bojí a tak intenzívne sa sústredí na to, aby sa to nestalo, až si to priam pritiahne.

Ešte neviem, kadiaľ pôjde moja duchovná cesta, ale myslím si, že len ona vedie aj k uzdraveniu tela. Nie som si istá, ale nič to. Keď dozrie čas, zistím to.

Pomaličky začínam odhaľovať, kto vlastne som. Ak by ste sa ma len pred mesiacom spýtali, aké sú moje negatívne vlastnosti, vyvalím na vás oči ako struna z gauča! Nevedela by som odpovedať. Veď predsa nikto nehovorí rád o svojich zlých vlastnostiach. Dnes už ich pár poznám – viem byť tvrdohlavá, som puntičkárska, nervózna, náladová aj sebecká. Ale poznám aj niekoľko dobrých vlastností –  som cieľavedomá, ochotná pomôcť a vypočuť si človeka, poradiť mu a som aj citlivá. Práve citlivosť som roky potláčala a tvárila som sa chladne a odmerane a presne tak ma vnímalo aj veľa ľudí. Som aj emotívna, aj keď tuho rozmýšľam, či je to dobrá alebo zlá vlastnosť, lebo dokážem na seba preberať smútok a bolesti iných, čo nie je vždy najlepšie.

Mám doma veľa motivačných knižiek. O tom, ako sa správať, ako byť k sebe láskavý a pozorný, o tom, ako praktizovať zákon príťažlivosti, o emóciách. Mnohé z tých kníh mi stoja na poličke už dlho a doteraz mi nič nehovorili. Premýšľam, prečo som si ich vlastne kupovala. Asi som na to prišla. Na každú z nich raz príde čas. Keď začnem veci chápať, keď budem uvedomelejšia, alebo – ako sa hovorí – keď je žiak pripravený, aj učiteľ príde.

Po vyrieknutí diagnózy som ich chcela všetky rýchlo prečítať a múdre rady z nich okamžite aplikovať. Stal sa však pravý opak. Strácala som sa v nich, nechápala som súvislosti. Nútila som sa do toho, že musím toto aj tamto urobiť či zmeniť, lebo inak nevyzdraviem. Rovnaký zmätok som mala aj v stravovaní. Jedna kniha či internetový zdroj čosi odporúčali ako absolútne nevyhnutné pre onkologického pacienta a v inej knihe som našla presný opak. A viete, čo so napokon urobila? Vykašľala som sa na to všetko!

Pomaly sa ku knihám vraciam a hľadám, čo mnou zarezonuje. Netvrdím, že už mám úplne jasno v tom, kadiaľ pôjdem, čo všetko sa na mojej ceste za sebapoznávaním udeje a koho stretnem. Dnes som však spokojná s tým, že som v sebe už objavila pár vecí, o ktorých som pred pár týždňami ani netušila.

A mimochodom, výsledok CTčka a napokon aj biopsie bol priaznivý. Ďakujem za to vesmíru a Bohu s pokorou a láskou.

(pokračovanie nabudúce)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.