Onko Marta: Martúnka Dobrotivá (3. diel)

Od čias, keď rakovina vstúpila do života Marte Chúpekovej, ubehlo už päť rokov. Dosť dlhé obdobie na to, aby vedela viac ako my „čerstvejšie“, ako vyzerajú dozvuky liečby. A tiež aby možno našla viac odpovedí na otázku, čo nám taká ťažká choroba vlastne chce povedať. Lebo niet pochýb o tom, že rakovina je naozaj posledná možnosť, ako nám telo či hlava oznamujú, že čosi v živote robíme úplne zle.

Po operácii, chemoterapii a ožarovaní naplánovali onkológovia Marte ešte aj hormonálnu liečbu. Tá máva už väčšinou tabletkovú formu, trvá päť a viac rokov a netreba kvôli nej dochádzať do nemocnice tak často ako na infúzie. Aj keď návštev onkológie sa už ani jedna z nás nezbaví. „Chodievala som na kontroly každé tri mesiace. Keď sa nič nekomplikuje, predĺžia interval na pol roka a potom na rok. Ja som sa už prepracovala do ročného režimu,“ hovorí s neskrývanou radosťou. „Z liekov, ktoré beriem, ma však dosť intenzívne bolia kĺby. Snažím sa preto spevňovať ich, cvičím a posilňujem. Teraz ma čaká kontrolné vyšetrenie na magnetickej rezonancii. Aj ja som mala invazívny duktálny karcinóm, ktorý môže metastázovať do iných orgánov, preto ma pravidelne monitorujú. Ale nikdy neuvažujem nad tým, čo by bolo, keby niečo našli. Však ak by niečo našli, tak len moje výnimočné schopnosti!“ Áno, takýmto spôsobom žartujú všetky dobre ukuté Amazonky. 🙂

Ako preťať bludný kruh

V našom pozoruhodne akčnom kolektíve si Marta navyše ako bonus doplnila ešte aj informácie o tom, čo sa jej týka a na čo má ako onkologický pacient nárok. Slobodné matky zocelené životom (rovnako aj mnohé iné „menšiny“) sú totiž skôr zvyknuté na to, že sa o všetko musia postarať sami a nikto im nič 13509360_10201669234650223_32177007_onedá len tak. Sociálny štát nevynímajúc. 🙂 „Ďakujem osudu, že ma zavial k Amazonkám, naštartovali ste ma tak, že som si dodatočne vybavila aj preukaz ŤZP. Dovtedy mi ani len nenapadlo, že by sa ma mohli týkať aj nejaké výhody. Ale pomaly sa učím, že mi musí záležať predovšetkým na mne. Že pre seba som najdôležitejšia ja.“

Áno, choroba nám naozaj veľmi dôrazne dáva najavo, že niečo nerobíme dobre. Ale ako prísť na to, čo zmeniť a ako, ak sa rozhodujeme najlepšie, ako vieme? „Pokúšala som sa nato prísť, čítala som všakovaké knihy. Asi aj tým, že som dlho sama, že som vždy všetko musela sama aj zariadiť, mám istý blok. Nie som napríklad taká spontánna, ako by som chcela byť. Stále sa mnohých vecí bojím, hoci viem, že na strach nie je dôvod.“

Korene strachov tohto typu väčšinou objavíme v detstve a vo výchove. Niekomu vštepia desať božích prikázaní, niekomu „zákon“, že nemáme odvrávať, dožadovať sa niečoho aj pre seba, treba predovšetkým pomáhať a vyhovieť iným a neobťažovať ich našimi malichernými starosťami. „Robila som stále tú istú chybu. Viac mi záležalo na iných, ako na mne, však nie náhodou mi mama hovorievala: ty sa taká Marta Martúnka Dobrotivá.“

Rozhodujeme sa síce vždy najlepšie, ako vieme, ale len na základe toho, čo aktuálne vieme a ako sa vnímame. Ak nás niekto naučil, že egoizmus je fuj, zahanbíme sa a máme pocit viny vždy, keď chceme spraviť niečo pre vlastné dobro.

Skúste tak ako Marta preťať tento bludný kruh. Nečakajte, kým vás telo postraší naozaj dôkladne – onkologickým ochorením. Je škoda, ak zmeniť vlastný život dokážeme až vo chvíli, keď je nablízku smrť. „Vidím aj na ostatných Amazonkách veľa spoločných znakov v tom, ako sme boli vychovávané a ako sme žili. Pritom sme všetci krásni práve preto, že každý z nás je iný. Len si to treba uvedomiť. Že nie je našou povinnosťou žiť tak, aby s nami bol ktosi iný spokojný. Je ťažké zbaviť sa strachu spraviť zmenu vo vlastnom živote a vzoprieť sa tomu. Oveľa ťažšie však aj pre mňa bolo tváriť sa, že je môj život je poriadku, mám sa dobre a zvládam problémy ľavou zadnou, len aby som neobťažovala svojimi starosťami iných. Je dosť zlé, že som na to prišla až krátko pred šesťdesiatkou. Naozaj najvyšší čas, ale nič nie je stratené!“

Ustúpili už aj úzkosti, ktoré Martu sprevádzali v pracovnom aj osobnom živote. Našla spôsob, ako sa každého nového dňa nebáť, ale tešiť sa naň. „Kedysi som mávala hneď ráno guču v krku zo strachu, čo všetko ma čaká a či všetkým vyhoviem, aby boli so mnou spokojní. Všetko je preč. Pýtala som sa samej seba, čoho sa to vlastne bojím. Veď žijem, nemám dôvod trápiť sa dopredu . Ak sa niečo zlé stane, budem to riešiť potom. Ráno nezabudnem poďakovať Bohu a anjelom za to, že sú nado mnou a ochraňujú ma. A ak to nestihnem doma, tak cestou do práce v autobuse.“ 🙂

Nevieš dňa ani hodiny

Choroba je už v Martinom živote minulosť. Teší sa z dcérky, ktorá vyštudovala bilingválne španielske gymnázium a pokračuje ďalej v štúdiu jazykov. „Som na ňu pyšná,“ hovorí. „Nech sa venuje čomukoľvek, najdôležitejšie je, aby ju to bavilo. Človek musí mať aj pri práci pocit zmysluplnosti.“ Nezahadzuje ani myšlienku, že by do jej života vstúpil niekto, kto by jej dal konečne pocítiť, aké to je, ak máte v niekom skutočnú oporu. „Neviem, či mám príliš veľké nároky, alebo mi len do cesty nechodia muži, akých chcem. Dokonca si už len ťažko predstavujem, aké by to bolo mať v byte ešte niekoho ďalšieho,“ smeje sa. „Pripúšťam, že viem byť dosť sarkastická a riadne bodnúť, ale snáď to nie je vážna charakterová chyba. Jasné, že nesedím doma a neľutujem sa, na niečo také ani nemám čas. Dokonca som vyskúšala aj single párty. 🙂 Na tej sa síce nikto pre mňa zaujímavý neobjavil, ale nič sa nedeje. Viem, že ma veľa vecí ešte len čaká a viem, že tentoraz som už pripravená egoisticky si ich vychutnať. Veď aj o dobrých veciach v živote sa dá povedať, že nevieš dňa ani hodiny.“

(koniec)

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.