Aj farbiť vlasy som si začala niekedy vtedy. Po otcovi ich mám zdravé a husté, ale rovnako ako jemu aj mne sa prvé sivé objavili už krátko po dvadsiatke. Takže svoju vlastnú farbu som na vlastnej hlave nevidela dve desaťročia aj čosi. Až teraz. Až keď mi začali rásť vlasy celkom nové, naozaj „od podlahy“.
Svojho onkológa sa už vystrašene nepýtam čo ma bude bolieť, ako dlho to bude trvať, aké budú vedľajšie účinky toho lieku, čo do mňa potečie a vôbec – ako to so mnou vyzerá (tú otázku neznáša úplne najviac!), ale chcem vedieť, v akom režime môžem ísť toto leto na slnko, či sa môžem vrátiť k môjmu obľúbenému cvičeniu vo fitku a akú farbu si mám dať na vlasy. Teda, niežeby bol môj onkológ súčasne aj môj poradca pre imidž, ale akosi s ním v tomto období musím preberať nielen gynekologické ale – medzi nami, dievčatami – aj takéto rýdzo „ženské“ záležitosti.
Hrdo som mu ukázala svoje strnisko na hlave v štýle salt and peppper, oznámila mu, že Georgeovi Clooneymu to možno takto svedčí, ale mne rozhodne nie, že si už chcem vlasy nafarbiť a chcem vedieť ako. Prvé vlásky, ktoré narastú po chemoterapii, sú totiž jemné a dosť háklivé. Keď mali tie moje asi pol centimetra, boli na dotyk príjemné ako srsť plyšového medvedíka 🙂 Pán doktor mi povedal, že farbiť ich môžem, ale určite farbou bez amoniaku. Aby som ich hneď skraja nespálila. Juchú. 🙂 Idem do toho! Farbu som si kúpila s mesačným predstihom, nevedela som sa dočkať! Postavila som si ju na čestné miesto hneď vedľa televízora, aby som ju mala stále v zornom uhle. Stále! Objednala som sa na farbenie u mojej Marcelky a počítala dni….
S farbou som to ale v tom rozmare veľmi neodhadla. Áno, povedala som si, že toto je skvelá príležitosť na kompletný reštart a že teda skúsim aj farbu takú, akú som nikdy nemala, ale keď bolo dielo hotové, vyzerala som ako Annie Lennox, keď v 84-tom spievala Sweet Dreaams! To nebola medená zlatá blond karamel a med. To bola ryšavá farba akú mala Pipi Dlhá Pančucha.
Chvíľu som premýšľala, či sa rozplačem, ale už sa mi nechcelo. V priestoroch kaderníctva som už raz plakala, myslím, že stačilo. Mrkvový účes som radšej vyhodnotila ako sofistikovaný zámer, a keďže Marcelka ma v tom bez problémov podporila, hrdo som s ním vyrazila medzi ľud. Prvýkrát po štyroch mesiacoch s parochňou. Týmto farebným šokom som ukončila jednu etapu svojho života. Nechcem jej dávať prívlastky, hoci by som mala z čoho vyberať – ťažká, zložitá, náročná, hnusná, odporná, katastrofálna… Bola to len JEDNA etapa. Jedna z mnohých. A ďalšie sú predo mnou. Neznamená to však, že na to všetko, čo sa dialo v uplynulých desiatich mesiacoch, chcem čo najskôr zabudnúť. Práve naopak – chcem si čo najviac dobre zapamätať. Aj túto fázu zo začiatku mája, keď som do sveta vyrazila s ultrakrátkym strihom, aký už nikdy viac nechcem mať.
Prvá fotografia pri fontáne
Práve preto som privítala nápad môjho kamaráta Nora Meszároša, že ma odfotí, hoci spočiatku sa mi ani trochu nepáčil. Teda ten nápad, Noro je fešák! Však mi ešte aj lichotil, že mám celkom elegantný tvar lebky (vraj čo by iní za taký dali) a že ma nafotí dobre. Nie ako do dišpenzárneho preukazu. Dodržal slovo. Vyhnal ma síce na bratislavský Starý most a prinútil preliezť tam, kde je zakázané chodiť, ale musím uznať, že výsledok sa aj mne páči. Dnes mám už vlasy asi trojcentimetrové a nikomu „cudziemu“ ani náhodou nenapadne, že som po chorobe. Dokonca sa naozaj točia, na staré kolená tak budem asi prvýkrát v živote kučeravá. Ešte som aj poľudštila odtieň na jantárovú farbu, takže si ma nepletú s oranžovou tekvicou hokkaido.
Tá fotografia mi bude navždy pripomínať, že som to nevzdala. Aj preto mám v pláne dať si na rameno vytetovať churchillovské Never never never give up! Ale až keď mi to môj onkológ dovolí. Áno, aj to s ním musím preberať. Ešte stále ma lieči a kým nepovie, že stačilo, musím sa vyhýbať ochoreniam a podľa možnosti aj akýmkoľvek iným krvavým procedúram ako je vŕtanie zubov alebo tetovanie citátov mŕtvych štátnikov. Takže najskôr o rok.. Zatiaľ budem písať o tom, čo bolo. Bolo to tiež dosť churchillovské – krv, pot a slzy. Ale naozaj nikdy nikdy nikdy som to nevzdala.
Eva Bacigalová
(prvýkrát uverejnené 14.7.2013)