O tom, prečo dobre mienené rady (niekedy) nefungujú

„Človek sa zmení na makové zrnko. Všetko zosilnie!“  sú slová onkologickej pacientky, ktorá sa rozhodla vyhľadať psychologickú pomoc hneď po tom, ako zistila, že má rakovinu. Nevedela, ako má komunikovať o svojej diagnóze s rodinou. Mala obavy, aké to bude, keď sa stretne s priateľmi, kolegami. Veď zrazu je onkologicky chorá. Nechcela, aby ju ľudia ľutovali. Nechcela, aby na ňu ľudia pozerali cez prsty, s akousi stigmou rakoviny. Po diagnostikovaní a zahájení liečby sa rozhodla, že o svojej diagnóze takmer nikomu nepovie.

„Nikomu nič nepovedať“ je bežná reakcia človeka, ktorý je konfrontovaný s onkologickou diagnózou. Človek vynakladá veľa úsilia na to, aby ustál samého seba a to, že sa mu život náhle obrátil na ruby. A tak v snahe minimalizovať výdaj energie smerom von, o svojej diagnóze pred okolím mlčí. Dôvody sú rôzne. Niekto nechce byť na príťaž a pridávať blízkym starosti, niekto je tak vystrašený a úzkostný, že má v krku „hrču“ (alebo „knedlík“), ktorá mu bráni v rozprávaní, niekto má tendenciu realitu rakoviny popierať. „Keď sa tým nezaoberám, keď o tom nehovorím, nedeje sa mi to.“ Ďalším dôvodom, prečo sa pacienti často uťahujú do svojho vnútra a sociálne sa izolujú, sú prejavy ľútosti a tzv. „dobre mienené rady“ od okolia, ktoré pacientom neprospievajú a ťažko sa voči nim dokážu obrniť. Medzi najčastejšie reakcie okolia patria:

 „Musíš byť silný/á. Musíš to zvládnuť!“

„Neboj sa, bude to dobré.“

„Nevzdávaj sa, mysli pozitívne!“

 „Nesmieš sa stresovať, stres škodí zdraviu…“

 „Neplač. Plač ti nepomôže.“

„Netráp sa…“

 „Ale prosím ťa, nad smrťou teraz vôbec nepremýšľaj…“

„Mám kamarátku, ktorá má sestru a tá mala tiež rakovinu, ale už zomrela…“

Tieto a im podobné výroky neraz zaznievajú z úst rodiny, priateľov, kolegov či známych, ktorí sa snažia dobre mienenými vetami, pomôcť onkologickému pacientovi. A keď nie priamo pomôcť, tak aspoň nadviazať kontakt, udržať komunikáciu. Častou motiváciou je obava z ticha. Preto blízki volia komunikáciu s vedomím, že pacienta treba podporiť, hovoriť s ním, „aby reč nestála“. Prax ale ukazuje, že pacienti sa cítia veľmi nekomfortne pri takýchto dobre mienených radách. Vytvárajú bariéru medzi pacientom a jeho komunikačným partnerom. Dôvod? Rozpor medzi tým, čo pacient prežíva a tým, čo mu je odporúčané, komunikované. Pacient v tejto situácii často uvažuje asi nasledovne: „Rodina a blízki nevedia, či to bude dobré, ako sa ochorenie a liečba budú vyvíjať. Tak prečo mi hovoria, že to bude dobré? Ako to môžu vedieť? Prečo mi sľubujú niečo, čo nevedia splniť? Ako sa nemám stresovať, keď mi ide o život?“. Pridružuje sa hnev, podráždenosť, pocity nepochopenia. Neraz sa pacient cíti nerešpektovaný či nepriamo tlačený do výkonu. Do úlohy, ktorú v danej chvíli nevie, nechce a nemôže splniť. Je dôležité uvedomiť si, že pacient potrebuje v danej chvíli cítiť strach, bezmocnosť. Nevie to mať inak. Ak je konfrontovaný len s dobre mienenými radami a jemu sa nedarí byť silný, nebáť sa, má pocit, že je neschopný, slabý, že zlyháva a že sklamal rodinu. A to predsa ani nie je pravda. Takéto fungovanie potom môže vytvárať bludný kruh .

Každý pacient špecificky a svojsky spracováva realitu nádorového ochorenia. V situácii diagnostikovania onkologického ochorenia (a aj v priebehu liečby) je prirodzené báť sa, byť slabý, prechodne myslieť negatívne, prežívať stres, plakať, rozmýšľať o smrti, či pociťovať nezmyselnosť života. Keď pacient ešte nemá spracovanú svoju diagnózu a má obdobie zlosti, depresie, smútku a bezmocnosti, nepotrebuje počuť: „mysli pozitívne“, „neboj sa, nie je to až také zlé“ , „chápem, aké to je.“ Oveľa efektívnejšie je zotrvať s pacientom aj v ťaživých emóciách alebo v tichu. Je možné ponúknuť mu priestor na rozhovor alebo na samotu. Pýtať sa na to, čo potrebuje. 

Lucia Alakšová | OZ Amazonky

psychologička Lucia Alakšová

Aj okolie je v období oznámenia diagnózy a liečby neisté, bezradné. Ľudia častokrát nevedia, ako majú na pacienta reagovať. Kladú si otázky: „Mám sa s chorým kontaktovať? Pýtať sa ho na jeho zdravotný stav alebo nie? Ako mu mám pomôcť? Chce odo mňa vôbec pomoc? Je to s ním vážne?“. Ak nepoznajú odpovede na uvedené otázky, ľahko si ich dotvoria, domyslia a zveličia. Pomáha, ak pacient svojmu okoliu poskytne základné informácie o svojom zdravotnom stave. Ako úľavné sa osvedčilo hovoriť o vlastných pocitoch, aké má človek pri pacientovi „tu a teraz“. Okolie pacienta sa tomu často vyhýba. Blízki sa domnievajú, že ak by s pacientom hovorili o svojom prežívaní, zaťažilo by ho to, trápil by sa ešte viac. A tak radšej mlčia alebo poskytujú dobre mienené rady. Veľakrát sa stane, že obidve strany sa v kontakte tvárou v tvár snažia tváriť usmiato, v pohode. V snahe, aby ten druhý na nich nevidel, že vnútorne prežívajú strach, smútok, hnev, obavy. Výsledkom takejto komunikácie je, že obidve stany ostávajú so svojimi emóciami osamelo. Ak sa pri rozhovore s onkologickým pacientom cíti človek rozpačito, najlepšie je, ak mu o svojich pocitoch priamo povie.

To, že o ťažkostiach nehovoríme, neznamená, že sa nedejú, že neexistujú. Vypovedaním našich strachov sa tieto stávajú sa počuteľné, vypovedateľné, menej ohrozujúce. Tým ich zbavujeme ich obrovskej moci nad našim životom a prežívaním.

Mgr. Lucia Alakšová, klinický psychológ, Onkologický ústav sv. Alžbety, s.r.o. Bratislava

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.