Píše Lucia Blažková: O vďake, pokore a šťastí

Hovorí sa, že šťastný je ten, kto je zdravý. A ten, kto je zdravý, by teda mal byť šťastný, no nemusí si to uvedomovať, pretože byť zdravý je pre neho samozrejmosťou.

My sme sa zasa raz presvedčili, že šťastie dokáže byť vrtkavé a práve v čase, keď som dúfala, že by nám už mohlo svitať na dobré časy. „Mami, prečo sa nám dejú také čudné veci?“ spýtal sa ma môj starší syn Majko po tom, ako nám ešte v jeden letný podvečer uviazlo auto v pokazenej umyvárke.

Musela som sa pousmiať. Veď len ráno sme zistili, že máme pokazený televízor, a to sme sa ešte nestihli ani vybaliť z dovolenky. Manžel ju rozobral a tváril sa, že ju ešte bude vedieť opraviť, no ešte pred tým by sme mali začať vybavovať opravu prevaleného zadného nárazníka, do ktorého nám nacúvali len deň pred odchodom do Talianska.  Spísali sme vtedy, čo bolo treba a ďalší postup nám bol už dôverne známy. Podobnú škodovú udalosť sme vybavovali už niekoľkokrát. Presne o týždeň, v ten istý deň, na jednej z talianskych ulíc sme sa zas a znova stali účastníkmi dopravnej nehody. Otočila som sa vtedy k deťom a kontrolovala, či sú obaja chlapci správne pripútaní. Po náraze mi v hlave chvíľu dunelo, ale akoby zázrakom plechy auta zostali nepoškodené. Našťastie! Kto by chcel dobrovoľne vybavovať poistnú udalosť  v Taliansku a s Talianmi?

„Neviem Majko, sú to len veci, vykašli sa na to, hlavne, že my sme v poriadku,“ odpovedala som vtedy synovi. Pravdou však bolo, že už štvrtú noc po sebe sa mi snívali zlé sny, v tú poslednú bol môj sen naozaj strašidelný. Siluety dvoch postáv sa pomaly blížili k mojej posteli a ja som nedokázala volať o pomoc. A tak veľmi som chcela kričať, no nešlo to. Majo vraj aj uvažoval, že ma zobudí, keď počul ako zo spánku stonám. Keď na mňa jedna postava prehovorila, uvedomila som si, že siluety patria mojim deťom. „Mami, prepáč,“ to boli slová, ktoré vyriekla.

V tom momente som sa strhla zo spánku s veľmi nepríjemným pocitom. Na sen som chcela rýchlo zabudnúť, no v ten deň, plný nepríjemných a divných okolností, nás čakala ešte oveľa horšia realita. Dodnes počujem ten tupý zvuk vo chvíli, keď môjho osemročného syna zrazilo auto a ja ho vidím ležať na zemi v kaluži krvi, čo mu vyteká spod cyklistickej prilby. Tak veľmi som si v tej chvíli priala zobudiť sa. Siahla som na dno svojich psychických, ale i fyzických možností. Vypila som litre vody, niekoľko hodín sa triasla od strachu tak, že môj starší syn sa začal báť aj o mňa a potom, ako som sa dozvedela, že Matúškova lebka praskla, mi prišlo akosi nevoľno.

Keď som kedysi písala o tom, že už viem, ako chutí strach zo smrti, ktorej musíte čeliť v pomerne mladom veku, tak so strachom o život vlastného dieťaťa sa to nedá ani len porovnať.

O tri dni neskôr, sediac vedľa Matúškovej nemocničnej postele, som sa začítala do príbehu Violy Stern Fischerovej, ktorá prežila hrôzy druhej svetovej vojny. Obdivovala som, s akou nesmiernou pokorou rodina Fischerová prijala svoj osud. Každú chvíľu som sa vďačne pozrela na doráňaného spiaceho Matúška. Zrážku s autom, najmä vďaka prilbe, prežil bez vážnejších následkov. Možno nad ním stáli všetci svätí, možno to tak malo byť, možno ani nemuselo. Ktovie. Nehody sa dejú dennodenne a už viem  svoje aj o tom, že známa veta: „Mne sa to nemôže stať“ je absolútny nezmysel. Na svete je veľa nešťastia, ktoré postihuje ľudí, celé rodiny či národy.

Áno, dejú sa aj nám zvláštne veci. Veď kto zažil stretnutie s medveďom, potom mu diagnostikoval rakovinu, podstúpil mastektómiu, náročnú liečbu, operáciu kolena či fimózy, prežil zrážku s autom… a to všetko relatívne v krátkom čase? Fakt neviem, o čo niekomu tam hore ide, ale možno je to celé inak, a práve preto sa chcem poďakovať za to (akoby Eva Bacigalová povedala), že sme mali (vždy) šťastie.

Po dočítaní smutného príbehu som knihu zatvorila s pocitom vďačnosti za to, že žijeme tu a teraz a aké máme šťastie, že môžeme byť všetci spolu. Ešte dnes ma dojímajú posledné slová len dvadsaťtriročného brata Violy Stern Fischerovej chvíľu pred smrťou : „Ak bola toto moja cesta, prešiel som ju najlepšie, ako som vedel.“

Nesedím síce s amputovanou nohou v zákope čakajúc na to, kým mi stuhne krv v žilách (doslova), tak ako Alex Fischer, ale ak je toto naša cesta, tak sa ju budeme snažiť prejsť najlepšie, ako budeme vedieť.

Nech sa deje čokoľvek.

Všetkým Vám želám šťastné (zdravé) Vianoce 2017 a v Novom roku čo najviac šťastných dní.

Lucia Blažková

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.