Nech sa dialo po nástupe choroby v Luciinom živote čokoľvek, brala to vždy ako väčšiu či menšiu mrzutosť. Možno jej trochu tá sviňa skríži plány, no veď je to len dočasné a potom šup, šup, znova do hôr, lesov, kopcov, nepoznaných miest a hlavne medzi kamarátov a priateľov.

Tak to bolo, aj keď jej ani nie rok od ukončenia liečby objavili novú napadnutú uzlinu, operovali ju a nasadili nové lieky. Po horách a lesoch Lucka stále lietala, ale v rezerve svojich síl siahla hlboko. „Chémia, ktorú som dostala, bola, samozrejme, ešte silnejšia ako prvá. Tak mi odpálila kĺby a šľachy, že som sa celé týždne naozaj nevládala hýbať. Prišla som znova o vlasy a pred Vianocami 2014 ma hospitalizovali so zápalom pľúc,“ spomína Lucka. „Google mi povedal, že je to jeden z nežiaducich účinkov chemoterapie, že vyrába aj vodu v pľúcach. Dlho sa to vlieklo, vytrápila som sa a neustálym kašľaním si ešte aj polámala rebrá.“

Rok bolesti

Silvester 2014 sme strávili spolu na chate v Terchovej v kompletnej onkologickej zostave Lucka Lepejová, Miška Krbaťová, Ineska Helingerová, Eva Bacigalová plus manželia alebo partneri plus deti plus dva psy. lucia5Vlastnoručne odpálený mikroohňostroj bol skôr srandovný ako reprezentatívny, možno aj veštil, že rok 2015 nebude stáť za veľa. Na Nový rok sme s Luciou ešte išli obzrieť Vrátnu dolinu a lanovkou sa vyviezli na Chleb. Zima bola taká, až nám sople zamŕzali, Lucka si tradične sarkasticky pochvaľovala, že je vo výhode, lebo ju môže hriať aj čiapka aj parochňa. 🙂 Pri druhej strate vlasov jej svoju, málo používanú, venovala Maki Derdáková, potom Lucia vyjadrila túžbu po mojej, lebo zo starých fotografií sa jej páčil šmrncovný strih! 🙂

Na jar sa Amazonky stretli pri fontáne pred bratislavským Slovenským národným divadlom. Mávame tam zraz každý rok 8. mája a v tom minulom sa prvýkrát pridali aj Martinčanky. Na fotkách má Lucia síce úsmev od ucha k uchu, no na ruke tlakovú „pančuchu“, ktorá zmierňuje opúchanie a tvorbu lymfedému. Nevidno to ani trochu, no onkológovia do nej stále niečo nalievali. Celý rok. S minimálnymi, ba priam nulovými pozitívnymi výsledkami. „Chémia nezaberala tak, ako by sa patrilo a ani tak, ako očakávali lekári, no jej vedľajšie účinky boli stále horšie. Lenže tak, ako mi nezaberala liečba, nezaberali ani lieky na utlmovanie bolesti. Asi mám odpálené nejaké amazonky u christovejreceptory, som imúnna voči všetkému. Keby som aspoň nebola citlivá na bolesť, lenže ja mám bolesti, ktoré nie je možné potlačiť žiadnymi liekmi.“

Neúčinkovali ani lieky na potlačenie vedľajších účinkov chemoterapie, dokonca ani lieky na spanie. „Keď mi bolo zle, tak mi bolo zle. Musela som to vždy pretrpieť.“ Všetky možnosti, ktoré vedeli onkológovia pre Lucku vymyslieť z dostupných liekov, boli do jesene vyčerpané. Nastúpiť museli tie menej dostupné. Okrem rozširujúcej sa choroby prišla aj ďalšia zlá správa – poisťovňa nebola ochotná drahý liek preplatiť s tým, že veď ešte stále existujú iné, rozumej lacnejšie alternatívy.

Pomôžme Lucii

Vtedy nastúpili akčné Amazonky na čele s Markétkou Derdákovou. Poprosili luckaasme verejne o pomoc tých, čo Luciu Lepejovú poznajú alebo aj nie, dali dokopy potrebnú sumu, liek zohnali a ešte zorganizovali aj jeho bleskovú prepravu do Martina. Do prípadu sa vložila aj Asociácia na ochranu práv pacientov, vstúpila do komunikácie s poisťovňou a naozaj zariadila, že ďalšie potrebné dávky liekov už poisťovňa hradila.

S novými vedľajšími účinkami nového lieku bojovala Lucka statočne deň čo deň. „Nebývalo mi našťastie tak zle ako z predchádzajúcej liečby, hore bruchom som ležala iba pár dní po infúzke, no slabosť ma drží stále,“ povedala mi začiatkom tohto roka. „Pripisujem to však hlavne vyčerpaniu, veď som chronicky nevyspatá a neoddýchnutá. Nechutí mi jesť. Pritom som labužník, rada jedávam, no teraz sa trápim a súkam do seba niečo nasilu. Sú dni, keď pre zmenu nedokážem vypiť ani hlt vody a potom zas naraz vypijem dva litre.“

Znášala všetko zlé s nádejou, že liečba konečne zaberie, bolesť ustúpi a šírenie choroby sa zastaví.

Nádej sa však míňa…

Kým zo mňa nestrieka krv, je dobre

Dievča, ktoré nedokázalo obsedieť na jednom mieste a deň bez pohybu bol vždy ako za trest, stráca silu. Aj Luckina dcéra Ninka sa musela zmieriť s tým, že driapať sa s mamou na kadejaké končiare neprichádza do úvahy. „Jej celoživotný pohľad na mňa bol taký, že mňa nikdy nič nezloží. Keď mi bývalo image1zle na začiatku celej liečby, vracala som a nemohla sa hýbať, väčšinou nebývala doma. Vzala si ju moja kmotra Maťka aj na celý víkend, veľmi mi tým pomáhala a Nina ani len netušila, čo sa medzitým deje u nás doma. Neskôr si zvykla, už je aj väčšia a o mnohých veciach sme sa spolu bavili. Nemusím pred ňou nič skrývať a poviem jej, keď mi nie je dobre. Však krv zo mňa nestrieka, tak sa to asi dá zniesť,“ usmievala sa Lucka pred pár týždňami.

A hoci je na péenke už od leta minulého roka, stále je v spojení so svojimi skvelými kolegami z práce. „Chodím ich pozerať, keď vládzem alebo prídu oni za mnou. Každý deň niekto zavolá či napíše. Prežívali to celé so mnou od samého začiatku, viem, že mi držia palce a nie som im ľahostajná, veď šéf ma kedysi dokonca vozieval na ožarovanie. Sú to moje zlatíčka, majú svoje starosti, no stále sa o mňa zaujímajú a hoci som dlho chorá, rátajú so mnou. Napíšu hocikedy, aj keď vedia, že ak mám bolesti, som vyčerpaná alebo vysilená, tak im neodpíšem. Nezabudnú. Ozvú sa mi vždy.“

Na vine sú…

Pod stromčekom si Ninka na Vianoce našla knihu Na vine sú hviezdy. Príbeh skoro rovnako starého dievčaťa ako je ona, ktoré malo rakovinu štítnej žľazy a na podpornej skupine sa zoznámilo s chlapcom s podobnou diagnózou, čítali s Luciou na striedačku. „Nina mi vraví, že sa jej páči nielen preto, že je o lucia6pubertálnej láske, ale aj preto, lebo hlavná hrdinka Hazel má sarkastický humor. Vraj sa na mňa veľmi podobá.“

Áno, humor lieči a nemá žiadne negatívne vedľajšie účinky. Lucka si ho dávala v konských dávkach, fotomodelkovský úsmev, zdravá sebadôvera a rozdrapenosť ju nikdy neopúšťali, snažila sa stále žiť, ako keby bolo všetko v najlepšom poriadku. V telefóne má stále stovky fotografií z výletov, množstvo vysmiatych tvárí, krásne zábery svojej krásnej dcérky, no nahrala si aj niektoré zvláštne a výnimočné small talks s Ninou.

Nina: „Mami, ja si neviem predstaviť, že ty niekedy zomrieš.“

Lucia: „Všetci zomrieme.“

Nina: „Ale veď ty si taká akčná, teba nič neskolí. Budeš mať stodvadsať rokov a polezieš na ferratu.“

Lucia: „Myslíš?“

Nina: „A ja pôjdem s tebou a budem ťa tam vláčiť.“

Lucia: „Dobrý nápad.“

Nina: „Alebo skôr ty mňa.“