Všetky reči, ktoré tu vedieme, sa na sto percent týkajú prsníkov. Však to dá rozum, keďže naše pacientske združenie Amazonky spája ženy, ktorým rakovina do života vstúpila práve cez túto časť tela. A zatiaľ čo niektoré prežívajú stratu prsníka ako katastrofu ničiacu symbol ženstva (aj keď len dočasne), poznám minimálne jednu, ktorá ju vyhodnotila ako viac-menej prvý krok za svojou celoživotnou túžbou. Mať malé prsia!
Áno, volá sa Markétka Derdáková. 🙂 A už asi viete, že najprv premýšľa pragmaticky a až potom sa do toho občas primiešajú emócie. „Celý život mi prekážalo, že mám veľké prsia. Že sa mi chlapi pozerajú len do výstrihu a aj robotníci, okolo ktorých som kráčala kdesi na ulici, začali na mňa vždy popiskovať. Od puberty som z toho mala traumy a premýšľala som nad tým, ako sa ich zbaviť. Však som si aj vravela, keď som ochorela, že sa mi tie prsia asi pomstili za to, že som ich nemala rada,“ krúti smrteľne vážne hlavou. 🙂
Ako z nevýhody urobiť výhodu
Však si tiež v duchu známeho tvrdenia, že všetko zlé je aj na niečo dobré po mastektómii povedala, že po vyliečení pôjde na rekonštrukčnú operáciu a dá si pri tej príležitosti spraviť prsia štandardnej veľkosti. Dovtedy nosievala FullSizeRender epitézu, no chrbtica, ktorá dovtedy trpela váhou dvoch ťažkých prsníkov, sa teraz krivila pri disproporcii len s jedným. „Šla som na konzultáciu k plastickému chirurgovi hneď, ako som dokončila liečbu a vybrala som si najlepšieho z najlepších, doktora Červeňa z Banskej Bystrice. Je naskutku najúžasnejší chirurg, akého som stretla, veď dokonca dokázal niečo, čo sa bežne vôbec nerobí – v rámci jednej operácie vyformoval nový prsník bez expandera, teda rovno so silikónom a zachovaný prsník zmenšil tak, že oba sú úplne rovnaké,“ teší sa Markétka z výsledku práce plastického chirurga. A teší ju aj veľa ďalších vecí.
Aj ona je dôkazom pre niekoho možno veľmi zvláštneho zistenia – že ak vám vstúpi do života rakovina a vy sa k nej postavíte ako bojovník a hľadáte odpovede na otázku, čo vám chce choroba povedať, zmení váš život a vy jej budete dokonca vďační. Neuveriteľné, však? „Potvrdzujem, že je to tak. Stretla som sa aj vďaka chorobe s množstvom perfektných ľudí. Zdravotný systém je možno často chybný, že lekári robia vyšetrenia, na ktoré nemajú kvalitné prístroje alebo tam pracujú ľudia, čo nevedia správne čítať výsledky, no najväčší diel zodpovednosti je na mne ako na pacientovi. Závisí iba odo mňa, čoho sa budem dožadovať a aké otázky klásť. Ak ma niekto považuje za otravnú, je to jeho problém, no ja sa pýtam stále, až kým veci nerozumiem.“ Výborná stratégia vhodná pre všetkých pacientov, čo poviete? Možno by ich potom mnohí lekári prestali vnímať len ako diagnózy a začali brať viac ako ozajstných ľudí.
Chcem robiť dobré veci
Veľké množstvo ľudí, obzvlášť žien, považuje za zmysel svojej pozemskej púte obetovať sa pre iných, servisovať širokú rodinu a vlastné dobro, či nebodaj zábavu, považovať takmer za hriech či fatálne zlyhanie. Markétka síce nie je prototyp tohto typu pacienta, no aj ona po zvládnutí choroby začala svoj život m6výraznými krokmi meniť tak, aby s ním bola spokojná predovšetkým ona sama. „Viac sa zabávam a užívam si. Začala som napríklad chodievať do dramatického krúžku pre dospelých do divadla Meteorit, vedie ho úžasný Robert Csontos. Hodiny s ním nie sú ani náhodou len o herectve, vie nádherne spájať ľudí. Stretli sme sa fantastická skupina ľudí a z našich stretnutí sa stala akási závislosť. Rovnako to vnímam aj s Amazonkami, cítim veľkú spolupatričnosť, jednoducho, sme skvelá partia, do ktorej patrím aj ja,“ hovorí Maki. Zdá sa, že aj jej milovaná veda a výskum jej milovaných kliešťov už prestávajú byť tým, čím v jej živote bývali. „Naozaj to už necítim tak, že ma práca úplne pohlcuje, skôr sa mi zdá, že už nemám veľmi čo ponúknuť. Pri Amazonkách áno, preto sa chcem viac venovať pacientskej advokácii, zatiaľ sa však bojím urobiť radikálnu zmenu a odísť z práce. Chcem však robiť dobré veci a snáď aj teraz sa mi to aspoň trošičku darí.“
Jej ďalším veľkým projektom, ktorý už dostáva celkom reálne kontúry, je založenie rodinnej farmy. Samozrejme, aj s biologickým laboratóriom, kde by bol stále priestor na kliešte a inú háveď. 🙂 „Hlavne však chceme vybudovať vzdelávacie a oddychové centrum pre ľudí, kde by sa konali tématické workshopy, kam by sa chodili deti učiť, ako sa pracuje na farme, kde by relaxovali pacientky združené v Amazonkách a ďalších pacientskych organizáciách. Zabezpečovala by som program pre farmu a jej chod, to by ma nesmierne bavilo.“
Vecí, ktoré by aktívna Markétka chcela stíhať (a aj stíha), je však oveľa viac. m7Rada behá a dokonca len pár týždňov po ukončení liečby absolvovala spolu s ďalšou Amazonkou Elenkou Hudákovou cca desaťkilometrový pretek v Bratislave. „Veľmi chcem zabehnúť polmaratón doma v Košiciach a mala som na to, len som si pre zmenu doničila koleno na mojich milovaných lyžiach a čaká ma operácia. Maratón tak bude musieť chvíľu počkať.“ Keď nemôže behať, tak aspoň lieta. S celou rodinou a po celom svete. „Už po chorobe sme spolu navštívili Aljašku, Grónsko, Omán, Grécko, Ekvádor aj Galapágy. No neoplatí sa žiť?“ Dobrá otázka pre všetkých, čo sa onkologickým ochorením nechajú ovládnuť a paralyzovať.
„Deťom, hlavne malej Karolínke, som až s odstupom času vysvetlila, čo všetko sa mi vlastne stalo a tiež, že rakovina sa môže aj vrátiť. Tak im teraz hovorievam, keď ma zlostia, nech ma nestresujú. Nechcem ich tým vydierať, ale priznávam, že niekedy to použijem. Aspoň mám na ne nejaké páky.“ 🙂