Pred operáciou, pri ktorej mali Miške Krbaťovej vybrať z prsníka „to zlé“, bola celkom pokojná. Dokonca aj po nej. Operoval ju najlepší lekár široko-ďaleko, o čo sa zaslúžila aj Miškina kamarátka, sestrička, ktorá v nemocnici pracuje, bola pri zákroku na sále a chodievala ju pozrieť aj po operácii. „Práve ona mi prišla povedať, že naozaj nie je dôvod ničoho sa obávať. Všetko nebezpečné vrátane okolia vraj vybrali a dokonca som nemala žiaden nález ani v uzlinách. Neboj sa, žiadna chemoterapia ti teda nehrozí, vyzerá to len na hormonálnu liečbu, vravela mi s úsmevom na tvári.“
Z Mišky opadli aj posledné pochybnosti o tom, ako to celé dopadne, veď konečne prišla dobrá správa po sérii zlých. Čakalo sa už len na výsledky z histológie, no považovala ich za formalitu. Rýchlu histológiu robia lekári už počas operácie a tá Miškina bola v poriadku. Čo by sa, preboha, na tom malo meniť? Akurát kamarátka sa jej začala jedného dňa vyhýbať. Dovtedy kedykoľvek dobehla s novými správami alebo len s pár klebetami, teraz Miške so sklopenými očami vravela, že výsledky už dorazili a má si po ne ísť sama. Až neskôr sa dozvedela, že ju Miškina zlá prognóza zdrvila a celé noci preplakala.
Eva, Miška, Ineska
Na otázku, ako to teda vyzerá, odpovedala neurčito. Vraj sa na to pozrú lekári na konzíliu a rozhodnú, čo ďalej, detaily Miške vysvetlí primár. „Aké detaily? Prečo mi ich má hovoriť primár? Ničomu som nerozumela. Netušila som, že výsledky histológie môžu ešte niečo zmeniť. Áno, vedela som, že to bola rakovina, ale tiež, že veď predsa všetko choré vybrali a bude už len dobre.“
Tri operácie za pol roka
Za primárom sa Miška vybrala aj spolu s manželom. Forma, akou sa dozvedeli novinky, skúsenejšieho onkologického pacienta už ani neprekvapí – narýchlo, pri okne na nemocničnej chodbe, lebo pár primár sa ponáhľal. „Histológia vraj ukázala zriedkavú vec – v duktálnom nádore, ktorý mi vybrali, bol skrytý iný, lobulárny nádor a ten je naozaj veľmi agresívny. Jedno zlo v sebe skrývalo ďalšie, ešte väčšie zlo. Primár mi odporučil kompletnú mastektómiu, pretože práve lobulárny nádor má tendenciu rýchlo sa rozšíriť do ďalších častí prsníka.“
Do mesiaca šla Miška pod nôž znova a podstúpila zákrok, pri ktorom vnútro prsníka odstránili, no súčasne doň hneď vložili implantát. Takýto postup sa však môže použiť len v prípade, keď je jasné, že pacientka nebude chodievať na ožarovanie. „Zatiaľ čo po prvej operácii som sa cítila celkom dobre, po druhej som mala ukrutné bolesti. Každé štyri hodiny som brala nejaké lieky, injekcie alebo čípky a len to ako-tak prešlo, šla som na tretiu operáciu. Dohodla som sa s lekárom, že mi spraví korekciu aj druhého, zdravého prsníka, ale tiež, že nech radšej preventívne aj z neho všetko vyberie a vloží doň implantát. Bolo to moje rozhodnutie, chcela som zabrániť akémukoľvek riziku, že sa rakovina vráti a lekár s týmto postupom súhlasil. Poslednú, tretiu operáciu som si však musela zaplatiť.“
Miška s neterkou Sárkou
Od mája do októbra 2013 tak Mišku na tri etapy len rezali a až po absolvovaní všetkých zákrokov jej v novembri nasadili hormonálnu liečbu. Nedostala povestné „červené svine“, z ktorých býva pacientom zle a prídu o vlasy, ale asi len málokto by s ňou menil. „Po vložení implantátu som síce nosila špeciálnu podprsenku, v ktorej som bola stiahnutá ako v korzete, ale mala som problémy hlavne s rukou. Nemohla som ju skoro vôbec používať, napríklad o obyčajné otvorenie zaváraninového pohára som vždy musela niekoho poprosiť. Bola to zložitá operácia, mala som veľmi veľa stehov, bola som fakt dorezaná ako Joffrey de Peyrac,“ spomenie si dnes už celkom veselo na celoživotnú lásku Angeliky, markízy anjelov. 🙂
Ďalšia komplikácia sa pridružila uprostred najväčších horúčav roku 2013, po druhej operácii jej z operačnej rany stále vytekala lymfa. „Bola som z toho zúfalá, nevedela som, či to je normálne alebo to tak vyzerať nemá a treba to zastaviť. Navyše bolo extrémne horúce leto, no kamkoľvek som sa vybrala, musela som ísť s plienkou pod pazuchou. Kamarátka mi na to poradila chlorofyl v spreji, ktorý celkom slušne zabral, no pre zmenu som z neho mala pokožku zelenú ako vodník. Napokon ma ešte zašívali a lymfa prestala vytekať, takže tam asi len chýbal steh.“
Na mnohé udalosti spred takmer troch rokov spomína Miška už len s úsmevom, dokonca niektoré má problém vôbec vyloviť z pamäte. Nie, nie je to tým, že chce programovo na celú onkologickú príhodu zabudnúť. Len trpí (podobne ako väčšina Amazoniek) spomienkovým optimizmom. Tak totiž hovoria psychológovia schopnosti vyhodiť z pamäte zážitky temné, smutné a bolestivé a uchovať si tie plné odhodlania a nádeje. „Neľutujem ani trochu, že sa mi stalo to, čo sa mi stalo. Práve naopak. Som vďačná, že som to všetko prežila,“ hovorí.
Len nedávno, len pred Vianocami si dala na predlaktie vytetovať slovo feeling. Veď do jej života práve vďaka rakovine vstúpili konečne emócie a pocity.