Prvého júna je už aj vo vzduchu cítiť závan blížiacich sa letných prázdnin, pre mňa sa však stal začiatkom dlhotrvajúcej onkologickej liečby. Všetky deti oslavovali, no tie moje sa museli prizerať na nemohúcu mamu ležiacu na gauči s vedrom pri nohách.

Nijako zvlášť som sa na chemickú liečbu vopred nepripravovala, aj keď tato vravel: „Mohla by ešte pribrať, lebo potom asi schudne.“ Pozrel pri tom na mamu sediacu oproti, akoby čakal na jej súhlasné prikývnutie.

Som však človek, ktorý rieši problémy až vtedy, keď nastanú. Na rozdiel od môjho manžela vždy rátam s najlepším možným variantom, aj keď nepozerám na svet zásadne len cez ružové okuliare. Reálne si tiež uvedomujem, že niektoré veci nemusia dopadnúť podľa mojich predstáv. Tým sa však zaoberám až potom, keď to nastane.

Bol to zvláštny pocit vidieť po toľkých rokoch mojich rodičov spolu, ako sa dohadujú na tom kto sa o mňa postará, keď mi bude zle. O to čudnejšie bolo, že už som mala tridsaťjeden, nie šesť alebo desať rokov. Na chvíľu som myšlienkami zablúdila o dvadsaťjeden rokov späť, keď som sa ako desaťročná bez krčných mandlí vracala z nemocnice domov a na moje veľké prekvapenie ma mama nečakala sama. No cítila som, že si od toho nemám nič sľubovať, že naše spoločné fungovanie nebude mať dlhé trvanie. To bolo naposledy. Onedlho si už nič sľubovať nemuseli, pretože to už mali potvrdené čierne na bielom. Že každý z nich pôjde svojou cestou. A dnes znovu sadajú za jeden stôl a dohadujú sa na niečom, čo by sa ani jednému z nich v tom najhoršom sne neprisnilo. Veď čo môže byť na svete bolestivejšie ako prežiť vlastné dieťa?

Doteraz som o chemoterapii počula len toľko, že po nej býva veľmi zle, padajú vlasy a vlastne že okrem rakovinových buniek zabíja aj zdravé bunky. Nejako to predsa zvládnem. Možno budem patriť medzi šťastlivcov, čo si hneď po chemoške dajú guláš a päť knedlí, pomyslela som si.

Neviem, ako som mohla byť vtedy taká naivná. Veď môj žalúdok by zrejme nestrávil ani ten samotný guláš a nie to ešte nefalšovaný jed.

Moju optimistickú víziu mi hneď zrušila mama, ktorá mi do telefónu vykresľovala hrôzostrašné scenáre ľudí po chemoterapii:

„Lucka, vieš, že jedna žena ležala päť dní v posteli a každú chvíľu vracala? Mala by si si kúpiť kvapky na nevoľnosť, aby si niečo mala pri ruke, keď bude najhoršie.“

Myslím, že keď je raz osobnosť človeka úzkostne ladená, môže prečítať hŕbu kníh o pozitívnom myslení, no žiadne zásadné zmeny v myslení nemožno čakať. Aj moja mama vždy prišla s riešením situácie, ktorá ešte nenastala. Ale to asi bude problém viacerých mám. Na druhej strane som bola rada, že okrem jej katastrofických scenárov ma zásobovala aj nestriekaným ovocím, čerstvou zeleninou, domácimi vajíčkami, či liečivými bylinkami. Do Trnavy chodievala viac ako často. Doobeda k babke, ktorej sa čoraz viac zhoršoval zdravotný stav, a poobede k nám. V kalendári namiesto dátumov narodenín mala poznačené dátumy mojich chemoterapií.

Posadila som sa k počítaču a zadala do googlu „chemoterapia pri rakovine prsníka“. Vtedy som po prvýkrát natrafila na blog Evy Bacigalovej, o tom, ako po chemoterapii nebude umývať okná. Ten jej typický sarkazmus bolo cítiť hneď v úvode, a práve preto som klikla na jej blog. Článok ma viac pobavil ako vystrašil. Hrôzostrašné Evine obavy z toho, že dostane nejaký nešpecifikovaný kŕč a pred zrakmi personálu, ktorý ju začne profesionálne zachraňovať, padne do mdlôb, začne sa dusiť, zozelenie a poberie sa na pravdu božiu, sa nenaplnili.

Zatiaľ sa teda nemusím obávať. Prvý deň zrejme prežijem, prežila to aj Eva. A čo bude ďalej? Uvidím, pomyslela som si.

Onkologička ma ubezpečovala, že dnes už existujú lieky proti nevoľnosti, že síce budem mať žalúdok ako na vode, ale že to zvládnem.

Tak som sa dobrovoľne dostavila do infúznej sály na POKO (poliklinické oddelenie klinickej onkológie) Trnava za sprievodu dospelej osoby, lebo späť už by som to neodšoférovala. Bol to práve môj tato, kto ma nenechal ani minútu samú. Sedel na chodbe a čakal, čo bude. Možno tiež očakával nejakú podobnú scénu akú popisovala Eva a nechcel, aby sa niečo stalo. V každom prípade bol pri mne.

Sestrička mi zaviedla do žily kanylu, posadila do kresla a pustila nejakú predprípravu. To asi aby ma hneď netrafil šľak. Neskôr priniesla fľašu v čiernom obale.

„Naozaj nevedeli tie antracyklíny označiť inou farbou?“ Povedala a poznamenala niečo o červenom víne. Pochopila som, keď mi hadičkou rovno do žíl začala tiecť červená tekutina. Z rádia sa ozývala melódia, ktorá naznačovala, že udrela moja posledná hodina.

Počúvať modlitby z rádia, držať ruku vzpriamene a čakať, kým stečie posledná kvapka akože lieku. Vskutku skvelý doobedňajší pondelkový program na deň detí, pomyslela som si.

Onkologička mi domov zbalila pár liekov na nevoľnosť a poznamenala, že dnes určite vydržím, lebo ma naliali všetkým možným a že táto skvelá výbava na prežitie mi zajtra k normálnemu fungovaniu určite pomôže. Pozrela ešte na moje dlhé blonďavé vlasy a nedalo jej nespomenúť, že všetky pôjdu dole. Vtedy ma to netrápilo, veď vlasy mi ešte nepadali.

„Keď vypadnú, kúpim si peknú parochňu. Aspoň budem mať nejakú zmenu,“ povedala som jej.

Odchádzala som omámená z uspávadiel, no s vlčím hladom. Zjedla som len polievku a uvarenú zeleninu, na guláš ani nič podobné som si netrúfla. Spomenula som si na to, čo som niekde čítala. O tom, že počas liečby chemoterapiou by človek nemal jesť svoje obľúbené jedlá, aby sa mu neznechutili. Potvrdzujem. Je to pravda. Dodnes na niektoré nemôžem ani pomyslieť.