Píše Lucia Blažková: Komu sa ujde záchranné koleso

 

Podľa internetových zdrojov mi vlasy mali začať rásť zhruba dva mesiace po poslednej chemoterapii, no ony naopak stále padali. Šatky som postupne vymenila pre chladnejšie jesenné počasie za čiapky a každý deň som sa na seba pozerala do zrkadla, či neuvidím aspoň náznak niečoho, čo by vlasy pripomínalo.

„Majo, pozri, nevidíš nič? Tuším tam už niečo je.“

„Nooo, asi už rastú,“ povedal, čo som chcela počuť, ale mimika jeho tváre prezrádzala milosrdnú lož. Neverbálna komunikácia na rozdiel od verbálnej vždy podáva pravdivú informáciu o tom, čo si človek myslí. Teda, takmer vždy. Politici sa snažia nesúlad medzi slovami a gestami všemožne potláčať, aby ich predvolebné sľuby pôsobili na voličov čo najdôveryhodnejšie. Veď akoby to vyzeralo, keby nervózne mädlili rukami pod stolom, neisto si treli nos alebo rozpačito klopili oči do zeme po každej druhej vete?

O pár dní už i Majo zacítil pod rukami na mojej hlave pichľavé vyrastajúce prvé vlasy. Ich farba bola síce tmavšia, ale to nebolo dôležité. Hlavne, že mi konečne prekryjú plešivé miesta.

Po chemoterapeutickom konzíliu som absolvovala rádiologické, na ktorom lekári rozhodli, že mi budú ešte päť týždňov ožarovať hrudník a uzliny, takže onkologický ústav začala navštevovať každý deň. Nakreslenú čiaru, vedúcu stredom hrude až ku krku, si všimol aj svokor, mysleli si, že som sa asi zle umyla.

„Nie som špinavá. Už si ma nachystali na ožiare,“ vysvetlila som mu čarbanice na mojej koži.

Podľa nakreslených čiar si ma vždy vedeli presne zamerať, potom na mňa položili šetriacu želatínovú podložku a desať minút som v klimatizovanej miestnosti nehybne ležala na stole, kým ma mohutný prístroj ožiaril zo všetkých strán.

„Hotovo,“  povedal na konci rádiológ, „schádzajte dolu opatrne, môže sa vám zatočiť hlava.“

Hlava? Prečo hlava? Nemala som pocit, že by som práve absolvovala jazdu na kolotoči. Pomyslela som si. Necítila som ani ako žiarenie prechádza mojím telom, no rádiológ sa vždy zatváral v kabínke, takže niečo sa asi naozaj dialo.

Biele krvinky mi hneď po prvom ožarovaní rapídne klesli a dlhodobo sa držali na nízkych hodnotách aj po ukončení rádioterapie. Asi to napokon nebude úplne bez následkov.

Auto sme mali práve v oprave po tom, čo nám netrpezlivý vodič na kruhovom objazde narazil do zadného nárazníka. Tatovi sa môj nápad cestovať na ožarovanie vlakom nepozdával.

„Budeme ťa voziť, veď vo vlaku by si mohla ochorieť.“

Bol v tom čase síce odcestovaný mimo Slovenska, no do môjho každodenného odvozu a dovozu zapojil celú svoju rodinu. Vozili ma na striedačku jeho dvaja synovia Roman a Maťo, občas aj jeho žena Iveta.

V tom čase som nabehla aj na cielenú biologickú liečbu. Hneď po prvej injekcii som zaspala na gauči v obývačke už o siedmej večer. Bežne sa mi stávalo, že som ráno odviedla deti do školy, potom znova bez problémov pokračovala v doobedňajšom spánku a poobede som už sedela v čakárni spolu s ďalšími pacientmi na novú dávku ionizačného žiarenia.

Na moje úplne prvé ožarovanie ma sprevádzal Majo. V čakárni sa dal do reči s pacientom vo veľmi zlom psychickom stave, trpiacim rakovinou pľúc. Beznádejne opisoval svoj zdravotný stav i to, že radšej mohol posledné chvíle využiť krajšie, ako ležať v nemocnici a podstupovať náročnú liečbu. Chvíľami sa zdalo, že rozpráva z cesty. Ani som sa nečudovala. Človek bez nádeje, ďaleko od domova, nachádzajúci sa v prostredí, kde sa každý zameriava sám na seba a utešuje sa tým, že ešte nie je na tom tak zle, ako ten druhý, ho oberalo nielen o všetku silu bojovať, ale aj o rozum.

„Je mi to ľúto,“ povedala som a dotkla sa jeho ramena. Nič viac som mu ponúknuť nemohla. Akékoľvek pokusy o zmierenie jeho žiaľu by v tej chvíli nepomohli. Potreboval ho len s niekým zdieľať.

Bola som na tej istej potápajúcej sa lodi a držala som sa pevne záchranného kolesa s nádejou, že sa mi podarí doplávať k brehu. On si však bol istý, že sa mu záchranné koleso neušlo. Hovoril o poslednom polroku života, ktorý mu zostával.

Z nečakaného zážitku sa Majo ešte dlho spamätával. Nedalo mu na neho zabudnúť. „Nevidela si ho dnes? Ako sa má?“ zvedavo sa vypytoval, keď som sa v ďalších dňoch vracala z nemocnice. Podobné stretnutia som mala na dennom poriadku. Zasa ďalší  a ďalší pacienti, ktorým sa zo dňa na deň otočil svet o stoosemdesiat stupňov a nikto sa nezaoberá ich psychickým stavom. Ako veľmi chýba onkologickým pacientom psychologická pomoc!

Na chodbách onkologického ústavu sa často objavovali dobrovoľníci ponúkajúci kávu a čaj. Pacientom čakajúcim aj niekoľko hodín pred ambulanciami malé občerstvenie vždy padne vhod. Predstavovala som si, že by po chodbách chodili psychológovia, ktorí by svojou účasťou zasa ponúkali empatiu a  psychickú podporu.

Dolu v suteréne, v čakárni na rádioterapiu som stretla i Mirinu, vtedajšiu predsedníčku občianskeho združenia Amazonky, ktorá napriek recidívam nikdy nestrácala nádej. Bola tiež psychologičkou a aj náš spoločný rozhovor sa uberal týmto smerom. Stretávali sme sa na spoločných terapiách Cesta. Obe sme si pred úvodným stretnutím hovorili, že akákoľvek práca s emóciami nebude na škodu, nech už ide o čokoľvek. Vďaka tomuto programu som poznala bližšie nielen Mirinu, ale aj ďalšie Amazonky.

„Ako bolo na stretnutí?“ pýtal sa ma raz večer Majo.

„Dobre.“

„Nič viac mi nepovieš?“

„Nenaliehaj na mňa, príde čas a porozprávam ti to.“

Pre bezprostredného a otvoreného človeka akým Majo je, bolo asi ťažké vyhovieť vtedy mojej požiadavke.

„Veď mi nemusíš hovoriť, o čom sa rozprávate, ale aspoň nech viem, o čo ide.“

„Ak chceš, môžeš si prečítať harmonogram naplánovaných stretnutí.“

„Dobre, tak mi ho pošli mailom a ja si ho prečítam.“

Od nášho prvého onkologického nedorozumenia ubehli už štyri mesiace. Situácia bola teraz podobná, len sme si vymenili miesta. On bol pripravený počúvať, no ja som  nechcela hovoriť. Nemala som náladu konfrontovať svoje dojmy a pocity s nikým až do času, než sama na niečo prídem.

Druhý deň mi prišiel od Maja mail:  „Nooo, to je riadna informácia, konečne viem detaily. Aj ja by som chcel také prednášky.“ Akékoľvek podrobnosti terapeutického plánu by však nezabránili pomaly sa blížiacej druhej „onkologickej hádke“.

(pokračovanie vo štvrtok 22. septembra 2016)

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.