Píše Lucia Blažková: Malý zázrak

„Aké i sa píše v slove bicykel?“ pýta sa vtipný sanitár stojac nad mojou posteľou.

„Čo prosím? Prvé mäkké a druhé tvrdé,“ odpovedala som v akomsi čudnom pooperačnom opojení.

„Len som skúšal, či ste pri zmysloch,“ zasmial sa.

Chvíľku mi trvalo, než mi došlo, kde som. Prvé pokusy dostať ma z horizontálnej polohy do vertikálnej zlyhali, nízky tlak ma rýchlo zložil späť do postele. I ten úsmev zo sanitárovej tváre rýchlo zišiel, keď ma musel chytať vo vzduchu.

„Rýchlo späť do postele,“ zavelila sestrička blížiac sa rýchlym krokom ku mne.

Vstať síce ešte nemôžem, ale telefonovanie isto zvládnem. Majo sa upokojí, keď mu na  displeji telefónu zasvieti moje meno a nie akési neznáme s bratislavskou predvoľbou.

Bol totiž prvá osoba, ktorú mali kontaktovať, keby sa niečo pokazilo. I tak bolo, ako som predpokladala. Jeho pesimistické myšlienky sa rozplynuli, keď ma v telefóne počul, a to som ho ani nemusela vidieť, aby som to poznala. On svoje emócie nedokáže skrývať. Vždy sa dá ľahko zistiť, ako sa práve cíti. Keď ho niečo nahnevá, tak riadne a o pár minút je jeho tep srdca zasa na normálnych hodnotách. Prosto to zo seba potrebuje dať von.

Tak ako dokáže silno vzplanúť pre maličkosti, rovnako intenzívne dokáže i milovať a to celým svojím srdcom. Teraz mu z toho veľkého srdca spadol veľký kameň. Nielenže počul, že žijem, ale tiež som mu zvestovala, že mi prsník ponechali, aj keď zatiaľ neviem prečo.

Koľko mi z neho vzali a prečo sa rozhodli inak, ako bolo naplánované? Žeby sa za posledný mesiac niečo zmenilo? Celý august som chodievala na céčkové infúzie a bola pod hormonálnou liečbou. I keď som tomu nerozumela, tešila som sa. Kto by sa nepotešil? Moje podprsenky z najzastrčenejšej zásuvky môžem vytiahnuť späť.

Otočila som sa na Beátku, no tá tuho spala. Tak takýto spánok by som si  priala. Ja som sa prebrala vždy, keď vošla sestrička do izby. A ešte i môj žalúdok mi v noci pripomínal, že som už viac ako dvadsaťštyri hodín nič nejedla. Nemohla som sa dočkať rána.

Biele rožky hneď zmizli z môjho taniera a vôbec som neriešila, že nie sú celozrnné či špaldové. Len prechod každého sústa boľavým hrdlom ma nútil predstaviť si, ako mi na operačke trčí z úst zavedená trubica. Bŕŕ. Dobre, že už je to za mnou.

Za ten týždeň som zjedla všetko, čo mi priniesli. Dopriala som si nemocničnú stravu za odmenu bez ohľadu na to, ako som sa stravovala pred tým. Skutočne mi to dobre padlo po štyroch mesiacoch prísne zdravej stravy.  Cítila som sa ako statočný samurajský bojovník, ktorý si po ťažkom boji zaslúži poriadne jedlo. S odmeňovaním som to zasa veľmi nepreháňala a na druhý deň som na raňajky miesto bielych rožkov vytiahla svoj štvorzrnný chlieb bez pridaných konzervantov.

S Beátkou sme sa tešili, ako sme to všetko dobre zvládli. Zotavovali sme sa rýchlo a isto nám k tomu dopomáhali i dlhé spoločné rozhovory. Potom sme si šupli niečo na spanie i od bolesti a hneď bola noc krajšia. Ibaže na druhý deň som celé doobedie nemohla udržať oči otvorené, a tak som lieky na spanie obmedzila aj napriek tomu, že sme museli spať pri otvorenom okne. Každú chvíľu som počula biť zvony z kostola, podgurážených ľudí, električky či smetiarske autá v skorých ranných hodinách. Na výber sme však nemali. Teplé letné noci, hrudník niekoľkokrát obmotaný obväzom a k tomu ešte moja vlastná pokazená termoregulácia. Návaly tepla striedajúce sa so zimnicou prichádzali nečakane niekoľkokrát za noc.

„Ttoto ma čaká, keď budem v prechode?“ krútila hlavou Beátka. Ona hormonálnu liečbu nepotrebovala, mala úplne iný typ nádoru. Okrem toho, že moje nádorové bunky boli hormonálne závislé, boli tiež roztrúsené v prsníku smerom k podpazušným uzlinám a prsnému svalu. O to viac bolo pre mňa prekvapujúce, že sa na operačke rozhodli pre prsník záchovávajúcu operáciu. Veď i môj rádiológ v Trnave vedel, o čom hovorí, keď vyslovil tú obávanú vetu: „Prsník musí ísť celý preč“. A napriek tomu som sa zobudila s prsníkom. Žeby tie malé roztrúsené potvory niečo poničilo?

Lekár mi celú situáciu objasnil asi tri dni po operácii. Vraj môj nález sa im nezdal taký veľký, ako ukazovala magnetická rezonancia. Mysleli si, že doznievajúca chemoterapia pomohla nález zmenšiť.

„Rozhodujúca bude histológia o desať dní. Ak by tam niečo zostalo, to už nebude problém dokončiť a vykonať mastektómiu. Mysleli sme, že by to za pokus stálo,“ povedal lekár.

Mala som z toho čudný pocit. Ako ľahko sa mu to povie, „len dokončiť“. Áno, lekár príde na operačku, keď pacient už dávno nevníma, odreže prsník a zašije ranu. Ich to stojí nejakých dvadsať minút a mňa všetky nervy. Už to nechcem znovu absolvovať, pomyslela som si a dúfala v malý zázrak.

Vybrali mi trinásť uzlín a veru že to bolo cítiť. Precitlivenú som mala spodnú časť ruky od podpazušia až po lakeť. Bolel ma už len letmý dotyk môjho pyžama, nemohla som ani ruku zdvihnúť. Poctivo sme s Beátkou rehabilitovali už od prvého dňa po operácii a predbiehali sa jedna pred druhou, pokiaľ už vieme ruku zodvihnúť. Vtedy som si uvedomila, aké mám vlastne šťastie v nešťastí, že mám postihnutú ľavú stranu. Ako by som hrala badminton? Horolezec zo mňa síce už nikdy nebude, ale badminton by som si ešte zahrala.

Pri každej zmene polohy som nesmela zabudnúť na zavedený drén na odvádzanie patologických tekutín. Často sa nám s Beátkou stávalo, že sme na neho pozabudli a hadička nás pritiahla späť k posteli. Všade sme našu novú „kabelku“ museli nosiť so sebou. Tak sme tomu hovorili.

I jeden pán vo vedľajšej izbe nosil podobnú. Veru, rakovina prsníka nie je len čisto ženská záležitosť. Nikto z nás však netúžil odniesť si ju aj domov. Kolovali o nej hrôzostrašné príbehy. Pani, ktorá sa zastavila v našej izbe na reč, a ktorá už tri roky chodila po svete bez prsníka, nám rozprávala o tom, že sa kedysi originálnej „kabelky“ nemohla zbaviť dva mesiace. Tak to som si veru nevedela predstaviť – ísť do obchodu na nákup s nádobkou ukrytou vo vrecku. Ešte by si mysleli, že niečo kradnem a boli by asi znechutení, keby mi pri kontrole z vrecka vytiahli nádobu plnú nevábneho obsahu.

Lekár mi prisľúbil, že ma jej zbavia až vtedy, keď natečie menej ako sto mililitrov za deň. Snažili sme sa tomu prejsť cez rozum rôznymi nápadmi. Počuli sme, že keď sa nebudeme premávať po nemocničných chodbách a budeme len ležať, tak patologických tekutín sa bude tvoriť menej. Lenže vždy ráno, len čo som sa zodvihla z postele, už tam čosi tieklo. Nefungovalo to. A vôbec – kto by vydržal ležať v posteli? Tešila som sa na každodenné návštevy manžela a detí. Tie na oddelenie nemali prístup, a tak sme sedávali na chodbe, hoci som si vedela pre nich predstaviť aj lepší program ako byť posledné horúce prázdninové dni v nemocnici.

Neskôr tretiu posteľ na našej izbe obsadila sedemdesiattriročná pani Betka. Okrem cukrovky mala i rakovinu prsníka a operáciu mala naplánovanú v prvý školský deň. Vtedy som už vedela, že ísť s Matúškom prvýkrát do školy nestihnem.

(pokračovanie vo štvrtok 11. augusta 2016)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.