Píše Lucia Blažková: Prázdniny v nemocnici

Vošla som do nemocničnej izby a uvidela tri postele. Moja bola v strede, ďalšie dve boli ešte voľné.

„Kto vie, koho mi dajú na izbu,“ povedala som Majovi. Od rána bolo mojím najväčším problémom , s kým budem spoločne tráviť nasledujúce dni.

„Prevlečiem vám ešte posteľ,“ povedal sanitár a odišiel.

Ostali sme s Majom sami, bol čas rozlúčiť sa. Silno ma objal a nielen mne, ale i jemu spontánne vyhŕkli slzy. Nerozplakala som sa. Bola som zmierená s tým, čo ma čaká. Chcela som to už mať za sebou a byť doma s rodinou. Deti dnes zostali doma samy, chcela som sa vyhnúť lúčeniu s nimi. Matúško už vedel, že keď sa zobudí, my budeme v Bratislave a Majko dostal za úlohu mladšieho brata povarovať.

„Dobre, choď už za chlapcami, určite budú hladní. Zavoláme si večer.“

Sanitár sa vrátil prevliecť mi posteľ.

„Najskôr som si myslel, že ste tá známa herečka. Ako sa len volá?“ premýšľal.

„Ja? Veď už mi skoro všetky vlasy vypadali.“

„No a? Veľa ľudí má riedke vlasy.“

Zrejme sa snažil zmierniť nepríjemný moment lúčenia s manželom, no to s tou herečkou som mu nezožrala.

„A manžel má koľko rokov?“ potmehúdsky sa spýtal, keď už bol Majo na ceste domov.

A to už na čo chce vedieť? Pochopila som. Aspoň sa nemusím pred ním hanbiť. Pomyslela som si.

Vybalila som sa, prezliekla do pyžama a ľahla do postele. Ruch hlavného mesta prerážal oknom nemocničnej izby. Najhoršie je čakanie, ktoré núti človeka k premýšľaniu.

Nech už je zajtra.

Každú chvíľu ma oblievala horúčava. Nie z premýšľania, no po podaní injekcie na zníženie hladiny estrogénu som mala návaly ešte intenzívnejšie, a zvlášť vtedy, keď sa teplota vonku blížila k tridsiatke. Bol vskutku horúci augustový deň.

Poobzerala som sa po izbe, no nikde som nevidela ovládač od televízora. Zapla som ho ručne, aby som zistila, či vôbec funguje. Fungoval. Uvidíme, či budem mať vôbec náladu niečo pozerať. Vtom sa otvorili dvere a vošla moja nová spolubývajúca v sprievode vtipného sanitára do izby.

„Super. Chcela som byť pri okne,“ skonštatovala s úsmevom na tvári, akoby sa práve ubytovala v prímorskom hoteli.

Už som ju dakde videla. Jasné, nedávno som ju zazrela na chirurgii a zrejme jej dali rovnaký termín operácie ako mne. Svitlo mi. Chirurg mi vtedy vravel, že už mal naplánované voľno, no po naliehaní mojej onkologičky si dovolenkový deň presunul na inokedy.

Chcela som byť Matúškovi v septembri k dispozícii. Zvažovala som, žeby nastúpil do školy až o rok, no v čase, kedy on zavŕšil rozhodujúci šiesty rok, som už pod vplyvom cytostatík nedokázala adekvátne uvažovať. V našej poradni som pripravenosť predškolákov určovala ja. Na to, aby sa dieťa dokázalo adaptovať na nové prostredie rýchlo a bez problémov, potrebuje byť zrelé nielen po fyzickej stránke, ale i emocionálnej, sociálnej a kognitívnej. A potom sú tu ešte deti, ktoré sa ťažko prispôsobujú novým situáciám, pretože to vyplýva z ich úzkostlivej povahovej črty. Tam ani odklad nepomôže.

A tak som sa ocitla v posledné prázdninové dni v nemocnici spolu s pozitívne naladenou Beátkou. Odprevadila dcéru, zložila šatku z hlavy a začala vybaľovať veci.

„Aj vám idú operovať prsník?“ spýtala som sa jej.

„Áno, po ôsmich cykloch chemoterapie.“

Bolo mi jasné, prečo sa tak usmieva. Po úspešnej liečbe bola pre ňu operácia už len poslednou zastávkou.

Ukončením všetkého.

Stále s niekým telefonovala, niečo riešila, ukončovala posledné záležitosti. Bola učiteľkou na základnej škole, oddaná svojej práci, no investovaná energia jej v tom roku nepriniesla pocit zadosťučinenia. Jedného dňa zacítila silnú bolesť na prsníku. Nepoznám nikoho, u koho by sa rakovina ozvala prenikavou bolesťou v prsníku. I lekárka ju vtedy upokojovala, že sa obávať nemusí, pretože rakovina nezvykne bolieť. Beátka však bola výnimkou. Onedlho už do nej liali červené moky na zahnanie vnútorného nepriateľa, ktorý sa šíril rýchlosťou blesku, pretože o pár dní už mala opuchnuté aj podpazušné uzliny.

Pacienti reagujú na chemoterapiu rôzne. Niektorí dokonca nereagujú. Beátke liečba spôsobila sekundárnu epilepsiu. Až po treťom cykle jej onkologička nasadila iný druh chemoterapie, z ktorého už síce neodpadávala, no bolesti kostí a kĺbov jej zostali až do dnešného dňa. Po náročnej liečbe sa nielenže rakovina prestala šíriť ďalej, ale v prsníku jej zostal len centimetrový nález, ktorý sa teraz dal bez problémov vyoperovať.

Mne telefón nevyzváňal. Ako inak. Majo dostal za úlohu vybavovať všetky telefonáty príbuzných či známych. Ani návštevy som si nepriala. A na čo by chodili? Nebola som predsa v pôrodnici a o ľútostivé pohľady som nestála. Chcela som vidieť len manžela a deti.

Poobede vošiel do izby chirurg, aby nás informoval o spoločnom programe na ďalší deň.

„Tak čo, zajtra ideme na to? Mal som byť síce na dovolenke, ale…“ pozrel sa na mňa s úsmevom. „Máte naplánovanú mastektómiu. No ako sme hovorili, po nejakej dobe môžete podstúpiť rekonštrukciu prsníka.“

Ešte stále to so mnou nič nerobilo. Žiadne skľučujúce pocity, čo opisujú mnohé ženy. Verila som len tomu, že takto to má byť. Že inak to nejde, ak chcem byť zdravá.

Večer sme užili lieky na spanie ako súčasť predoperačnej prípravy. Celkom dobre zabrali. Ďalšie noci už veru boli iné.

Ráno mi sestrička podala „oblbovák“, zapila som ho len malým dúškom vody a účinok sa dostavil okamžite. Nepamätám si, ako som sa dostala na operačnú sálu. Spomínam si len na príšernú bolesť ruky, ako mi do žíl pustili uspávajúcu látku vo chvíli, keď mi tlakomer zovrel ruku.

„Veľmi ma to bolí,“ boli posledné moje slová.

Zobudila som sa na jednotke intenzívnej starostlivosti, kde mi ihneď podávali lieky od bolesti.

„Mám pre vás dobrú správu,“ povedala mi sestrička. „Prsník vám ponechali.“

Nedokázala som sa pohnúť, nedokázala som nič povedať a nedokázala som sa ani usmiať, no dostatočne som ju vnímala na to, aby som vedela, že sa mi nesníva.

Lenže lekár mieni a pán Boh mení.

(pokračovanie vo štvrtok 4. augusta 2016)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.