Píše Lucia Blažková: Slzy sú len slaná voda (ale pomáhajú liečiť)

Vždy som milovala leto a nielen preto, že som sa v lete narodila. Nasávanie vône morského vzduchu pri západe slnka alebo aj neskutočný výhľad na náš slovenský kraj  je pre mňa vždy vítaným osviežením v zabehnutom každodennom kolobehu života.  Veď o tom aj život je.

Aspoň pre mňa aj o emóciách, zážitkoch a keďže človek je tvor spoločenský, tak aj o medziľudských vzťahoch. Ten rok, keď som ochorela, som si však leto „užila“ úplne inak. Moje vyhliadky na dni plné oddychu, radosti a skvelých zážitkov s rodinou sa zmenili na obdobie plné strachu, bolesti a povinných návštev u lekárov.

Keď vstúpite na pôdu onkologického ústavu, máte pocit, akoby ste vošli do iného sveta.  Videla som toľko chorých ľudí, počúvala ich životné príbehy, pozerala na tváre pokreslené značkami pre rádioterapiu… Poniektorým aj čosi trčalo z krku. Nuž, áno, keď po niekoľkých chemoterapiách žily doslova samé praskajú, nemáte už veľmi na výber a kanylu vám zavedú aj priamo do krku. Neostávalo mi nič iné ako vstúpiť do tejto komunity ľudí zachraňujúcich si život, pretože známa veta „mne sa to nemôže stať“, ktorú zvykneme  hovoriť, aby sme zahnali úzkostnú predstavu niečoho, čo si ani nedokážeme predstaviť, stráca svoj účinok v momente, keď sa nám to stane. Ak si ju však rozoberieme na drobné, prídeme na to, že jej chýba logické opodstatnenie. Pretože sa to stáva. A stáva sa to tak často, že dnes hádam ani nejestvuje človek, ktorý by niekoho s onkologickou diagnózou nepoznal.

Prázdniny už boli predo dvermi a mňa mrzelo, že naše deti si ich nemôžu naplno užiť. Aj preto sme Majkovi odsúhlasili drahý „youtuberský“ tábor, na ktorý ho nalákal jeho kamarát Filipko. Študovať informácie o tábore bolo vtedy nad moje sily, a tak som o zaslanie prihlášky poprosila  Katku, Filipkovu mamu, s ktorou som sa už asi dva mesiace nevidela. Zvykli sme sa z času načas stretávať pri šálke kávy odvtedy, čo definitívne odišla z našej malej dedinky bývať do Trnavy. Áno, za tých pár susedských rokov mi prirástla k srdcu a veru že mi dlho trvalo, kým som si zvykla na myšlienku, že je koniec našim spoločným dovolenkám, či dlhým rozhovorom na susediacich balkónoch. Bez hanby priznávam, aj ja som vtedy pre ich rozpadávajúce sa manželstvo nejednu slzu vyronila.

Pravda, som voči ľuďom rezervovaná a trvá mi dlhý čas, kým si vytvorím k niekomu dôverný priateľský vzťah. Je to typická črta introvertov. Nie sme veľmi na akože priateľské vzťahy. Počas celého života nám stačí len pár priateľov, ale za to naozajstných, čo stoja za to.

Katka vysielala také naozajstné priateľské signály už od prvého nášho stretnutia na susediacom balkóne.

„Kedy ste sa nasťahovali?“ Pýtala sa a popri tom vyfúkla dym z cigarety.

„Pred dvoma týždňami,“ odpovedala som. Spoza balkónových dverí som počula detské dupkanie. „Aj vy máte dieťa?“

„Áno, chlapca. Stále pobehuje po nových parketách,“ usmiala sa.

Zistili sme tiež, že sme v rovnakom veku, že aj naše deti sú približne rovnako staré a že obe popri materskej ešte študujeme na vysokej škole.

Presne o desať rokov neskôr som jej volala pár dní po chemoterapii, o ktorej ona ešte nemala ani tušenia.

„Ako sa máš, Luci? Máte toho veľa v práci?“ Pýtala sa ma.

„Nie, Katka, som chorá, mám rakovinu,“ vyblafla som na ňu bez akýchkoľvek upozorňujúcich slov ako „radšej si sadni“ alebo „teraz sa podrž“, ktoré zvyknú ľudia hovoriť.

„Čože?“ Neviem, či prepočula moje slová alebo si chcela ešte raz potvrdiť len ťažko uveriteľnú informáciu.

„Mám rakovinu prsníka,“ zopakovala som. Ešte vždy, keď som to niekomu oznamovala, rozochvelo sa mi celé telo. Ale nie tak ako pred prvým rande. Teraz som už poznala aké to je doslova a do písmena triasť sa od strachu.

Počula som ju v telefóne ako nedokáže utíšiť plač. Vrátili sa mi prvotné pocity, akoby mi to len včera oznámili. Veď sa mi aj druhý deň ospravedlňovala, že tú informáciu nepredýchala, čo ozaj nemusela, reagovala len tak, ako zvyknú priateľky reagovať. Poznám ju predsa nejaký ten piatok a viem aká je citlivá a ja to na ňu len tak vyvalím bez akejkoľvek predprípravy. Ľudia, ktorým na vás záleží, by mali vedieť od začiatku, čo prežívate, aby to mohli prežívať s vami. Aj Katka musela spracovať už pre mňa starú informáciu a zadržiavať emócie len preto, že ja som sa nachádzala už v úplne inej fáze.

Podobne na tom bola aj moja svokra, ktorá prepásla moje plačlivé obdobie, myslela, že bude lepšie predo mnou skrývať svoje emócie a tváriť sa, že všetko bude v poriadku. A potom neskôr mi plakala na ramene, keď už ja som bola zmierená s tým, že život predsa len nie je iba o skvelých zážitkoch. Tým sa mi len potvrdila teória, aké je dôležité naladiť sa na  aktuálne emočné prežívanie onkologicky chorého človeka. Keď plače, treba plakať s ním! Ale v žiadnom prípade ho neľutovať ani nezľahčovať jeho žiaľ. A keď už je po plači, neplačte už ani vy! Znamená to, že sa so svojím osudom zmieril. Niekedy sa však stane, že plačlivé obdobie trvá príliš dlho a vtedy je na mieste vyhľadať odbornú pomoc.

V našej poradni som síce našich psychológov nevyužila po odbornej stránke, ale v kontakte som s nimi zostala naďalej. Najmä Terezka sa ťažko zmierovala s tým, že sa už ráno nestretneme v spoločnej kuchynke na káve a že spolu neprekonzultujeme nejaký prípad. A vôbec, že sa minimálne na rok vytratím z jej blízkosti a ešte k tomu bez garancie, že sa raz vrátim. Anička mi občas zvestovala mailom, čo nového v poradni a ja som si uvedomila, že mi ten pracovný zhon vôbec nechýba. Keď som pár dní po chemoterapii vošla do našej poradne, znovu mi vyhŕkli slzy, keď ma Evka silno stisla. Uvedomila som si, že mi chýbajú ako priatelia.

Po druhom cykle chemoterapie sa opakoval známy scenár. Dvakrát denne mi tiekli lieky v infúziách, ktoré mali za úlohu zmierniť nevoľnosť. Isto mi pomohla aj znížená dávka chemoterapeutík, lebo inak by som sa na druhý deň nedokázala zúčastniť rozlúčkového programu predškolákov, v ktorom vystupoval aj Matúško. Hneď po programe som už očakávala sestričku, ktorá mi v mojej domácej aplikárni infúziami podala lieky. No všetkého veľa škodí a tak miesto úľavy som vracala už aj z infúzií.

Keď som sa pozviechala, bola som navštíviť babku, ktorá sa nemala o nič lepšie. Už poznala príčinu jej stupňujúcich sa bolestí na pravom boku. Myslím, že každý človek by mal poznať pravdu o svojom zdravotnom stave. Veď ako by potom mohol prijať to, čo sa zmeniť nedá alebo zmeniť to, čo sa zmeniť dá? Aj moja mama bola toho názoru, a tak sa práve od nej babka pravdu dozvedela. Pár hodín chcela byť len sama so sebou, aby sa s novou situáciou zmierila. Dobre vedela, že tu nemôže byť večne. „Taký je život,“ povedala.

Napriek snahe predĺžiť jej ho operáciou srdca, niekto tam hore rozhodol, že už je naozaj čas. Rakovina v neskoršom veku je daňou za dnešnú modernú medicínu.

Aj genetička mi vravela, že to už s génmi nemusí mať nič spoločné. A naopak, čudovala sa, že v mojom veku sa  toto ochorenie u mňa objavilo napriek negatívnej rodinnej anamnéze.

„Existujú aj gény, ktoré vznikajú mutáciou a vôbec sa nemuseli doteraz prejaviť v podobe ochorenia u vašich príbuzných,“ informovala ma.

Nuž, áno, niekto musí byť prvý, pomyslela som si. Sama som bola zvedavá, či za týmto nečakaným prvenstvom bude (okrem iného) aj zlá genetická výbava. Bola by to čiastočná odpoveď na moje nezodpovedané otázky, na druhej strane by to bol pre mňa a moju rodinu ten horší variant. Znamenalo by to vyššie riziko recidívy ako aj zvýšené riziko rakoviny vaječníkov.

Spomenula som si pri tom na moju babičku, ktorej už veľa času neostávalo. Stále ju vidím v okne stáť, ako napriek jej osudu zalamuje rukami nado mnou miesto zvyčajného kývania na rozlúčku. Áno, babi, taký je život. Čas plynie neustále a pre všetkých rovnako. Nedá sa zastaviť. Nič na svete nie je večné. No práve emócie, zážitky a spomienky si uchováme navždy.

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.