Píše Lucia Blažková: V treťom stave

 

Druhý týždeň po chemoterapii som začala presviedčať svoje telo, že som nemala v úmysle spáchať samovraždu. Snažila som sa dohnať stratené, no nemohla som dostať do seba ani len malý prísun vitamínov v podobe čerstvej zeleniny a ovocia. Môj prekyselený žalúdok stále štrajkoval. Toxíny sa vylučovali pomaly, útroby môjho tela bojovali s následkami teroristického útoku na nich spáchaného.

Na tretí týždeň som sa konečne už cítila ako človek. Tráviaca aj vylučovacia sústava začali normálne spracúvať akúkoľvek potravu, zato pamäťové spoje sa mi akosi nechceli obnoviť.

Aha, takže takto sa Majo cíti, keď mu hovorím, ty si zabudol, že sme o tom hovorili minulý týždeň.:-) Teraz  to bol práve on, kto sa už tretíkrát uisťoval: „Zaplatila si ten šek?“ Niekedy som zasa v prostriedku vety tápala po vhodnom výraze alebo som vôbec nevedela prísť niekomu na meno.

Ešteže nepracujem. Veď by som v tom našom pracovnom zhone bola úplne stratená. V pamäti som musela vždy držať množstvo údajov a aktivít a aj po roku som si vedela vybaviť  klientov, ktorí sa chceli ku mne objednať.

„Áno, viem. Ja si vás pamätám,“ hovorievala som im do telefónu a oni boli radi, že mi nemusia objasňovať ich problém od samého začiatku. Možno práve preto som si zmeny na sebe uvedomovala viac ako ostatní pacienti, aj keď neskôr sa ukázalo, že skutočne v tom nie som sama.

Problematika pamäti je v kognitívnej psychológii stále najrozpracovanejšou témou a teórií na ňu je mnoho. Zdá sa, že pamäťové spoje sa nachádzajú v našom mozgu na rôznych miestach. Podobné problémy som na sebe pozorovala aj v období tehotenstva. Išlo o dočasnú tehotenskú zábudlivosť. „Čo som to chcela povedať? Čo som chcela vybrať z chladničky?“ Nuž áno, hovorí sa predsa, že žena je vtedy v druhom stave. Chemoterapeutické obdobie by tak pokojne mohlo byť tretím stavom, keď nie posledným pred pomaly sa blížiacim odumretím nervových buniek, ktorého prvotným prejavom budú isto výpadky pamäti. Áno, aj takéto hlúposti mi liezli po rozume. Snáď to nebude zlé znamenie, pomyslela som si vtedy.

Napriek tomu som počas posledných dní pred ďalšou várkou chemoterapie znovu dokázala vnímať svet okolo seba. Tešila som sa z toho, že som. Normálne by som sa nad obyčajnou prítomnosťou bytia ani len nepozastavila, teraz som však žila len prítomnosťou. Inak som si to ani dovoliť nemohla. Takéto nastavenie súkromného času majú asi len čerství onkologickí pacienti a možno ešte mnísi v ďalekom Tibete. Vnímala som ľudí a mnohé situácie z úplne inej perspektívy. To, ako sa ponáhľajú do práce, pri pokladni nedočkavo prekračujú z jednej nohy na druhú, v čakárni u lekára zasa čosi šomrú popod nos. Všetko mi prišlo menej dôležité ako to, čo práve prežívam. Všetko bolo také zbytočné.

Ísť do divadla?

Fandiť našim hokejistom počas majstrovstiev?

Kúpiť si novú blúzku?

Nechať sa unášať hudbou a zabudnúť na všedné problémy?

Moju myseľ na celých dvadsaťštyri hodín pohltili úplne iné myšlienky, ktoré nešli len tak hodiť za hlavu. Áno, známy psychológ Abraham Maslow mal pravdu, keď vo svojej pyramíde potrieb tvrdil, že pokiaľ nie sú uspokojené významnejšie, nižšie položené potreby, človek nemá dôvod uspokojovať tie vývojovo vyššie ako spolupatričnosť, uznanie, sebarealizáciu, pretože pod nimi sa práve nachádzala výrazne neuspokojená potreba bezpečia a istoty.

Napriek všetkému som verila, že to dobre dopadne. Aj kolegyni Terezke som so slzami v očiach povedala posledný deň v mojej kancelárii: „Nech už je takto o rok“. Keby som tomu neverila, asi by som takúto vetu nevyslovila.

Tesne pred druhým cyklom sme stihli ešte osláviť Matúškove šieste narodeniny. Aj tortu som si dožičila za odmenu, napriek mojej obmedzenej strave. Cukor som totiž zo strachu nedala do úst odvtedy, čo som sa dočítala v múdrych knihách o jeho škodlivosti. Nanajvýš som si dopriala 70% horkú čokoládu plnú antioxidantov a zapíjala ju zeleným japonským čajom, čo účinnosť prospešných látok ešte viac znásobovalo. Stále som mala v prsníku nález väčší ako samotný prsník, tak ho predsa nebudem provokovať.

Ani prvý zážitok z chemoterapie moju optimistickú osobnostnú črtu nepokrivil. Doma som už mala hotovú aplikáreň ako na POKO (poliklinické oddelenie klinickej onkológie). Tato zohnal dokonca aj stojan na infúzie a sestričku, ktorá mi ich tri dni po chemoterapii chodila podávať. Netušila som, že som vôbec mala nárok na takéto úkony.

Onkologička  mi tiež plánovala znížiť dávku, napriek tomu, že mi chemoterapiu podali podľa stanovených kritérií, výšky aj váhy. Vraj ona si ma na zodpovednosť nezoberie. Po prvom cykle šla aj tak moja váha bleskovou rýchlosťou dolu. Za normálnych okolností by som už o takomto čase premýšľala, ako schudnúť do plaviek. Teraz som mala aspoň o problém menej.

„Koľké šťastie, že ma poslali najskôr na chemoterapiu a nie na operáciu. To by som si tento rok už nezaplávala. Čušala by som doma po amputácii prsníka práve v čase najhorúcejšieho leta za posledné roky.“

Riskla som aj pokles bielych krviniek a oslabenú imunitu. Vlasy som si však už v bazéne namočiť nemohla. Začali mi padať zhruba po troch týždňoch. Ani žihľavový čaj, či šampón nepomohli zvrátiť trpkú onkologickú skúsenosť. Každý deň som ráno pri česaní zahodila do koša čoraz väčší chumáč a vždy po umytí sa mi zamotali tak, že som si ich už ani rozčesať nedokázala. Onedlho nebolo u nás miesta, kde by sa moje vlasy nenachádzali. Na koberci, na oblečení, v odtokoch, v práčke, v aute, jednoducho všade. Začala som zháňať parochňu.

„Aké máte husté vlasy. Nechcete sa ostrihať a vlasy predať, prípadne si ich ponechať na horšie časy?“ Spýtala sa ma predavačka v obchode s parochňami.

Niečo také mi doteraz nezišlo na um. V ďalšej predajni som však dostala podobnú ponuku a tiež kontakt na pani, ktorá vlasy vykupuje.

„A to sú vaše vlasy? Nikdy ste si ich nefarbili?“

„Áno, moje. Už mi však veľa vlasov vypadalo.“

„Vôbec to tak nevyzerá. Ešte stále ich máte požehnane.“

A tak som posledný deň pred ďalším cyklom chemoterapie vbehla do kaderníctva už so zavedenou kanylou v ruke. Snažili sa moje telo deň vopred pripraviť na ďalší útok.

„Odstrihnite mi cop a potom mi, prosím, vlasy upravte tak, aby som ešte chvíľu vyzerala k svetu,“ povedala som kaderníčke.

„Naozaj? Nerozplačete sa potom?“ Stála s nožnicami v ruke nado mnou a chcela si ešte naposledy potvrdiť moje rozhodnutie.

„Nie, nemajte obavy. Smelo do toho. Vlasy si nechám alebo ich predám a kúpim si zaň ne parochňu, keď mi už úplne vypadnú.“

Paradoxne som nemala viac čo stratiť. A tak som si druhý deň sadla do onkologického kresla s novým účesom a jasnou skúsenosťou, čo ma nasledujúce dni opäť čaká.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.