V pláne na ceste k uzdraveniu som si už mohla odškrtnúť viacero vecí – zmenu jedálnička, liečbu chemoterapiou a aj dve operácie. Konečne tak, popri iných život zachraňujúcich procedúrach, dozrel čas aj na emócie. Bola som doma, mala som dobrý prehľad o tom, ako moje deti trávia voľný čas a mohla som Matúškovi pomáhať s nácvikom prvých školských zručností. Naopak, starší syn Majko moju pomoc už razantne odmietal.
„Mami, dokedy ma budeš kontrolovať? Viem sa do školy nachystať aj sám.“
Tento školský rok som teda ponechala v jeho réžii a ukázalo sa, že čas do neho investovaný sa práve zúročil. Mať doma dieťa, ktoré má problém s pozornosťou a sebadisciplínou, je hotovým tréningom vašej trpezlivosti. „Kde si nechal bundu?“ pýtala som sa ho po návrate zo školy. On na mňa prekvapenie vyvalil oči: „Ja som mal ráno bundu?“
Zvykla som sa s ním učiť, kontrolovať mu školskú tašku a niekedy som prišla i na to, že si nachystal školské knihy na úplne iný deň. Stalo sa mu aj to, že priniesol do školy vypracovaný projekt o týždeň skôr, ako mal. To bol ten lepší prípad.
Teraz mi však už nezostáva nič iné, len mu dôverovať a ponechať na ňom aj zodpovednosť. Nemať kontrolu nad niečím takým dôležitým, ako je školský prospech vlastného syna, nebolo pre mňa až také jednoduché, ale je to oslobodzujúci pocit. A oslobodzujúce bolo aj zbaviť sa na celý rok pracovnej zodpovednosti. Bolo mi trochu kolegov ľúto, pretože im neostávalo nič iné, ako pracovať na stopäťdesiat percent po tom, čo dal kolega výpoveď a ja som ochorela.
V práci ma nahradila Simonka, ktorá zasadla do kresla v mojej kancelárii. Áno, všetci sme nahraditeľní, ale žiadna nostalgia za prácou pod časovým stresom sa u mňa nedostavovala. Skôr som bola rada, že príchodom novej kolegyne sa ostatní budú môcť trochu nadýchnuť a ja si vydýchnuť.
Už prednášajúci na vysokej škole nás upozorňovali na to, čo práca s ľuďmi prináša. Že syndróm vyhorenia postihuje najmä zodpovedných, motivovaných ľudí plných ideálov, ktoré sa míňajú s realitou, a že s veľkou pravdepodobnosťou to nikoho z nás neminie. Úspešne som sa dopracovala k druhej fáze zo štyroch, keď po idealistickom nadšení prichádza emocionálne a fyzické vyčerpanie. Našťastie som nemala chuť ľudí okolo seba verbálne napádať, až také zlé to nebolo.
Vtedy som si vravela, že akúkoľvek preventívnu zmenu vrelo privítam, aby som sa naozaj časom nestala nebezpečnou pre našich klientov. Netúžila som po tom, aby sa jedného dňa zo mňa stala ďalšia zatrpknutá zamestnankyňa odboru školstva. Takých je už dosť a niet sa čo čudovať. Miesto rizikových príplatkov si odborní zamestnanci, ktorí svoju prácu chcú vykonávať so zodpovedným záujmom, hradia ďalšie odborné vzdelávanie z vlastného vrecka. Je pravda, že moje posledné vzdelávanie mi preplatili, ale tým som si limit finančných prostriedkov z našej rozpočtovej organizácie vyčerpala na veeeľmi dlhé obdobie . Nuž, a keďže nie som typ človeka, čo si len odsedí osem hodín v práci, nezostávalo mi nič iné, len si šetriť peniaze na vlastný odborný rast. Takáto investícia je predsa dôležitá, v opačnom prípade by sa z odborného zamestnanca stal časom neodborný.
Dôležitá je aj investícia do detí. Vďaka nej vie teraz Majko naplno využiť svoj potenciál a zdá sa, že Matúško tiež nezaprie pokrvné príbuzenstvo. Po kom to tie moje deti majú? V každom prípade ich beriem také, aké sú.
Zmena prišla náhle, no netušila som, že bude až taká radikálna. Zasiahla nielen môj pracovný a osobný život, ale šírila sa ďalej ako tlaková vlna po atómovom výbuchu a čím bližšie bol človek k jeho centru, tým viac sa ho týkala. V rodine sme onkologické gény nemali, o to viac nás nečakaná diagnóza všetkých zasiahla.
Na spoločných terapeutických stretnutiach s Amazonkami som sa konečne zamerala aj sama na seba. Ako hovorí terapeutka Maťka, dovolila som si to. Musím povedať, že Maťka nie je kvalifikovaný psychoterapeut a terapia Cesta patrí k alternatívnym metódam liečenia psychických, fyzických a emocionálnych problémov, ale nemohla som si nevšimnúť použitie rôznych psychoterapeutických prvkov.
Hneď v úvode sme dostali za úlohu spísať zoznam desiatich aktivít, ktoré sú za hranicami nášho doterajšieho sveta. A čuduj sa svete, prvé priečky na mojom zozname obsadili aktivity spojené najmä s oddychom, dovolenkou, voľným časom pre rodinu, ktoré by mali byť samozrejmosťou. Zdá sa však, že v tom nebudem sama. Už i malé deti v mojej kancelárii znechutene rozprávajú o tom, aký je život krutý. Samá škola, potom práca… .
Stále som ešte premýšľala nad poslednou vhodnou aktivitou do môjho zoznamu. Napadla mi pri tom, ako svoj zoznam čítala ďalšia Amazonka. Jasné, to je ono! Začnem písať!
Celkom dobrý nápad ako dať emóciám formu, vypíšem sa z nich. A tak na mojom zozname pribudlo písanie mojej súkromnej knihy. Teda, vtedy som si myslela, že bude prístupná len pre mňa. Veď akákoľvek tvorivá činnosť je výborná na uvoľnenie emócií a na rozdiel od bežnej komunikácie mi pri písaní nehrozí žiadne skresľovanie pocitov, žiadne ubezpečovanie a hodnotenie, s ktorým sa stretávame v bežnej komunikácii. Okrem toho si človek uprace vlastné myšlienky a získa ako takú kontrolu sám nad sebou.
Doma som si nasledujúci deň zobrala zápisník, pero a skúsila napísať pár viet. Nemalo to hlavy ani päty, a tak som všetko odložila na čas, keď budem schopná veci popísať z nadhľadu. Bolo ťažké písať o tom, čo človek práve prežíva.
Blížili sa vianočné sviatky a ja som poslednú energiu, čo mi zostala po päťtýždňovom dennodennom maratóne chodenia do Bratislavy vložila do pečenia medovníkov a vianočných dobrôt. Pripomenula som si obdobie materskej dovolenky, keď som si dokázala užiť vianočnú atmosféru, teraz to bol dobrý znak toho, že sa život vracia do normálnych koľají. Konečne som po dlhej dobe začala cítiť správny príliv pozitívnej energie. Ani práve medializovaný škandál na Národnom onkologickom ústave s nelegálnym predajom liekov ma nerozhodil. Našťastie som dobre vynášajúcu biologickú liečbu podstupovala v Trnave, a tak som len krútila hlavou nad tým, kam až dokáže človek zájsť bez toho, aby sa zamyslel nad dôsledkami svojho konania. Ak sa vôbec nad nimi dokáže zamyslieť, pretože v tomto prípade chamtivosť úplne zatienila výhradu svedomia.
V prípade sa angažovalo i naše občianske združenie v zastúpení Evy Bacigalovej a Miriny Hochelovej, jej nepríjemný kašeľ sa na našich spoločných stretnutiach nedal prehliadnuť. Znova podstupovala náročnú liečbu pre recidívu ochorenia. Myslím, že všetky sme mali o ňu starosť, ale ona sa tvárila statočne.
Zápisník som znovu vytiahla tesne po Vianociach a povedala som si, že keď sa mi nedá písať o tom, čo práve prežívam, začnem od samého začiatku. Vtedy vznikol môj prvý blog „Myšlienky treba upratať“.