Pre partnerov

Aj okolie onkologických pacientov je spočiatku neisté a v rozpakoch. Ľudia (vrátane partnerov či najbližších priateľov) nevedia ako reagovať, veď niekedy sa stane, že aj dobré mienená rada či výrok pacientku raní. Mužov často paralyzuje pocit, že nedokážu svojej partnerke pomôcť a nevedia ani či a ako sa s ňou o chorobe rozprávať.

Pýtať sa na zdravotný stav alebo nie? Ako jej pomôcť? A potrebuje vôbec odo mňa pomoc? Ľudia, aj tí najbližší, si príbehy chorej pacientky domýšľajú či zveličujú, ak nemajú dostatok informácií. Aj preto pomáha, ak svojmu okoliu poskytne základné fakty nielen o liečbe, ale aj o svojich pocitoch. Ak sa pri rozhovore s onkopacientom cítite sami rozpačito, bude najlepšie, ak mu o tom takisto poviete.

Ako reagovať

Pri rozhovore s pacientkou majte na pamäti niekoľko zásadných rád:

Tip

Sú situácie, keď si nevieme rady, a jednou z nich je aj rozhovor s človekom s rakovinou. Vtedy začnú mnohí ľudia rozprávať a slová sa z nich valia ako vodopád. V skutočnosti sú v rozpakoch, lebo nevedia, čo povedať, a tak hovoria „dve na tri“. Je však lepšie prestať rozprávať, zastaviť sa a pokúsiť sa upokojiť. Položte si ruku na brucho, trikrát sa hlboko nadýchnite a vydýchnite. Spomaľte v myšlienkach a až potom začnite opäť hovoriť.

Buďte vnímaný a pozorný poslucháč.

Aktívne počúvajte, čo vám pacientka hovorí a snažte sa porozumieť jej pocitom, obavám, strachom, ale aj hnevom či zúfalstvu. Nemusíte pociťovať tlak a stres, že musíte okamžite všetky jej problémy vyriešiť, občas pacientke stačí, aby sa vyrozprávala.

Otázky klaďte opatrne a premyslene.

Niekedy sa stáva, že pacientov s rakovinou sa na chorobu neustále niekto pýta a oni sú z toľkých otázok už unavení.

Dávať rady znamená pohybovať sa na tenkom ľade.

Ak naozaj cítite potrebu pacientke niečo poradiť, vopred sa jej spýtajte, či je to pre ňu v poriadku. Keď počas rozprávania vidíte rozpaky alebo nevôľu, radšej prestaňte. Nevyžiadané rady môžu pôsobiť nadbytočne a nežiaduco a sú stresogénnym faktorom.

O svojich pocitoch hovorte otvorene, ale nie príliš veľa.

Ak venujete väčšinu času tomu, aby ste popísali, ako sa cítite smutno, zúfalo, nahnevano alebo bezradne, samotnému pacientovi to neprináša žiadnu úľavu a ani pomoc.

Rozprávať sa aj o inom ako o rakovine.

Hovoriť spolu aj o iných témach ako je choroba pomáha udržiavať akúsi rovnováhu so životom. Dávajte si však pozor, aby sa pritom pacientka ešte viac nerozrušila. Tento druh rozhovoru má byť o záujmoch, o tom, čo pacientku baví a čomu sa v živote venuje.

Ako ochorenie zasiahne partnerský život

Rakovina je dlhodobé ochorenie a má vplyv nielen na pacientku, ale na jej celú rodinu. A tak, ako je individuálna reakcia na samotnú liečbu a jej prežívanie, nedá sa paušalizovať ani to, ako choroba ovplyvní psychické prežívanie samotnej pacientky a jej partnera. Sú príklady, keď sa partneri počas choroby zblížili, „scelili“, ale, žiaľ, aj také, keď sa vzťah rozpadol.

Prsník je symbol ženskosti a materstva, s jeho stratou (čiastočnou či úplnou) sa musí žena vysporiadať. Jej ženská integrita je však narušená a sebaobraz otrasený v základoch. Neraz sa hanbí aj pred manželom.

Ďalším krízovým momentom je alopécia, teda strata vlasov. V týchto fázach je komunikácia medzi partnermi nesmierne dôležitá.

Ak pacientka ešte nemá spracovanú svoju diagnózu, môže mávať obdobia zlosti, depresie, smútku a bezmocnosti. Vtedy určite nepotrebuje počuť od partnera a blízkych frázy typu mysli pozitívne, neboj sa, bude to dobré, musíš byť silná, nevzdávaj sa, nemala by si sa stresovať a už vôbec nie chápem, ako sa cítiš.

Oveľa efektívnejšie je zostať radšej ticho, prípadne ponúknuť partnerke priestor na rozhovor. Spýtať sa jej, čo by potrebovala. Ak to odmietne a chce byť sama, je to úplne v poriadku. Nebojte sa jej aj tento priestor poskytnúť.

Ako sa rozprávať

Aj keď by sa väčšina z nás asi najradšej rozhovoru o rakovine vyhla, život nám prináša situácie, keď je to nevyhnutné. Člen našej rodiny alebo blízky priateľ má rakovinu a ak sa s ním o tom dokážeme rozprávať, môže mu to priniesť veľkú úľavu.

Tip

Ak sa pacient rozhodne o chorobe hovoriť, platí pravidlo:
Viac počúvajte, menej rozprávajte.

Skôr ako sa s ním pustíme do rozhovoru o detailoch toho, ako sa cíti a ako svoju situáciu prežíva, je dôležité spýtať sa ho, či vôbec chce o svojej chorobe hovoriť a tiež čo je ochotný preberať. Mali by ste byť pripravení na naozaj najrôznejšie odpovede.

Niektorí pacienti veľmi uvítajú možnosť rozprávať sa o rakovine s blízkym človekom, iní zase o nej úplne odmietajú hovoriť. Jedno aj druhé sa môže časom meniť. Treba byť k pacientovi vnímavý a priebežne sa pýtať na to, ako sa cíti a či sa chce o chorobe rozprávať.

Snažte sa byť vnímavý a pozorný poslucháč. Môžete stručne povedať aj to, ako sa cítite vy, ale dávajte pozor. Prílišné zahlcovanie pacienta vlastnými pocitmi a myšlienkami je pre neho skôr na škodu.

Niekedy je ťažké nájsť vhodné slová, ako sa s chorým o rakovine rozprávať. Ak však chceme byť naozaj nápomocní, niekedy musíme prekonať aj vlastné strachy. Neraz sa stáva, že blízki alebo priatelia prestanú navštevovať svojho kamaráta s rakovinou, lebo jednoducho nevedia, ako sa s ním majú rozprávať. Majú z takéhoto stretnutia strach a povedať pravdu o tom, ako bezmocne sa cítia, si netrúfajú.

Môžete povedať:

Je mi ľúto, čo sa ti stalo.
Ak budeš mať chuť o tom rozprávať, som tu pre teba.
Ako ti môžem pomôcť?
Čo by si rada robila?
Mám o teba starosť a myslím na teba.

Toto sú notoricky známe vety, ktoré radšej nikdy nehovorte:

Viem, ako sa cítiš.
Toto by si mala/nemala robiť.
Určite sa vyliečiš.
Netráp sa.
Koľko času ti zostáva?

Autorky sekcie: Eva Bacigalová, Lucia Alakašová