Blog Lucie Blažkovej: Myšlienky treba upratať

Som vo vani. Vždy, keď som vo vani si spomeniem na ten deň. Je to už osem mesiacov. Ako ten čas letí. Je neuveriteľné, čo človek dokáže zvládnuť za osem mesiacov, či chce alebo nie.

Hoci môj príbeh ešte zďaleka nie je na konci a neviem čo ma ešte v živote čaká. Mám však potrebu o tom písať. Som z veľkej časti introvert a náhodné spovedanie sa komukoľvek na ulici nie je pre mňa. Držím si skôr ľudí od seba. Aspoň takúto spätnú väzbu mi dáva môj manžel. “Keby si mi viac hovorila o sebe, o svojich pocitoch…”, často hovorieva. Áno, je to u nás akosi naopak ako býva zvykom v mnohých vzťahoch. U nás je to zväčša môj manžel, ktorý začína konverzáciu vetou: “Poďme sa porozprávať”. A ja som mu za to vďačná, je dobre, že nie sme obaja rovnakí.

Majo je totálny extrovert. Vie sa porozprávať s každým, kdekoľvek, o čomkoľvek. Býva stredobodom pozornosti, pretože jeho príbehy mávajú aj humorný nádych. Pre jeho nedostatočnú pamäť sú tie jeho príbehy často dopĺňané jeho subjektívnym dotváraním reality. Je veľmi priateľský, charizmatický a snaží sa ľuďom vyhovieť.

Ja zasa veľmi dlho zvažujem, čo druhému človeku vešiam na nos. Mám rada fakty a vraj som tiež priamočiara. Ak mám niečo na srdci, snažím sa toho zbaviť tým, že človeku to dám na vedomie, ale snažím sa to vybaviť s rešpektom a ohľadom na neho. Skrátka, správam sa k ľuďom tak, ako by som chcela, aby sa správali ku mne. S istotou však viem, že mojim najväčším priateľom je práve môj manžel. Stále sa, aj po rokoch, máme o čom porozprávať. Spoznali sme sa veľmi mladí. Vstúpil do môjho života ako dar z nebies, ako keby niekto vedel, že ho budem potrebovať. Už na konci základnej školy som vedela, že toto je môj životný partner.

Vo vani sa mi vždy dobre premýšľa. Som tu sama so sebou a svojimi myšlienkami, so svojou minulosťou aj prítomnosťou, otázkami, čo nám život prináša, aké tu máme poslanie alebo len tak vnímam tečúcu vodu, ktorej nikto nevyčíta kam tečie, nikto sa jej nepýta prečo tečie, prosto tečie. A mňa to upokojuje. Dokážem si tam upratať myšlienky a vyjsť z kúpeľne s čistou hlavou. Doslova. Vtedy nevnímam žiadne iné zvuky z nášho, či susedovho bytu okrem tečúcej vody.

Bývame v bytovke na dedine kúsok od Trnavy už jedenásty rok. Dobre sa nám tu býva, ale steny máme také tenké, že počujeme aj susedovo kýchnutie alebo zvyšky večere padajúce do záchoda po nejakom nepodarenom nočnom záťahu. Dobre si uvedomujem, že aj tých našich dvoch okrikujúcich sa chlapcov musí byť riadne počuť. Hlavne teraz, keď môj starší syn Majko začal zhruba pred mesiacom riadne, ale riadne mutovať. Je nám to všetkým trochu vtipné. Sám sa na tom baví, že jeho hlas znie ako deravý hrniec. Matúškovi sa to však veľmi nepozdáva a po niektorých bratových výkyvoch nálad vždy tvrdí, že on takéhoto pubertálneho brata nechce. Pravda je však taká, že jeden na druhého nedá dopustiť a súrodeneckú rivalitu striedajú aj prejavy súrodeneckej lásky. Áno, aj takéto dni tvoria súčasť nášho spoločného života.

Dnešný deň bol podobný. Po dlhom teplom období konečne nastala zima. Matúško sa vonku spúšťal po snehu prvýkrát tento rok. Vlastne nový rok 2016 trvá zatiaľ len niekoľko hodín, ale túto zimu na to ešte príležitosť nebola. Večer sme si s Majom zahrali aj badminton. Nehrala som ho už od augusta. Mám rada takéto obyčajné dni. Dnes si ich vážim ešte väčšmi.