Ako sme hovorili o jazyku, ktorý lieči: Workshop pre novinárov a influencerov

V rámci projektu Môj život s metastatickou rakovinou prsníka sme pripravili špeciálny workshop určený pre novinárov, redaktorov, tvorcov obsahu a influencerov. Naším cieľom bolo otvoriť tému, o ktorej sa na Slovensku stále hovorí málo – ako citlivo komunikovať o rakovine a smrti.

Prečo sme workshop pripravili?

V médiách aj na sociálnych sieťach sa často stretávame s titulkami typu:

„Prehrala boj s rakovinou“
„Nevzdala sa a bojovala so zákernou chorobou“
„Zvíťazila nad rakovinou“

Hoci sú tieto frázy myslené dobre, v skutočnosti môžu byť zraňujúce. Naznačujú, že výsledok ochorenia závisí od sily vôle, odhodlania či schopnosti „bojovať“.

Pre ľudí, ktorí žijú s metastatickou rakovinou prsníka, môže takýto jazyk vyvolávať:

pocity zlyhania,
viny,
nedostatočnosti,
alebo dojem, že „neurobili dosť“.

Rakovina však nie je súťaž. Nie je to boj, v ktorom sú víťazi a porazení. Je to choroba, ktorá zasahuje do života, ale neberie človeku jeho hodnotu, dôstojnosť ani identitu.

Príbehy žien, ktoré žijú s metastatickou rakovinou

Jednou z najsilnejších častí workshopu boli osobné príbehy žien žijúcich s metastatickou rakovinou prsníka. Ich rozprávanie bolo autentické, úprimné a často veľmi emotívne. Nehovorili o víťazstvách ani prehrách. Hovorili o svojom každodennom živote.

Hovorili o tom:

ako na nich pôsobí bojová terminológia,
čo prežívajú, keď čítajú titulky o „prehratom boji“,
čo by si želali, aby o nich médiá písali,
a aký jazyk im prináša podporu, nie bolesť.

Práve tieto príbehy ukázali, prečo je dôležité zamýšľať sa nad jazykom, ktorý používame. Označovať ženy s rakovinou za „bojovníčky“ môže na prvý pohľad znieť povzbudivo, no mnohé pacientky sa s takýmto označením nestotožňujú. Nechcú byť vnímané cez prizmu boja, víťazstiev a prehier. Ich hodnota totiž nespočíva v tom, ako dlho žijú alebo aký je výsledok liečby.

Sú to matky, dcéry, partnerky, kolegyne, priateľky. Ženy so svojimi snami, plánmi, radosťami aj starosťami. Choroba je súčasťou ich života, ale nie je jeho definíciou.

Diskusia počas workshopu opakovane potvrdila, že slová majú moc. Môžu podporiť, ale aj zraniť. Môžu pomôcť vytvárať porozumenie, alebo naopak prehlbovať stereotypy a nevedomé predsudky.

Aj preto sme sa rozhodli pripraviť Manuál citlivej komunikácie o rakovine. Vzniká v spolupráci pacientok, psychológičky, komunikačných expertov, novinárov a influecerov. Jeho cieľom nie je určovať, aké slová sa smú alebo nesmú používať. Chceme ponúknuť odporúčania, ktoré pomôžu médiám, organizáciám aj širokej verejnosti hovoriť o rakovine s väčším rešpektom, citlivosťou a porozumením.

Veríme, že zmena jazyka môže byť jedným z krokov k tomu, aby sa ženy s rakovinou cítili v spoločnosti viac vypočuté, pochopené a prijaté také, aké naozaj sú.