Žijem naplno. Podľa svojich možností.
Volám sa Alena a tento rok mám sladkých 58. Som mama dvoch úžasných synov a manželka muža, ktorý pri mne stojí po celý čas. Som žena, ktorá má rada pohyb, cestovanie, svoju rodinu a život so všetkým, čo prináša. Rakovina doň vstúpila v roku 2010. Prešla som si operáciou, chemoterapiou a ožarovaním. Potom život išiel ďalej.
V roku 2016 sa ochorenie vrátilo v podobe ložísk v koži prsníka. Boli viditeľné, a tak sa mohlo rýchlo pristúpiť k liečbe. Chemoterapia bola úspešná, no v roku 2019 prišla ďalšia recidíva, opäť v koži prsníka. Nasledovalo odstránenie prsníka. Priznávam, že samotná strata prsníka mi neprekážala. Ložiská sa však začali objavovať aj v jazve. Nasledovala liečba Kadcylou a neskôr ďalšie ožarovanie. Od roku 2019 užívam kapecitabín a Tyverb.
Liečba je súčasťou môjho každodenného života. Rovnako ako práca, rodina a veci, ktoré mám rada. Pracujem ako mzdová účtovníčka a povaha mojej práce mi umožňuje zostať v zamestnaní aj počas liečby. Venujem sa pohybu, psíkovi, cestovaniu, pomáham v záhradke aj v sociálnej oblasti. Pomedzi to chodím na kontroly k onkológovi a ďalšie vyšetrenia.
Ľudia, ktorí ma nepoznajú, často netušia, čím som si prešla a že sa stále liečim. Vidia bežnú ženu, akých stretávajú veľa. Nevidia však, že keď prídem z práce domov, niekedy som taká unavená, že si musím ľahnúť. Že na túru idem s nadšením, ale potom sa z nej dva dni zotavujem. Že sa s rodinou vyberiem lyžovať, no po štyroch hodinách už potrebujem oddych.
Na pohľad na mne diagnózu nemusí byť vidno. Jej dôsledky však cítim aj pri celkom obyčajných činnostiach. Napriek tomu som vďačná, že sa stále môžem venovať tomu, čo ma teší. Žijem naplno podľa svojich možností. Podľa toho, čo mi dovolí moje telo a liečba.
Najväčšou oporou je pre mňa rodina. Môj manžel je so mnou vo všetkom, čo ochorenie prináša. Mám okolo seba ľudí, na ktorých sa môžem spoľahnúť, a uvedomujem si, aké veľké šťastie to je. Milujem svojich troch chlapov. Mojich troch mušketierov. Sú mojím hnacím motorom. A na čo sa ešte teším? Dúfam, že sa raz stanem aj babkou.
Ak môj príbeh pôsobí veselo, neznamená to, že nemám ťažké chvíle. Aj ja plačem. Aj ja volám priateľke, keď potrebujem psychickú podporu. Sú dni, keď potrebujem, aby ma niekto vypočul a bol tu pre mňa. Na takéto chvíle máme všetky plné právo. Aj to je súčasť života s ochorením.
Ostatným ženám by som chcela odkázať, aby si podľa svojich možností dopriali to, čo majú rady. Aby mali priestor na radosť, ale aj na oddych a všetky pocity, ktoré prichádzajú. Každá máme svoje možnosti a každá prechádzame liečbou inak.
Žijem naplno podľa toho, čo mi dovolí telo a liečba. A aj v dňoch, keď plačem alebo nevládzem, som stále tá istá Alena. Mama, manželka a žena, ktorá sa má na čo tešiť.