Píše Lucia Blažková: o vďake, pokore a šťastí

Musela som sa pousmiať. Veď len ráno sme zistili, že máme pokazený televízor, a to sme sa ešte nestihli ani vybaliť z dovolenky. Manžel ju rozobral a tváril sa, že ju ešte bude vedieť opraviť, no ešte pred tým by sme mali začať vybavovať opravu prevaleného zadného nárazníka, do ktorého nám nacúvali len deň pred odchodom do Talianska.  Spísali sme vtedy, čo bolo treba a ďalší postup nám bol už dôverne známy. Podobnú škodovú udalosť sme vybavovali už niekoľkokrát. Presne o týždeň, v ten istý deň, na jednej z talianskych ulíc sme sa zas a znova stali účastníkmi dopravnej nehody. Otočila som sa vtedy k deťom a kontrolovala, či sú obaja chlapci správne pripútaní. Po náraze mi v hlave chvíľu dunelo, ale akoby zázrakom plechy auta zostali nepoškodené. Našťastie! Kto by chcel dobrovoľne vybavovať poistnú udalosť  v Taliansku a s Talianmi?

„Neviem Majko, sú to len veci, vykašli sa na to, hlavne, že my sme v poriadku,“ odpovedala som vtedy synovi. Pravdou však bolo, že už štvrtú noc po sebe sa mi snívali zlé sny, v tú poslednú bol môj sen naozaj strašidelný. Siluety dvoch postáv sa pomaly blížili k mojej posteli a ja som nedokázala volať o pomoc. A tak veľmi som chcela kričať, no nešlo to. Majo vraj aj uvažoval, že ma zobudí, keď počul ako zo spánku stonám. Keď na mňa jedna postava prehovorila, uvedomila som si, že siluety patria mojim deťom. „Mami, prepáč,“ to boli slová, ktoré vyriekla.

V tom momente som sa strhla zo spánku s veľmi nepríjemným pocitom. Na sen som chcela rýchlo zabudnúť, no v ten deň, plný nepríjemných a divných okolností, nás čakala ešte oveľa horšia realita. Dodnes počujem ten tupý zvuk vo chvíli, keď môjho osemročného syna zrazilo auto a ja ho vidím ležať na zemi v kaluži krvi, čo mu vyteká spod cyklistickej prilby. Tak veľmi som si v tej chvíli priala zobudiť sa. Siahla som na dno svojich psychických, ale i fyzických možností. Vypila som litre vody, niekoľko hodín sa triasla od strachu tak, že môj starší syn sa začal báť aj o mňa a potom, ako som sa dozvedela, že Matúškova lebka praskla, mi prišlo akosi nevoľno.

Musela som sa pousmiať. Veď len ráno sme zistili, že máme pokazený televízor, a to sme sa ešte nestihli ani vybaliť z dovolenky. Manžel ju rozobral a tváril sa, že ju ešte bude vedieť opraviť, no ešte pred tým by sme mali začať vybavovať opravu prevaleného zadného nárazníka, do ktorého nám nacúvali len deň pred odchodom do Talianska.  Spísali sme vtedy, čo bolo treba a ďalší postup nám bol už dôverne známy. Podobnú škodovú udalosť sme vybavovali už niekoľkokrát. Presne o týždeň, v ten istý deň, na jednej z talianskych ulíc sme sa zas a znova stali účastníkmi dopravnej nehody. Otočila som sa vtedy k deťom a kontrolovala, či sú obaja chlapci správne pripútaní. Po náraze mi v hlave chvíľu dunelo, ale akoby zázrakom plechy auta zostali nepoškodené. Našťastie! Kto by chcel dobrovoľne vybavovať poistnú udalosť  v Taliansku a s Talianmi?

Musela som sa pousmiať. Veď len ráno sme zistili, že máme pokazený televízor, a to sme sa ešte nestihli ani vybaliť z dovolenky. Manžel ju rozobral a tváril sa, že ju ešte bude vedieť opraviť, no ešte pred tým by sme mali začať vybavovať opravu prevaleného zadného nárazníka, do ktorého nám nacúvali len deň pred odchodom do Talianska.  Spísali sme vtedy, čo bolo treba a ďalší postup nám bol už dôverne známy.

Podobnú škodovú udalosť sme vybavovali už niekoľkokrát. Presne o týždeň, v ten istý deň, na jednej z talianskych ulíc sme sa zas a znova stali účastníkmi dopravnej nehody. Otočila som sa vtedy k deťom a kontrolovala, či sú obaja chlapci správne pripútaní. Po náraze mi v hlave chvíľu dunelo, ale akoby zázrakom plechy auta zostali nepoškodené. Našťastie! Kto by chcel dobrovoľne vybavovať poistnú udalosť  v Taliansku a s Talianmi?