Tieto slová sú písané synom Miroslavom. O živote svojej maminky napísal pútavú knihu:
Nie moje, ale naše
je osobný príbeh o rodine, domove a deťoch, ktoré sa na určitý čas stali súčasťou našej rodiny. Vyrastal som po ich boku a ich príchody, odchody, radosti aj náročné chvíle ovplyvnili nielen moje detstvo, ale aj pohľad na to, čo vlastne znamená niekam patriť.
Kniha vznikla aj ako poďakovanie a spomienka na moju maminku, ktorá štrnásť rokov pôsobila ako profesionálna náhradná mama. Nie je však iba našou rodinnou kronikou. Prostredníctvom osobného príbehu otvára témy náhradnej starostlivosti, detí vyrastajúcich mimo biologickej rodiny, vzťahov, prijatia, straty aj obyčajných momentov, z ktorých sa skladá pocit domova.
Moja maminka nebola jej diagnóza. Bola Ivetka.
Keď dnes píšem príbeh svojej maminky, je pre mňa zvláštne začínať slovom rakovina. Bola súčasťou jej života viac ako desať rokov a napokon nám ju vzala. Napriek tomu nie je tým prvým, čo vidím, keď si na ňu spomeniem. Vidím Ivetku – moju maminku. Vysmiatu, plnú energie, obklopenú ľuďmi a neustále niečo riešiacu.
Maminka bola človekom, ktorého ste jednoducho nemohli prehliadnuť. Bola priateľská, ochotná, pozitívna, zábavná a vždy myslela na ľudí okolo seba. Bola inteligentnou ženou s rozhľadom, zdravým rozumom, štedrosťou a obrovským množstvom lásky na rozdávanie. Takú ju poznala rodina, kolegovia, kamarátky aj deti, o ktoré sa starala. Niekedy mám pocit, že keď maminka niekam vošla, jej energia vstúpila do miestnosti ešte o chvíľu skôr ako ona. Presne takú si ju pamätám ja a presne takto o nej dodnes hovoria ľudia, ktorí ju poznali.
Ivetka bola predovšetkým mamou piatich synov. Napriek tomu v našom dome dokázala vytvoriť priestor aj pre ďalšie deti. V roku 2009 začala pracovať ako profesionálna náhradná mama pre detský domov, dnešné Centrum pre deti a rodiny v Banskej Bystrici. Jej pracoviskom sa stal náš domov a deti, ktoré k nám prichádzali, sa na určitý čas stávali súčasťou našej rodiny.
Počas štrnástich rokov pomáhala vychovávať šestnásť detí. Boli medzi nimi bábätká, škôlkari, školáci aj tínedžeri, niektorí aj s rôznymi diagnózami či veľmi náročnými životnými príbehmi. Maminka túto prácu brala veľmi vážne. Snažila sa im dať to isté, čo dávala nám, svojim synom – lásku, bezpečie a zázemie, ale aj pravidlá, režim a hranice. Dnes si oveľa viac uvedomujem, koľko svojho času, energie a vlastného života týmto deťom odovzdala.
V roku 2015 však do života našej rodiny vstúpila rakovina. Maminke diagnostikovali rakovinu prsníka. Nasledovala liečba, ožarovanie a približne rok a pol, počas ktorého bola dlhodobo práceneschopná. Bojovala a v druhej polovici roka 2016 sa dokázala vrátiť späť do práce, k deťom a k životu, ktorý mala rada. Nasledujúce roky sme žili s nádejou, že to najhoršie zostalo za nami.
V roku 2022 sa však maminka začala cítiť zle. Vyšetrenia ukázali, že rakovina sa vrátila a tentoraz už metastázovala do viacerých orgánov. Začali silné chemoterapie, prišla o vlasy, strácala fyzickú silu a pribúdali zdravotné komplikácie. Jej organizmus navyše opakovane oslaboval COVID. V tom istom roku musela ukončiť aj svoju prácu profesionálnej náhradnej mamy.
Po rokoch, počas ktorých sa starala o druhých, prišlo obdobie, keď potrebovala pomoc ona. Napriek tomu sa nevzdávala. Myslím si, že jedným z hlavných dôvodov sme boli my – jej piati synovia. Chcela tu byť pre nás, sledovať naše životy, tešiť sa z našich úspechov a prežívať s nami aj úplne obyčajné dni. Choroba jej postupne brala fyzickú energiu, ale nikdy jej nedokázala vziať to, kým bola.
Jej zdravotný stav sa postupne zhoršoval. Začala sa jej tvoriť voda v pľúcach, čoraz ťažšie sa jej dýchalo a pohybovalo. Pre mňa bolo veľmi ťažké sledovať, ako žena, ktorú som celý život poznal ako nekonečný zdroj energie, postupne slabne. Stále to však bola Ivetka. Stále to bola moja maminka.
- mája 2026 nás navždy opustila.
Odvtedy zostávajú spomienky, fotografie, jej smiech, jej slová a predovšetkým všetko, čo počas života vložila do ľudí okolo seba. Dodnes nevieme, kde sú všetky deti, ktoré počas svojho pôsobenia vychovávala. Niektoré sú dnes už dávno dospelé a možno majú vlastné rodiny. Nevieme, ako sa im darí ani kam ich život zaviedol. Verím však, že si aspoň niektoré z nich občas spomenie na Ivetku a na domov, ktorý u nás na určitý čas našlo.
Aj ich príbehy sa stali súčasťou mojej knihy Nie moje, ale naše, ktorú som napísal o našej rodine, deťoch z detského domova, ale aj o maminke, jej chorobe a o tom, čo pre nás znamenal domov. Dnes je táto kniha zároveň jedným zo spôsobov, ako jej príbeh zostáva ďalej medzi ľuďmi.
Nechcem, aby si ľudia Ivetku pamätali ako ženu, ktorá zomrela na metastatickú rakovinu prsníka. Bola oveľa viac. Bola mamou piatich synov, profesionálnou náhradnou mamou pre šestnásť detí, kamarátkou, kolegyňou a človekom, ktorý bol vždy ochotný pomôcť. Bola ženou s láskou na rozdávanie, štedrosťou, dobrom, humorom a neuveriteľnou energiou.
Rakovina jej postupne vzala zdravie, silu a napokon aj život. Nikdy jej však nedokázala vziať to, čo počas života odovzdala druhým.
Taká bola Ivetka. Taká bola moja maminka.