Niekedy netreba veľa. Stačí byť, počúvať a nehodnotiť.“
Som Jana. Som mama, manželka, babka a žena, ktorá miluje život, aj keď jej dal poriadne zabrať. Súčasťou môjho života sú aj Onkomamky, Onkožienky a dobrovoľníctvo. Stojím pri ženách, ktoré prechádzajú podobnou skúsenosťou, pretože viem, aké dôležité je nebyť v tom sama. Snažím sa im byť oporou, akú by som si sama priala mať.
S rakovinou žijem už 17 rokov. Za ten čas som si prešla viacerými návratmi ochorenia. Dnes žijem s metastázami v pľúcach a na pohrudnici. Nie je to cesta, ktorú by som si vybrala, ale je moja.
Môj bežný deň tvorí zmes obyčajných povinností, chvíľ s blízkymi a liečby. Denne užívam tabletkovú chemoterapiu, súčasťou mojej liečby je aj biologická liečba. Ochorenie a liečba ma sprevádzajú aj spôsobmi, ktoré okolie nemusí vidieť. Únava, občasná bolesť, praskajúca koža na rukách a nohách či neuropatia. K tomu sa pridávajú obavy a chvíle neistoty.
Práve to neviditeľné býva často najťažšie. Napriek tomu ma niekedy samu prekvapí, že dokážem pokračovať. Každý deň, krok po kroku. A popritom tu byť aj pre iné ženy.
Najväčšou oporou je moja rodina – deti, manžel a vnúčatá. Veľa pre mňa znamenajú aj ženy, ktoré vedia, o čom hovorím, bez dlhého vysvetľovania. Máme rozdielne príbehy, no v mnohom si rozumieme.
Pomáha mi aj to, že môžem byť užitočná. Pomáhať a podporovať ďalších v pomoci. Vedieť, že moja skúsenosť môže niekomu priniesť porozumenie, útechu alebo pocit, že v tom nie je sám. Aj v tom nachádzam zmysel.
Ženám s podobnou diagnózou by som chcela povedať: Možno máte niekedy pocit, že ste na všetko samy. Ale nie ste. Sú tu ženy, ktoré vám rozumejú a môžu stáť pri vás.
A nášmu okoliu? Niekedy naozaj netreba veľa. Nemusíte mať pripravenú radu ani správne slová. Stačí byť nablízku, počúvať a nehodnotiť.