“Rakovina bola niečo, nad čím som nikdy nerozmýšľala. V rodine ju nemal nikto, v okruhu mojich kamarátok a známych tiež nie. Odkojila som tri deti. Stravovala som sa zdravo, 90% mojej stravy bola vegánska, jedla som veľa ovocia a zeleniny. Nefajčila som a nepila alkohol. Aktívne som športovala, trávila som veľa času v horách, behala som ultramaratóny, cvičila som jógu. Moje jediné rizikové faktory boli veľký stres v práci a málo spánku.
Bol február 2020 a ja som si našla v prsníku hrčku. Išlo to rýchlo – vyšetrenia, biopsia, CT. Výsledok – III. štádium, zasiahnuté uzliny. Doslova o 5 minút 12. Mala som šťastie na skvelého onkológa, ktorý mi všetko podrobne vysvetlil. Bol veľmi ľudský a aj popri svojej náročnej práci si dokázal zachovať láskavosť a humor. Liečba bola náročná. V tom čase sa začal rozbiehať kovid a ja som svoje prvé chemoterapie absolvovala v prázdnej nemocnici, s rúškom na tvári, sama, bez blízkych, lebo doprovod bol zakázaný.
Mojej mame som svoju diagnózu musela kvôli lockdownu oznámiť cez telefón a ona mohla len z diaľky pozorovať, ako bojujem.
Po chemoterapiách mi bývalo veľmi zle. Vždy jeden až dva dni som sa nevládala postaviť na nohy a len som ležala. Vždy som si hovorila, že ak mne je takto zle, tak tej chorobe musí byť 10-krát horšie. Boli však aj dobré dni. Snažila som sa ich vždy využiť na pohyb – prechádzky po meste, v parkoch, pri Dunaji, v prírode. Každý deň aspoň 5 km chôdze.
Veľmi mi v tom čase pomohli Amazonky. Cítiť podporu od niekoho, kto vie, čím si prechádzam, bolo neoceniteľné. Dali mi odpovede na veľa mojich otázok, pomohli mi nájsť východiská zo zložitých situácií. A najmä pocit, že sa to celé dá zvládnuť, že sa netreba vzdávať, ani keď je človeku najhoršie.
Po pol roku chemoterapií prišla operácia a odstránenie prsníka a lymfatických uzlín. Biopsia ukázala, že primárny nádor bol už vďaka chemoterapiám odumretý, dve z uzlín však boli stále pozitívne. Nasledovali teda ešte 3 mesiace chemoterapie a potom ožarovanie. Moja liečba trvala skoro rok. Celý tento čas som bola PN. Venovala som sa svojim deťom, snažila som sa liečiť si telo aj dušu.
Od začiatku som si opakovala, že nedovolím, aby moje deti vyrastali bez mamy. Syn mal 13 rokov a dcéry 11. S deťmi som sa počas celej liečby o svojej chorobe rozprávala veľmi otvorene, žiadna téma nebola zakázaná. A áno, zaznela aj otázka, či im zomriem.
Približne v polovici liečby som vyhľadala pomoc psychologičky, lebo strach z bolesti a zo smrti bol príliš veľký a ja som o ňom pred svojimi blížkymi nedokázala hovoriť. Aj vďaka týmto stretnutiam som postupne dokázala rozoznať to, čo v mojom živote pred chorobou nebolo dobré a zmeniť to. Pochopila som, že rovnako, ako sa starám o druhých, tak sa mám starať aj o seba. Mám byť sama k sebe láskavejšia, zbytočne na seba netlačiť, počúvať svoje telo a dopriať mu oddych. Naučila som sa spôsoby, ako sa vysporiadať so stresovými situáciami a ak sa nedá inak, odchádzať z nich. A najmä – nehanbiť sa požiadať o pomoc a prijať ju, keď mi ju niekto ponúka. Sú to zásady, ktorými sa riadim dodnes.
Od ukončenia liečby sa mi darí byť aktívna. Vždy, keď sa dá, chodím do hôr. Milujem Malú Fatru, Tatry, ale aj Karpaty. Presne rok po operácii sa mi podarilo vyliezť na Rysy a bol to úžasný pocit. Na výročie mojej operácie vždy vyleziem na niektorý z kopcov, ktorý milujem. Po Rysoch a Rozsutci to bol minulý rok Gerlachovský štít.
Pochopila som, že aj keď už život nebude taký, ako predtým, tak stále bude krásny.
Je veľa oblastí, v ktorých sa kvalita môjho života po liečbe zhoršila. Zmierila som sa s tým, že niektoré veci už nezvládnem. Pri plánovaní aktivít s tým vždy počítam. Svoje obmedzenia však nedávam na prvé miesto. Oveľa dôležitejšie je myslieť na to, čo sa zvládnuť dá, čo ešte chcem a môžem dosiahnuť.
Kedysi dávno som videla sýkorku, ktorá v plnej rýchlosti narazila do skla, lebo ho nevidela. Spadla na zem a zostala chvíľu ležať bez pohybu. Myslela som si, že to neprežila. Zobrala som ju do dlaní a ona sa začala triasť. Dala som ju do košíka na terase. Ďalej sa triasla, akoby telo nechcelo pripustiť, že by mal byť koniec. Potom otvorila oči a chvíľu sa zmätene obzerala. Nakoniec vyskočila na nohy, rozprestrela krídla a odletela.
Buďme sýkorky 🙂