Žijem si svoj sen. Aj s metastatickou rakovinou prsníka.

Volám sa Markéta. Mám 52 rokov. Som vedkyňa-parazitologička, manželka, mama dvoch dospelých detí a babka. S manželom vlastníme a prevádzkujeme Biofarmu Kaška na vrbovčianskych kopaniciach. Mám rada cestovanie, prírodu, pohyb a zvieratá. Patrím medzi zakladateľky OZ Amazonky a som spoluautorkou a herečkou v liečivej komédii Bohyne v nás.

Rakovinu prsníka mi diagnostikovali, keď som mala 39 rokov. Hrčku som si nahmatala na dovolenke vo Francúzsku. Prvé vyšetrenie ma malo upokojiť, že ide o nezhubný nález. Mne sa to však nezdalo, a tak som išla na špecializované pracovisko. Biopsia potvrdila karcinóm prsníka v prvom štádiu. Nasledovala operácia, chemoterapia a hormonálna liečba.

V tom období mi veľmi pomohli blogy Evy Bacigalovej a ženy okolo vznikajúcich Amazoniek. Po skončení chemoterapie som začala veľa športovať – trochu ako Forrest Gump. Keď som začala behať, tak som jednoducho behala. Prihlásila som sa aj na divadelné kurzy v Divadle Meteorit, ktoré boli pre mňa tou najlepšou psychohygienou. Práve tam sme sa spoznali všetky, ktoré sme neskôr počas covidu napísali hru Bohyne v nás. Netušili sme, čo z toho bude. Dnes naše predstavenie videlo viac ako 5 000 ľudí a stále hráme.

Po tri a pol roku sa mi však choroba vrátila v podobe metastáz v pečeni a chrbtici. Zo začiatku som ani nedokázala vysloviť slovo metastáza. Bolo to pre mňa ako Voldemort – meno, ktoré sa nevyslovuje. Prvý polrok bol ťažký. Potom som pochopila, že aj takto sa dá žiť. Nasledujúcich približne osem rokov som užívala rôzne tabletkové, často inovatívne lieky. Niektoré som si musela hradiť sama.

Keď som prvýkrát ochorela, moja dcéra Kajka išla do prvej triedy. Dnes študuje na vysokej škole a vlastne si ma poriadne nepamätá zdravú. Syn medzitým skončil vysokú školu, oženil sa a narodil sa mi vnuk.

Až po metastatickej diagnóze sme s manželom začali naplno budovať Biofarmu Kaška. Mohli sme si povedať, že už nemá zmysel púšťať sa do veľkých plánov. Urobili sme presný opak.

Splnila som si aj veľa snov. Na moju päťdesiatku sme išli celá rodina do Rwandy a Ugandy na vysokohorský gorilí trek. Vidieť vysokohorské gorily vo voľnej prírode bol môj veľký sen.

Som vedkyňa, takže potrebujem vedieť, čo sa so mnou deje, a mať plán. Do svojej liečby sa aktívne zapájam, študujem odborné články, sledujem najnovší výskum, pýtam sa a konzultujem s odborníkmi. Postupne som si vytvorila vlastný multidisciplinárny tím lekárov doma aj v zahraničí. Chcem byť pri rozhodovaní partnerkou a mám to šťastie, že moji lekári ma tak naozaj berú.

Minulý rok sa ochorenie v pečeni opäť zhoršilo a po rokoch tabletiek som sa vrátila k chemoterapii. Dnes už sú dni, keď naozaj nevládzem a musím si ľahnúť alebo niečo zrušiť. Ale stále fungujem. Pracujem, cestujem, chodím na túry, cvičím, hrám divadlo a venujem sa pomoci iným pacientkam. Len nie vždy rovnakým tempom.

Časom som si uvedomila aj to, že chcem žiť tak, aby po mne niečo zostalo. Preto tvorím – divadlo, projekty pre pacientky, farmu. Ale najdôležitejšia je pre mňa aj tak rodina. Manžel, deti, vnuk, blízki ľudia.

Pamätám si jednu akciu Amazoniek, na ktorej sa hovorilo o bojovníčkach, ktoré „vyhrali nad rakovinou“. Moja dcéra Kajka tam bola so mnou a povedala mi: „Mami, veď ty sa stále liečiš. Ty si nevyhrala.“ A mala pravdu.

Vtedy som si uvedomila, že málo hovoríme o ženách, ktoré sa nevyliečili a liečia sa stále. Neznamená to, že prehrali alebo niečo urobili zle. Jednoducho žijú s metastatickou rakovinou prsníka.

Aj preto sme chceli, aby sa Amazonky viac venovali tejto téme, a vznikol tento projekt. Chceme ukázať ženy, ktoré sa liečia roky a popritom pracujú, vychovávajú deti, cestujú, športujú, milujú a žijú svoje bežné životy.

A chceme hovoriť aj o dostupnosti modernej liečby. Ja sama som vďaka inovatívnym liekom získala roky, počas ktorých moje deti vyrástli, stala som sa babkou, postavili sme farmu, vznikli Bohyne v nás a splnila som si sen vidieť gorily v Afrike.

Preto pre nás ďalší účinný liek nie je abstraktná vec. Je to čas. S metastatickou rakovinou žijem viac ako deväť rokov. Niekedy mám veľa energie, inokedy naozaj nevládzem. Ale stále mám plány.

Nečakám na zázraky. Žijem tu a teraz, tvorím, plním si sny a teším sa z ľudí, ktorých mám rada. A zo všetkého najdôležitejšia je pre mňa rodina a láska.