“Celý môj príbeh sa začal autonehodou. Na prvý pohľad nič vážne, auto bolo síce na „totálku“, ale ja som odišla po svojich, takže všetko bolo OK. Pár dní po nehode som začala vidieť jej následky vo forme modrín. Môj bezpečnostný pás ma zachránil, ale… Jedna modrina sa objavila aj na pravom prsníku. Ale bola to „len“ modrina, nikto tomu nevenoval pozornosť, len ja som mala zvláštny pocit a stále mi v hlave rezonovala veta moje mamy, aby som si dával na prsia pozor a chránila ich.
Asi o 5 mesiacov neskôr som začala badať, že sa môj pravý prsník akosi mení, bradavka sa začala vťahovať a zrazu som pod ňou cítila niečo tvrdé, akoby malý kamienok. Bol neprehliadnuteľný.
Pre istotu som sa objednala ku svojej gynekologičke, samozrejme termín som dostala až o mesiac. Konečne prišiel môj termín. Lekárka pozrela, prehmatala prsník a nasledoval ultrazvuk. Tam som ho zbadala prvý krát a v tom momente som vedela, že to nie je dobré. Tá škaredá čierna machuľa neveštila nič dobré. Nasledoval telefonát a do hodiny som mala za sebou mamografiu, ultrazvuk a biopsiu. Toto bol prvý najstresujúcejší moment.
Cestu domov som preplakala, zrazu ma zahltilo toľko myšlienok – moje deti…čo ak zomriem…čo ma čaká…chcela som toho ešte toľko stihnúť… Našťastie som mala veľkú oporu a podporu v mojich chlapoch. Najväčšou motiváciou pustiť sa do boja boli moje deti.
Môj manžel sa k tomu postavil tak, že nebudeme riešiť čo by keby, ale sústredíme sa na to, čo príde.
Ja som zas mala 2 týždne na spracovanie, nazbieranie energie a prípravu na boj. Presne 2 týždne, kým som si šla pre výsledky. Výsledky boli už len oficiálnym potvrdením toho, čo som ja už dávno vedela. Karcinóm prsníka hormonálne závislý …
Nasledovalo čakanie a operáciu. Chcela som, aby to zlé bolo čo najskôr preč. Podarilo sa, nádor bol vonku aj s polovicou prsníka. Prijala som to relatívne v pohode. Dosť to ovplyvnil aj prístup môjho manžela. Prijal aj túto moju nedokonalosť. V tomto momente som bola ešte stále veľký optimista, bola som pripravená a ožarovanie, hormonálnu liečbu a už som sa videla opäť v práci. Ale človek mieni a pán Boh mení. Kontrola na onkológii bola druhým najstresujúcejším momentom. Konkrétne veta…“a celé to začneme chemoterapiu…“. S týmto som nerátala. Bola som nastavená, že „len“ ožiare a „len“ hormóny. Ale chemo?
V hlave mi prebehli všetky odsledované filmy, kde hrdinky s našou diagnózou zvracali, bez vlasov… Jediné pozitívum som videla v tých, ktoré prežili.
Ale opäť som zmobilizovala sily a v duchu hesla čo ťa nezabije, to ťa posilní, som sa naštartovala a odhodlane som sa pustila do boja. Po prvej chemo som vtipkovala so sestričkami, že sa to dá prežiť. A jedna z nich mi povedala, že zatiaľ to prežili všetci. No nebuď optimista. Takže krôčik po krôčiku som prechádzala celou liečbou. Snažila som sa s úsmevom, ale nie vždy sa to dalo. Aj ja som mala chvíle, kedy som sa na to všetko chcela vykašľať, keď som mala pocit, že som na konci so silami, ale našťastie to boli len momenty, myšlienky, ktoré som veľmi rýchlo zahnala preč.
Tiež som sa rýchlo odstrihla od pseudokamarátiek, ktoré mi radili odmietnuť chemoterapiu, vraj mi viac uškodí ako pomôže. To si dovolí radiť len niekto, komu fakt nejde o život. V tomto období som dosť prehodnotila ľudí okolo seba. Žijeme v spoločnosti, kde byť chorý, je akoby hanba. Namiesto toho aby sme človeka podporili, sa mu otočíme chrbtom, veď čo keby sme to od neho chytil.
Moji priatelia sa zrazu rozdelili do troch skupín, prvou boli tí, ktorí sa v momente, keď sa o mojej diagnóze dozvedeli, odo mňa odstrihli. Druhú skupinu tvorili tí, ktorí by aj chceli niečo urobiť, ale nevedeli čo a ako. A tretia skupina to sú tí skutoční kámoši, ktorým nie je jedno ako sa máš. Pripravení pomôcť, povzbudiť alebo len tak byť s tebou. Tí, ktorí pribehnú, lebo si im nezdvihla telefón a oni sa chcú presvedčiť, že si v poriadku.
Táto choroba ma naučila trpezlivosti a pokore. Naučila ma tešiť sa z každého nového dňa, aj keď dní bez bolestí je dosť málo. A tiež ma naučila nebáť sa pustiť do vecí, na ktoré som predtým nemala odvahu. Byť tu nie je samozrejmosť.
Dosť často si pripomínam jednu múdru vetu od istého pána doktora, že rakovina je doporučený list do vlastných rúk s odkazom, že žiť sa dá aj inak. Dá…!”