“Rakovinu mi diagnostikovali v mojich 32 rokoch. Bola som vtedy na rodičovskej dovolenke s mojou mladšou jeden a pol ročnou dcérou, ktorú som dojčila. Keď som si hrčku prvýkrát nahmatala, myslela som si, že to je len upchatý mliekovod, na ktorý mi zvyčajne fungovalo dávať dcére z postihnutého prsníka častejšie piť. Veľkosť hrčky sa však ani po týždni nezmenšovala. Aj napriek tomu, že som dojčila, čo je vnímané ako prevencia rakoviny prsníka, som začala byť nervózna. Zvlášť preto, že onkologické ochorenia sa v našej rodine vyskytujú z každej strany. Často sa mi stávalo, že na mňa pri diktovaní rodinnej anamnézy lekári zhrozene pozerali.
Snažila som sa utešiť samu seba myšlienkou, že som ešte príliš mladá a navyše dojčím, tak to predsa nemôže byť rakovina, možno iba nejaká tuková hrčka.
Každý rok už od svojich osemnástych narodenín som poctivo chodila na preventívne prehliadky a sono prsníkov. Takéto vyšetrenia však vraj počas dojčenia nemajú zmysel, pretože lekár by údajne na sonografii nevidel takmer nič. Keď som však teraz volala lekárke a povedala jej o svojom objave, povedala mi, nech prídem čo najskôr, vraj im v poslednej dobe pribúdajú dojčiace pacientky so zhubnými nádormi prsníkov.
Medzitým už hrčku bolo vidno aj napriek mlieku, ktoré moje prsia produkovali. A bolo ju dokonca vidieť aj bez sona, cez kožu, voľným okom. Hneď ma objednali na biopsiu. Keďže som mala dve malé deti, ktoré mi intenzívne vypĺňali všetok čas, nemala som ho dosť na vytváranie vzťahu s Googlom. Strach si ma však vždy našiel v čakárni alebo v ordinácii, kde som sa pravidelne rozplakala.
Navyše, keď vezmeme do úvahy môj strach z ihiel, viete si predstaviť, v akom strese som bola pri biopsii. To čakanie na výsledky bolo nekončené. Nakoniec mi dali do rúk papier, kde bolo napísané niečo o atypii neurčitého významu a že vzhľadom na moju anamnézu je potrebné zvážiť extrakciu. Plus kopec ďalších slov, ktorým som nerozumela a len ma vystrašili. Začala som teda riešiť možnosť operačného zákroku, kde by ma zbavili toho nešpecifického útvaru v tele. Pred operáciou mi urobili ešte jedno sono, kde zistili, že moja hrčka zdvojnásobila za mesiac svoje rozmery. Diagnózu mi zatiaľ nikto priamo neprezradil, ale lekári sa tvárili stále zvláštnejšie. Ja som si však stále nechcela pripustiť, čo by to mohlo znamenať, a tak som sa ich najčastejšie pýtala, či stále môže ísť o nezhubný nádor napriek tomu, že sa tak rýchlo zväčšuje.
Na operáciu som sa optimisticky zbalila tak, aby som na ďalší deň mohla ísť domov a ďalej dojčiť svoju dcéru hneď, ako mi „to“ vyberú. Keď som sa po narkóze zobudila na JIS-ke a pozrela sa na hodinky, hneď mi bolo jasné, že to nebude dobré. Operácia mala pôvodne trvať iba chvíľu, ale už bolo dosť hodín. Prišiel za mnou lekár a sestrička, ktorá ma chytila za ruku a hladkala mi ju, kým mi lekár oznamoval, čo sa v posledných hodinách, kým som ja spala, udialo. Že nález bol zhubný, a tak mi vybrali aj uzliny spod pazuchy. Následne za mnou prišiel aj gynekológ, aby mi liekmi zastavil laktáciu. Domov som šla po týždni, presne v deň, kedy mala staršia dcéra vianočné vystúpenie v škôlke, s termínom na onkológiu v kabelke.
Vzhľadom na to, že choroba bola relatívne včas zachytená, boli uzliny čisté a nádor celý odstránený. Môj chirurg ma povzbudzoval, že bude možno stačiť ožarovanie ako zabezpečovacia liečba. Aby ma však dostatočne zabezpečili, na onkológii mi predpísali najskôr štyri chemoterapie.
V tomto čase som sa skontaktovala s Amazonkami z Trenčína a prišla na ich stretnutie. Bolo ich tam asi dvadsať a veľmi milo ma prekvapilo, koľko pozitívnej energie z nich išlo, ako si zo seba dokázali urobiť srandu a koľko veľa sily mi dodali na ďalšie obdobie.
Z prvej chemoterapie som bola trošku vystrašená, teda nie trošku, dosť. Celý čas, čo mi tiekla do žily, som sa triasla prikrytá bundou a hrubou dekou.
Počítala som s tým, že týždeň po dávke sa môžem cítiť akokoľvek. U mňa to prebiehalo tak, že mi bolo zle od žalúdka, ale nevracala som. Zato som mala potrebu neustále niečo pojedať, hlavne slané veci a zeleninu, čo našťastie nebolo nič nezdravé. Nedokázala som piť vodu, ani s citrónom. Skúšala som sirupy, ale ani to nepomáhalo. Tekutiny som si dopĺňala polievkami. Vždy mi bolo zle presne týždeň a nasledujúce dva týždne do ďalšej dávky som fungovala relatívne normálne.
Vedela som, že padaniu vlasov sa už nevyhnem. Len som čakala, kedy to príde. Je to cítiť. Nie je to nič výrazné, ale bolí to, ako keď si utiahnete vlasy do chvosta a potom ho rozpustíte. Korienky bolia a vtedy som vedela, že už sa blíži moje plešaté obdobie. Keď už vlasov na hrebeni začalo pribúdať, nečakala som a poprosila som manžela, aby mi ich oholil. Vyšla aj slzička, ale nebolo to nič dramatické. Vravela som si, že mi neskôr narastú krajšie a zdravšie vlasy a tak aj bolo.
Mladšia dcérka to ešte veľmi nevnímala a staršej som požičala knižku O princeznej Bezvláske. Po tom, ako sme ju dočítali, mi povedala, že ona ma bude ľúbiť aj tak a že vlásky mi dokreslí. Tento sľub sme si splnili a vznikli z toho milé fotky, na ktoré sa rada pozerám, aj keď sú z nie úplne šťastného obdobia.
V živote onkologického pacienta je podľa mňa niekoľko stresujúcich míľnikov. Od oznámenia diagnózy, cez prvú chemoterapiu a padanie vlasov, až po spracovávanie strachu, že ešte nemusí byť po tom. Jedným z takých momentov je aj to, ako zareaguje okolie. S parochňami som sa veľmi neskamarátila a vedela som, že nosenie šatky je jasným signálom toho, čo sa deje. Bála som sa prvých stretnutí, a tak som to vyriešila po svojom. Rozhodla som sa „strhnúť náplasť“ pridaním fotky na Facebook s vysvetlením. Reakcie ľudí boli úžasné a dodali mi tak veľmi potrebnú silu na vyliečenie sa. Už som sa nebála ísť von a navyše mi šatky podľa môjho neskromného názoru svedčali.
A sprchovanie holej hlavy bol super zážitok.
Po chemoterapiách prišlo na rad ožarovanie, ktoré bolo oproti nim malina. Okrem únavy som nepociťovala žiadne vedľajšie účinky. Koža bola ku koncu mierne začervenaná, ale nemala som žiadne pľuzgiere ani spáleniny. Po každom raze som si ožarovanú kožu ošetrila obyčajným detským púdrom.
Posledný ožiar sme s rodinou oslávili, bol to koniec mojej liečby. Samozrejme som sa tešila, ale paradoxne som sa zároveň cítila úzkostlivo. Zrazu som na onkológiu nemusela chodiť každý deň, ale iba raz za tri mesiace. Nie že by som tam chodila rada, ale cítila som, že ma majú pod kontrolou. Musela som si na novú situáciu zvyknúť a myslieť na to, že bude dobre. Zotavenie z liečby však ešte chvíľu trvalo.
Medzitým som sa dozvedela výsledky z genetického vyšetrenia a to, že mám v tele genetickú mutáciu BRCA2.
S týmto výsledkom prichádzali na zváženie ďalšie preventívne operácie, ako odstránenie vaječníkov a oboch prsníkov. Myslela som si, že to najhoršie v súvislosti s touto diagnózou mám už za sebou, že väčší šok, ako keď mi oznámili, že mám rakovinu, už nemôžem zažiť. A keď som zvládla chemoterapiu, už zvyšok zvládnem. Aj sa to tak zo začiatku zdalo, veď deti už mám dve, aspoň nebudem mávať menštruáciu a prsia mi urobia nové a pevné. Postupne som však pochopila, že psychicky sa na takéto zmeny nedá pripraviť. Vlasy mi síce začali rásť a každý mi ich chválil, ale mala som prísť o „ženstvo“, aspoň tak som to cítila.
Po chemoterapii a tiež vplyvom hormonálnej liečby Tamoxifénom som mávala veľmi silnú menštruáciu a cysty na vaječníkoch, s ktorými som nikdy pred tým nemala problém. Genetička mi síce povedala, že vaječníky môžu ísť von „až“ okolo 40tky, ale okrem toho, že som sa kvôli silnej menštruácii musela pasovať s anémiou, tak mi cysty zvyšovali onkomarkery a ja som nedokázala byť kľudná. Takže vaječníky išli von prvé, keď som mala 33 rokov.
Zákrok bol robený laparoskopicky, takmer vôbec to nebolelo, no psychicky to bolo veľmi náročné. Bála som sa, že nedostatkom estrogénu začnem priberať, zmení sa mi kvalita kože, vlasov, ochlpenia, pribudnú návaly, zmeny nálad a podobne. Najťažšie však bolo prijať to, že už nebudem môcť byť nikdy tehotná. Nie že by sme ďalšie dieťa nejak výrazne plánovali, ale som sa cítila taká neplnohodnotná žena. O 5 mesiacov na to som podstúpila aj bilaterálnu mastektómiu prsníkov s bezprostrednou rekonštrukciou vložením silikónových implantátov, keďže pri prvej operácii mi prsník zachovali a vyrezali len postihnutý kvadrant.
V čase dospievania som svoje telo nemala veľmi rada. Mala som akné, malé prsia, rýchlo som vyrástla, tak sa mi na stehnách a zadku urobili strie, tučné brucho, škaredé nohy, strapaté vlasy, krivé zuby, veľký nos…tak som sa videla ja. Potom prišlo obdobie, kedy som sa riešila o niečo menej, ale nikdy som nebola so sebou spokojná. Bola som hanblivá, bála som sa ukazovať v plavkách, nosiť krátke sukne, či nohavice, a to som patrila medzi štíhle dievčatá. Po oznámení diagnózy som začala rozmýšľať nad tým, prečo sa mi to stalo. Ženskú energiu v sebe som nikdy nevnímala.
Po liečbe, keď som sa cítila už lepšie, som sa začala o seba viac starať. Bez výčitiek som si dopriala kvalitnejšiu kozmetiku, kaderníka, či víkend bez detí. Môj život je momentálne aktívnejší. Behávam, celkovo viac športujem a celoročne si užívam čo najviac prechádzok v prírode. A taktiež si plním sny a skúšam všeličo nové. Už nečakám na žiadne „potom“ a ani nepoužívam výhovorky „na to som už stará“. A paradoxne teraz, aj keď už nemám vaječníky, prsia mám umelé a moje telo je ako patchworková deka vďaka množstvu jaziev, sa cítim žensky, ako nikdy pred tým. “
https://gabrielafutova.sk/o-pisani/11-jednohubky/23-o-bezvlaske