Blog Lucie Blažkovej: Spomienky z detstva

Som zážitkový typ človeka. Pre mňa majú spoločné zážitky veľkú hodnotu. Väčšiu ako praktické dary alebo nebodaj nejaké šperky. Mám rada divadlo, kino, hudbu, prechádzky v prírode, spoločné dovolenky. Preto som si aj na tridsiate narodeniny želala spoločný víkendový pobyt v Nízkych Tatrách.

Zo zážitkov človek dokáže ešte dlho čerpať pozitívnu energiu a tá môže vydržať aj celý život. Aký dopad má však na človeka negatívny zážitok? Nedávno som čítala, že existuje pilulka, ktorá vám pomôže zabudnúť. Neuveriteľné, však? Neviem, či je to šťastné riešenie. Pretože spomienky a zážitky sú to, čo formuje našu osobnosť a nielen tie pozitívne, ale aj negatívne. Takže sklamanie v láske zajesť pilulkou by bolo vskutku neefektívne. Aj takáto skúsenosť má pre človeka význam, minimálne v tom, že sa dokáže poučiť a v ďalšom vzťahu bude možno obozretnejší.

Z prednášky psychológie osobnosti mi utkvelo, čo ktosi povedal : “osobnosť človeka ovplyvní na celý život úplne prvá spomienka, na ktorú si pamätá.” Ja si toho z ranného detstva veľa nepamätám, len nejaké útržky a ani neviem, ktorá z tých spomienok by mohla byť tá prvá určujúca. Skôr by som povedala, že človeka ovplyvní silný zážitok spojený najmä so strachom. Zo všetkých tých nejasných myšlienkových stôp preto vyberám túto, ktorú mám aj dnes jasne pred očami :

Vonku bola zima. Napadaný sneh všade naokolo to len potvrdzoval. Mohla som mať tak štyri až päť rokov, možno aj menej. Snehu bolo vtedy požehnane, nie ako teraz. Ledva niečo napadne a za chvíľu sa to roztopí. Vtedy boli zimy naozaj poriadne. Stála som na chodníku a z diaľky sledovala mojich rodičov na parkovisku. Viem, že sa hádali, mama chcela nasadnúť do auta a odísť preč. Vtedy ma prepadla panika. Presne si pamätám ten pocit, čo ma premkol. Myslela som si, že ma obaja opúšťajú a ja, chúďa, tu ostanem sama. Rozbehla som sa po parkovisku za nimi a zároveň som kričala na mamu, aby neodchádzala. Po šmykľavom ľade som sa snažila ako tak utekať a keď som bola skoro pri nich, spadla som rovno na zadok. Pamätám si, že šupa to bola riadna a aj tá následná modrina na zadku bola poriadna.

Nebolo to naposledy, čo som sa cítila bezmocná a opustená. Pamätám si na to, ako mama oznamovala môjmu mladšiemu šesťročnému bratovi, že tatino už s nami nebude bývať. Bol večer, vybrala Miška z vane a utierala ho uterákom do sucha.

“Kedy príde tatino domov?” neustále naliehal na odpoveď.

“Miško, vieš, tatino už s nami bývať nebude,” odpovedala mama so stiahnutým hrdlom a čakala čo bude.

Miško sa rozplakal. Plakal ešte dosť dlho a viem si teraz predstaviť, ako to mamu bolelo. Ešte ako ho objímala, tak utrúsila, že toho tatina zabije alebo niečo v tom zmysle. Ja som tam vtedy len tak stála, no až teraz si uvedomujem, že som si takéto situácie emočne neodžila. Neplakala som, nič nerozbíjala, ale ani som sa s nikým o tom nerozprávala. Všetko to ostávalo v mojom vnútri. Uzatvorila som sa do seba, bola som precitlivená a dokonca som začala mať psychosomatické problémy. Bývalo mi často zle, niekedy som sa povracala. To sa mi dialo najmä v škole. Vtedy som ešte netušila, čo je to za pocit v mojom vnútri, dnes viem, že to bola úzkosť, opustenosť, neistota a bezmocnosť.

Od tej chvíle sa u brata na nejaké obdobie objavili tiky v oku. Všimli si to aj ľudia na kastingu, ktorí hľadali vhodného kandidáta na rolu Malého princa. Môj brat naozaj vyzeral ako Malý princ: maličký blonďáčik s modrými očkami. Vybrali však niekoho iného, veď akoby to vyzeralo, keby Malý princ mykal jedným okom pri každej druhej vete?

Mama si po rozvode našla prácu v Slovenskej televízii. Každý deň cestovala vlakom 50 km tam a späť. Ráno sme ju ani nevideli odchádzať, ale za to sme ju videli večer unavenú prichádzať. Pamätám si ten nápis na jej kancelárii: Likvidatúra faktúr. Ona likvidovala akési faktúry a rozvod zlikvidoval ju. Schudla na nepoznanie. Jedného dňa jej museli volať do práce záchranku, pretože dostala záchvat. Z toho obdobia si odniesla viaceré diagnózy: panickú úzkostnú poruchu, agorafóbiu aj klaustrofóbiu. Úplne prestala používať výťah! Muselo to byť pre ňu veľmi nepraktické, keďže sme bývali na šiestom poschodí. Vo vlaku sa jej zmocňovala panika, búšilo srdce, zrýchlil sa jej tep a každú chvíľu si myslela, že prišiel jej koniec. Panické stavy sa naučila zvládať až v dennom sanatóriu, ktoré v tej dobe navštevovala. Výťah však nepoužíva dodnes.

Tatino nielenže s nami nebýval, ale ani sa dlho neozýval. Založil si druhú rodinu, narodili sa mu ďalšie dve deti a času na nás s bratom veľa neostalo. Hádam keby vedel, ako Miško za ním plakal, možno by sa viac zaujímal. Možno. Mňa tatino naučil bicyklovať aj korčuľovať, ale fakt si nepamätám, kto to naučil môjho brata. Zrejme mama, keď mala lepšiu chvíľku a neprepadala práve panike. Dokonca aj plávať ma naučil tatino v jedenástich rokoch na spoločnej stanovačke. Tešila som sa, že viem plávať, aj za cenu úpalu zo slnka na druhý deň. To bol jeden z mála výletov, keď nás niekam zobral. Ba, ešte raz sme boli spolu v zime na chate v Banskej Štiavnici, ale to bolo ešte pred tým ako sa oženil a založil si novú rodinu.

Veľmi rýchlo som sa naučila zorganizovať si život sama. Životné okolnosti ma naučili spoliehať sa sama na seba. Ráno sme si s bratom našli na stole obschnuté chleby a studené kakao, čo mama nachystala, kým odišla do práce. Brat bol vo všetkom neskutočne pomalý a ja som vždy s nervozitou v bruchu dúfala, že stihnem prísť načas do školy. Škôlka bola našťastie po ceste. Odprevadila som brata, zamávala mu a rýchlo utekala. Poobede som ho samozrejme nesmela zabudnúť vyzdvihnúť. Mama prišla domov až podvečer, najmä vtedy, keď jej ušiel vlak. Nejaký čas mi ešte zostal na prípravu do školy. Učila som sa sama, nikdy by mi nenapadlo otravovať s tým mamu. Bol to môj údel, údel staršej sestry, údel dieťaťa rozvedených rodičov.