Onko Lucia: Dobrý (necelý) rok (3. časť)
Našli sme sa vďaka najtypickejšej Luciinej vlastnosti – rozdrapenosti. Lucka totiž, keď treba, nemá problém vypeniť, pochváliť, zatratiť alebo oceniť to, čo jej skríži cestu. Na jeseň roku 2013 to boli moje blogy a našťastie sa ma týkala druhá a štvrtá možnosť. 🙂
Na webe sa objavilo prvých pár kusov, keď sa so mnou spojila cez facebook. Ak by vraj vedela písať a zachytiť pocity, ktorými počas choroby prechádzala, vyzerali by jej blogy na chlp tak isto ako tie moje. A že by bola rada, ak by sme boli aspoň virtuálnymi priateľkami. Vydržalo nám to asi len mesiac, lebo obe sme sa úplnou náhodou prihlásili na ten istý týždňový relaxačný pobyt Ligy proti rakovine v Čingove. Pamätám sa, ako do autobusu nastúpila posledná várka pacientok v Poprade a Lucia sa pretlačila až celkom dozadu ku mne a k Ineske. S batožinou, veselými očami, dokonalým úsmevom a vtedy ešte v blonďavej parochni.
Od tej týždňovky nie sme len kamošky. Sme rodina. Vieme o sebe asi skoro všetko – od aktuálneho zdravotného stavu cez deti, manželov, priateľov a kolegov až po výšku invalidného dôchodku.:-) Pochodili sme spolu Tomášovský výhľad, Skalnaté pleso, Tatranskú Lomnicu, Jánošíkove diery, Šútovský vodopád a zdolali aj ferratu na Martinské hole.
Lebo sa nám v tom istom čase začali po liečbe konečne vracať sily.
Začali nám rásť vlasy.
Začali sme veriť, že po zlom období prídu na rad už len samé dobré.
Začali sme si robiť plány na dlhšie, ako na najbližší týždeň.
Ideme na rekonštrukciu
V roku 2014 sme sa všetky naozaj zhlboka nadýchli. Liečba karcinómu prsníka trvá cakumprásk aj poldruha roka, z našej „várky“ ju vtedy ukončili už aj tie kočky, ktoré dostali všetko, čo mali onkológovia v ponuke na jedálnom lístku. Keď sa váš stav začne zlepšovať a odznejú vedľajšie účinky chemoterapie, môžete mať pocit, že ďalšie lieky do vás lejú zbytočne, ale dôverujte lekárom. Na intravenóznu biologickú liečbu treba chodievať celý rok, hormonálne tabletky sa berú päť a viac rokov. Ich účel je hlavne preventívny – výrazne znižujú riziko návratu rakoviny. S tým vedomím snáď rady oželiete aj to, že ak si nedáte pozor, môžete výrazne pribrať.
Nebol to prípad rozdrapenej Martinčanky a nielen preto, že odvždy má päťdesiat kíl aj s wibramkami. Luckina liečba bola relatívne krátka, na biologické a hormonálne lieky totiž nie je citlivá a dostávala by ich úplne zbytočne. Takže zatiaľ čo my sme ešte mnohé každý tretí týždeň dochádzali na onkológiu na „dotankovanie“, ona si už znova lietala po výletoch, kopcoch a horách. Priletela aj do Bratislavy, keď našu trojku – Ines, Luciu a mňa – zaangažovala Liga proti rakovine do kampane pred Dňom narcisov. Pamätám sa, ako pri výrobe televízneho spotu režisér Inesku svojimi otázkami rozplakal a stále sa jej ospravedlňoval, že sa jej naozaj nechcel dotknúť a ako mu ona dookola vysvetľovala, že to nie je jeho vina. Lebo plač na kraji sme mali všetky tri. Ten druh plaču, ktorý si doprajete, keď sa všetko zlé skončí a vy si môžete povedať, že aj preto, lebo ste zabojovali a nikdy, nikdy, nikdy sa nevzdávali.
Potom sme sa už len tešili.
Onkológovia majú limit dva roky po liečbe, aby ste vôbec mohli začať uvažovať o rekonštrukčnej operácii a my sme s Luckou už celkom netrpezlivo čakali, kedy ubehnú. Radostne sme si robili plány, komu sa zveríme do rúk, ako sa taký zákrok robí, ako asi bude vyzerať výsledok, prípadne komu posunieme naše celkom zachovalé epitézy.
Vyzeralo to dobre.
Vyzeralo to dokonca maximálne skvelo!
Zhodli sme sa na tom, že skorá jar 2015 bude na rekonštrukciu po všetkých stránkach naozaj ideálna. Do leta budeme zahojené a krásne aj v plavkách, podprsenke, prípadne aj bez nej. Uvidí sa…
V lete 2014 však onkológovia dali Lucke stopku. Pri bežnej preventívnej kontrole jej našli pozitívne uzliny. Hovorí sa tomu recidíva.