Rakovina prsníka ma naučila život naplno užívať, nielen prežívať.

Volám sa Diana, mám 53 rokov a moje najvzácnejšie tituly sú manželka, mama a stará mama.

Do mojich všedných a stereotypných dní – plných stresu, ale aj pekných chvíľ – nečakane vstúpila diagnóza rakoviny prsníka. Práve tá ma však naučila život skutočne žiť, užívať si ho a určiť si ozajstné priority.

Od prvého nálezu v polovici roka 2023 som vďaka pohotovému prístupu lekárov a obrovskej podpore rodiny prešla operáciou, chemoterapiou, protónovou liečbou v Prahe aj imunoterapiou. Napriek tomu život plynul ďalej – a dokonca krajšie. Hoci bola liečba psychicky aj fyzicky nesmierne náročná, nikdy som sa nevzdala svojich koníčkov, plnenia snov a času stráveného s najbližšími.

Po prvom náleze v júni 2023 som podstúpila operáciu. Vzhľadom na rozsah nádorov mi museli odstrániť oba prsníky, pričom moje telo prijalo implantát len na jednej strane. Nasledovala chemoterapia a strata vlasov. No ani to, ani strata prsníkov mi neubrali z chuti žiť.

Rozhodla som sa opustiť svoje dlhoročné zamestnanie v účtovníctve a začala som sa venovať tomu, po čom moje srdce celý život tajne túžilo. Ako malá som súťažne plávala, a tak nastal čas v tom pokračovať – tentoraz však formou odovzdávania skúseností malým deťom. Urobila som si trénerské licencie a mohla som sa naplno pustiť do trénovania.

Popri liečbe sa to dalo zvládnuť. Únava a slabosť tela boli citeľné, no určite neboli silnejšie než moja vášeň a túžba zanechať v malých deťoch stopu svojich skúseností. Všetok voľný čas som využívala na krásne chvíle s mojimi najmilovanejšími, presne tak, ako som sa o to snažila po celý život. Sny som si plnila naďalej – napríklad počas vytúžených dovoleniek s manželom, na ktorých sme precestovali viaceré krajiny a ostrovy. Prekážky som jednoducho premieňala na výzvy. Nechcela som stratiť ani jedinú sekundu.

Následne prišlo uzdravenie, no po troch mesiacoch aj opätovný pád. Rakovina sa objavila v pečeni a opäť musela prísť pomoc blízkych, priateľov i neznámych ľudí s financovaním mojej liečby. Na imunoterapeutický liek Keytruda mi pomohli vyzbierať financie aj prostredníctvom benefičného koncertu zorganizovaného na podporu mojej liečby. Imunoterapia zabrala a ja som mohla opäť naplno pokračovať vo svojej ceste.

Aj keď sme museli o pomoc požiadať cudzích ľudí, ako rodina sme sa nikdy nevzdali. Držali sme spolu, pretože toto ochorenie nie je ťažké len pre samotné pacientky, ale aj pre ich blízkych.

Hoci som si chvíle užívala naplno, často sa objavili slzy – a to nielen na mojej tvári, ale aj v očiach mojich detí či manžela. Psychická podpora sa však vždy našla: či už v telefonátoch s priateľkami, v správach s Amazonkami, alebo v tých najúprimnejších úsmevoch detí na tréningoch.

Môj príbeh ma naučil, že s rakovinou sa nebojuje – musíte sa s ňou naučiť žiť. Prinesie vám síce určité limity, no zároveň aj nové ciele. A za všetky tie krásy, ktoré život ponúka, sa bojovať naozaj oplatí.