Nežijem rakovinou. Žijem všetkým ostatným.
Volám sa Stanka, mám 29 rokov a žijem celkom obyčajný život. Som vydatá, pracujem, vzdelávam sa, cvičím, cestujem, stretávam sa s ľuďmi a robím veci, ktoré ma bavia. Mám PhD., popri práci ešte študujem MBA, venujem sa vzdelávaniu, lektorujem, konzultujem a mentorujem riaditeľky materských škôl. Mám stále nové nápady a väčšinou mám pocit, že deň by pokojne mohol mať viac ako 24 hodín.
A mám oligometastatickú rakovinu prsníka, aktuálne takmer rok v kompletnej remisii. Áno, je to možné. Tieto dve veci sa pritom vôbec nevylučujú.
Diagnózu som sa dozvedela v decembri 2024. Mala som 27 rokov. Postupne som zisťovala, že ide o hormonálne pozitívny, HER2 negatívny karcinóm prsníka a že ochorenie nie je iba v prsníku a podpazuší. Postihnuté boli aj uzliny v oblasti hrudníka, stavec a oblasť pľúcneho hilu. Zrazu som mala diagnózu, ktorú si človek v tomto veku jednoducho nepredstavuje.
Neviem však povedať, že by prišiel jeden konkrétny moment, keď sa mi zrútil svet. Samozrejme, boli náročnejšie aj menej náročné chvíle. Postupne som však pochopila, že čím skôr prijmem realitu takú, aká je, tým jednoduchšie sa mi s ňou bude žiť. A presne to som urobila. Rakovina dnes nie je niečo, na čo myslím každý deň. Nežijem ňou. Žijem všetkým ostatným.
Pracujem, učím sa, pripravujem vzdelávania, konzultujem s inými riaditeľkami a venujem sa svojim projektom. Chodím cvičiť, snažím sa oddychovať a oveľa viac si strážim čas, ktorý patrí iba mne. Naučila som sa, že povedať „nie“ neznamená sklamať druhých, ale neklamať samu seba a dať sa na prvé miesto.
Samozrejme, sú dni kontrol, odberov, vyšetrení a CT. Vtedy sa rakovina na chvíľu pripomenie. Čakanie na výsledky CT asi nikdy nebude úplne obyčajné. Niekde vzadu v hlave jednoducho je. Zároveň však viem, že výsledok svojím premýšľaním nezmením. Tak prečo by som mala niekoľko dní dopredu žiť všetkými možnými scenármi? To, čo ovplyvniť viem, je môj život medzi jednotlivými kontrolami.
Paradoxne pre mňa nebolo najťažšie prijať samotnú diagnózu. Oveľa ťažšie bolo prijať, že pravdepodobne nebudem môcť mať vlastné deti.
Deti boli vždy veľkou súčasťou môjho života. Pracujem s nimi a predstava vlastnej rodiny bola pre mňa úplne prirodzenou súčasťou budúcnosti. Toto bolelo možno viac ako slovo rakovina.
Aj tu som však časom prestala rozmýšľať iba nad tým, čo mi choroba vzala. To, že deti nemôžem mať spôsobom, aký som si kedysi predstavovala, ešte neznamená, že k rodičovstvu neexistujú iné cesty. A zároveň som si musela pripustiť aj druhú možnosť: že s manželom môžeme mať krásny a plnohodnotný život aj bez detí. Dnes túto otázku nepotrebujem vyriešiť každý deň.
Asi najhoršie znášam, keď mi niekto vysvetľuje, čo by som mala robiť. Čítam štúdie, počúvam odborné podcasty, vyhľadávam si informácie a zaujímam sa o svoje ochorenie. Zároveň však nechcem, aby sa zo mňa stala iba moja diagnóza. Preto mi prekážajú oba extrémy.
„Veď tebe nič nie je.“ Aj: „Musíš si dávať pozor, veď ty si vážne chorá.“
A potom dobre mienené rady, čo musím jesť, užívať, robiť alebo nerobiť. Prípadne vety: „Si mladá, ešte budeš mať deti.“ „Neboj sa, vyliečiš sa.“ „Musíš bojovať.“ „Nesmieš sa vzdať.“
Chápem, že ľudia často nevedia, čo povedať. Ale niekedy je úplne v poriadku nepovedať nič múdre. Nikto z nás totiž nevie, čo bude.
A úprimne, nikdy som nerozumela ani tomu, čo presne znamená „nevzdať sa“. Ráno predsa vstanem a žijem svoj deň. Idem do práce. Niečo vytvorím. Niečo pokazím. Idem cvičiť. Som s manželom. Plánujem dovolenku. Nahnevám sa na úplnú hlúposť. Riešim bežné problémy.
Žijem.
Možno práve preto nemám rada ani ľútosť. Na prvý pohľad na mne pravdepodobne nikto nespozná, že mám metastatické ochorenie. Dokonca sa stretávam s tým, že ľudia nechcú veriť, že ho mám. Lenže diagnóza nemusí byť na človeku viditeľná, aby bola skutočná.
Za ten čas som pochopila ešte jednu vec. Ochorenie má svoju biológiu a tú nedokážem ovládať silou pozitívneho myslenia. Môžem však ovplyvniť, koľko priestoru mu dovolím zabrať v mojom živote. Pre mňa je preto veľmi dôležitá práca s vlastnou hlavou. Nie preto, že by dobré nastavenie mysle liečilo rakovinu. Ale preto, že mi pomáha žiť život, ktorý nechcem odkladať na „potom“.
A možno práve toto by som chcela odovzdať aj iným ženám. Nemusíte svoju chorobu prežívať rovnako ako niekto iný. Nemusíte užívať to, čo užívala kamarátka kamarátky. Nemusíte mať rovnaký strach, rovnakú potrebu hovoriť o diagnóze ani rovnaký spôsob, ako sa s ňou vyrovnať.
Každá sme iná. Počúvam svojich lekárov, zaujímam sa o svoje ochorenie a zároveň sa snažím počúvať samu seba. A predovšetkým nechcem stráviť čas, ktorý mám, neustálym premýšľaním nad tým, koľko ho mám.