Keďže však možnosti ako zmeniť správanie druhej strany sú obmedzené, môžeme sa na celú situáciu skúsiť pozrieť aj z opačnej strany – ako môžeme my z pozície pacienta prispieť k úspechu komunikácie medzi pacientom a lekárom. Začína sa to ešte predtým, ako k samotnej komunikácii dôjde.

Ako sa pripraviť:

  • Je vhodné si postupne zapisovať otázky a informácie (napr. problémy, symptómy, rodinnú anamnézu, lieky, ktoré sa vám minuli), ako človeku priebežne prichádzajú na um (a v ideálnom prípade ich tesne pred návštevou nestratiť či nezmazať :-)), prípadne využiť čas v čakárni na zosumarizovanie si myšlienok či kontrolu poznámok (ak teda nezostali doma). Môžeme sa tak vyhnúť nadbytočnému stresu z toho, či v ordinácii niečo nezabudneme, alebo tomu, že si na niečo dôležité spomenieme práve vtedy, keď sa za vami zatvoria dvere (a potom nám to bude stále chodiť po rozume)…
  • Rovnako môže pomôcť spísať si zoznam liekov (názov, formu (tabletky, kvapky) a „silu“ lieku (v mg/g, ml a pod.), respektíve si priniesť ich obal alebo foto obalu v mobile, priniesť si so sebou súvisiace lekárske správy či naštudovať si základnú problematiku z dôveryhodných zdrojov.
  • Mnohým sa osvedčilo robiť si poznámky, či už počas stretnutia s lekárom alebo bezprostredne po ňom (kým pretrváva aká-taká pamäťová stopa :-)), takže sa môže okrem mobilu (ten určite len tak nezabudnete doma) zísť aj pero a papier. Pozor na nahrávanie – pokiaľ nejde o verejného činiteľa pri výkone jeho povolania, treba na to súhlas. Niektorí lekári zvyknú vysvetľovať s perom a papierom v ruke, takže vám poznámky urobia sami.
  • Ak je to možné, môže byť vhodné prísť a vojsť do ordinácie so sprievodom (osobou, ktorej v tejto veci dôverujete) – druhé „uši“ či „ústa“ sa určite zídu – či už ako morálna alebo aj praktická podpora. Samozrejme, že hlavné slovo má vždy pacient – ten rozhoduje o svojej liečbe, no dvaja ľudia si zvyknú viac zapamätať a spomenúť si na viac otázok, takže zvyčajne dokážu vyťažiť zo stretnutia s odborníkom viac.

Ako podporiť úspech komunikácie s lekárom:

  • Dohodnúť sa vopred na rozsahu informácií, ktoré si pacient želá – niekto chce detail (napr. vrátane prognózy), niekto len nevyhnutné informácie, aby sa vedel rozhodnúť o liečbe
  • Snažiť sa byť primerane pokojný, sústredený a pozorný – aj keď v niektorých situáciách to môže byť viac ako ťažké
  • Aktívne počúvať – teda počúvať so zámerom porozumieť tomu, čo chce hovoriaci povedať, a teda reagovať na to, čo lekár naozaj vraví, a nie (len) na to, čo pacient počuje)
  • Nechať si vysvetliť diagnózu aj možnosti liečby spolu s ich výhodami aj nevýhodami
  • Písať si poznámky (resp. aspoň sprievod)
  • Pýtať sa, kde môžeme získať ďalšie informácie, koho (lekára, sestru, pohotovosť), kedy (v ktorom čase a v akých prípadoch) a ako (telefonicky, osobne, emailom) možno kontaktovať v prípade ďalších otázok
  • Slušne sa spýtať, ak sme niečo nepochopili, resp. sa priebežne uisťovať, či sme lekára správne pochopili (napr. reformuláciou) – poprosíme lekára (pokojne aj počas vysvetľovania), či si môžeme overiť či sme dobre pochopili, čo nám práve povedal, a pokúsime sa to reformulovať (teda zopakovať vlastnými slovami – napr. Správne som porozumel, však?)
  • Nezatajovať lekárovi informácie (napr. o iných liekoch či diétach) – je v našom zaujme, aby mal o nás dostatok pravdivých informácií a mohol nám pomôcť – to, čo že pacient nepovie, lekár nemá ako zistiť.
  • Vecne informovať lekára o fyzických či psychických príznakoch sprevádzajúcich ochorenie či o vedľajších účinkoch liečby
  • Ak počas liečby cítite úzkosť, strach, depresiu alebo máte iné psychické ťažkosti, je dôležité o tom s lekárom hovoriť – môže to zohľadniť v liečbe aj v spôsobe, akým s vami hovorí – psychická zaťaž môže napr. zhoršovať schopnosť sústrediť sa a pamätať si.
  • Na záver sa ešte raz pred odchodom z ordinácie uistiť, či sme sa navzájom porozumeli, máme všetko čo potrebujeme (najmä lekársku správu, recepty, žiadanky a informácie) a vieme, aký je ďalší postup (vyšetrenia, ďalšie kontroly).
  • Nezabudnúť oceniť prácu lekára, sestry či zdravotníckych pracovníkov, poďakovať a rozlúčiť sa (znie to banálne, ale v tom strese to môže hocikomu ľahko vypadnúť)
  • Využiť dostupné možnosti ako vyjadriť spätnú väzbu (spokojnosť, nespokojnosť)

Aké otázky môže pacient klásť

  • Štádium a prognóza ochorenia – čo to znamená, kde všade je ochorenie, aké sú šance na vyliečenie
  • Aké sú prejavy ochorenia a liečby, ako sa môžu vyvíjať v čase, ako ich zvládať alebo im predchádzať, čo sledovať a čo robiť, ak sa prejavy zhoršia
  • Aké sú možnosti diagnostiky a liečby a prečo v našom konkrétnom prípade odporúča túto diagnostiku či liečbu, ako dlho bude trvať, z čoho všetkého bude pozostávať
  • Ako sa pripraviť na vyšetrenia, na čo slúžia, kedy budú výsledky, akým spôsobom sa o nich dozvieme a kto a kedy nám ich vysvetlí
  • Ako môžeme pozitívne (alebo negatívne) ovplyvniť liečbu, ako sa držať vo forme aj počas liečby
  • Krátkodobé a dlhodobé vedľajšie účinky liečby a ich manažovanie (zvládanie), vplyv na budúcu plodnosť a možné riešenia
  • Ako liečba (príp. hospitalizácia) ovplyvní každodenný život (práca, cvičenie, domácnosť, deti, dochádzanie, financie)
  • Možná genetická záťaž, rizikové faktory, úprava životného štýlu
  • Dostupná pomoc a informácie – ako, kde a kedy ich nájsť (zdravotné pomôcky, psychologické poradenstvo, sociálno-ekonomické poradenstvo, rehabilitácia, kúpele, pacientske organizácie a dôveryhodné zdroje)
  • Sledovanie po liečbe – aké vyšetrenia, ako často a prečo, rizikové faktory, životný štýl
  • Riziko návratu ochorenia – prognózy a symptómy (čo sledovať a čo nie a prečo)
  • Klinické skúšanie – informácie o aktuálnych vhodných štúdiách a podmienkach účasti
  • Kontakt na lekára, sestru, ďalších pracovníkov v tíme – v akých prípadoch, koho a ako kontaktovať

Ďalšie zdroje informácií nájdete na tomto linku.

 Ako riešiť možné problémy v komunikácii:

  • V prípade prirodzeného strachu z lekára ako autority, prostredia (ordinácia, nemocnica) či neadekvátnej reakcie lekára, ako aj v prípade keď lekár nemá dostatok času, alebo sa zdá, že nás neberie vážne, prípadne s nami (konštruktívne či menej konštruktívne) nesúhlasí, je dôležité skúsiť zachovať pokoj a nenechať sa odradiť – pacient by mal poznať svoje práva a slušne na nich trvať. Môžeme vyskúšať zdravo asertívnu komunikáciu s rešpektom voči lekárovi ako odborníkovi, no zároveň s vedomím, že ide o naše zdravie a v konečnom dôsledku našu zodpovednosť za svoje rozhodnutie – môžeme vyjadriť svoj názor či obavy, vysvetliť dôvody, pre ktoré dané informácie potrebujeme vedieť (napr. aby sme mohli urobiť naozaj informované rozhodnutie, zvážili všetky možnosti diagnostiky či liečby) a príp. môžeme lekára ubezpečiť, že máme podobne ako on záujem na úspechu svojej liečby. Ak lekár nemá dostatok času, môžeme reagovať aj takto: „Rozumiem, že teraz na mňa nemáte viac času. A zároveň je pre mňa veľmi dôležité aby som všetkému čo mi hovoríte, rozumel, keďže mám súhlasiť s liečbou. Prosím navrhnite mi, kedy by som mohol prísť tak, aby ste mali čas mi všetko vysvetliť. Prispôsobím sa Vám.“
  • Ak neporozumieme, je vhodné požiadať lekára, aby nám to zopakoval pomalšie, v menších celkoch či jednoduchšie alebo použil iné slová, pokojne aj nakreslil. Neexistujú hlúpe otázky – odborníkom je lekár, nie pacient.
  • Ak aj tak neporozumieme, prípadne sa chcem poradiť aj s ďalšími odborníkmi, môžeme tak urobiť a využiť tzv. druhý názor lekára (second opinion) – nejde o to, ako spochybniť názor prvého lekára, ale uistiť sa, že urobíme také rozhodnutie, za ktorým si budeme vedieť stáť.

Ako spolupracovať s lekárom aj po príchode domov

  • Je nutné dodržiavať pokyny lekára a v prípade nežiaducich príznakov tieto manažovať (zvládať) podľa odporúčaní lekára, resp. v prípade potreby vyhľadať dohodnutý kontakt
  • V prípade potreby ďalších informácií o ochorení či liečbe, je nevyhnutné si dôkladne vyberať dôveryhodné zdroje informácií
  • Ak nám napadnú relevantné otázky či informácie k ďalšiemu stretnutiu s lekárom, je vhodné si ich priebežne zapisovať.

Stanka