Alena Kállayová: Stále bojujeme so strachom
Pred ľuďmi v bielych plášťoch máme veľký rešpekt. Asi ešte väčší ako pred osobami v čiernych talároch, zelených uniformách či reflexných vestách všetkého druhu. Lekári sú pre nás polobohovia, ktorí majú náš osud v rukách, keď je najhoršie. Keď ide skutočne o život a o zdravie.
Áno, je to tak. Je to súčasť tohto povolania.
Stále sú to však rovnako ľudia z mäsa a kostí ako my. A garantujem vám, že sú medzi nimi aj takí, ktorí sa nerozhodli pre stratégiu úplného emočného odstupu od príbehov svojich pacientov. Nevyhoreli. Naopak, „paliva“ proti vyhoreniu majú na rozdávanie a špeciálne prácu s onkologickými pacientmi milujú nadovšetko. MUDr. Alenu Kállayovú, primárku Preventívneho centra Onkologického ústavu svätej Alžbety v Bratislave, som síce doteraz vždy videla len v bielom plášti, ale oveľa väčší rešpekt ako pred ním mám pred jej skúsenosťami, láskavosťou a pokorou k práci, ktorú robí.
Aj vám utkveli v mysli niektoré udalosti z detstva aj s detsky naivným pohľadom na ne? A asi až v dospelosti ste si uvedomili, že neboli banálne, ale zásadným spôsobom váš život ovplyvnili? Presne to sa stalo aj Alenke. „Ešte v škôlke som mala kamaráta Miška, bol to môj najlepší parťák a aj naše mamičky sa poznali. Jedného dňa však Miško do škôlky neprišiel a neukázal sa ani v ďalších dňoch. Chýbal mi. Spýtala som sa mamy, prečo nechodí a ona mi povedala, že Miškova mamička zomrela. Bolo mi z toho veľmi smutno a plakala som. Nevedela som, že aj mamičky môžu zomierať, dovtedy som si to neuvedomovala. Bola som len malé dieťa, ale bola som hlboko nešťastná. Moja mama to cítila a povedala mi čosi, na čo nikdy nezabudnem. Že existuje riešenie. Že keď budem veľká, môžem chorých ľudí liečiť a mamy nemusia zomrieť. Že Miškovej mamičke už nepomôžem ale môžem pomôcť iným.“
Žiaden lekár neurobí pacienta zdravým na počkanie
Niekto nevie ešte ani po maturite, čím chce vlastne v živote byť, Alenka v tom mala jasno už pred nástupom do prvej triedy ľudovej. Bude lekárka! A veru sa ňou aj stala, aj keď ju rodičia varovali, že dievča z „obyčajnej“ rodiny sa bez protekcie na medicínu dostane len ťažko. Mala preto v zálohe ešte aj učiteľstvo a žurnalistiku, ale na míle pred nimi bola práve medicína. Viete si asi predstaviť jej radosť, keď ju prijali a ona sa mohla naplno začať venovať profesii, po ktorej od detstva túžila. Neodradilo ju ani to, že už vedela, že nezachráni všetky mamičky na svete, nech by sa akokoľvek snažila.
„Nikdy som si nekládla otázku, ako sa skončia príbehy mojich pacientov, ale čo môžem pre nich urobiť,“ vysvetľuje Alenka. „Osud človeka, cesta s jeho chorobou a trápením, je dlhodobý proces, do ktorého môžem ako lekár vstúpiť rôznym spôsobom – dobrým, neutrálnym, ktorým neublížim ale ani nepomôžem alebo môžem pacientovi ešte aj poškodiť. Snažím sa vždy o čo najlepší výsledok. Veď tak to hovorila moja mama: ľudia nemusia umierať, ak ty pomôžeš. To je podľa mňa základné poslanie medicíny.“ Akokoľvek nápomocný lekár nežije za svojho pacienta, ani ho na počkanie neurobí zdravým. „Aj ja som si musela uvedomiť, že ja človeka neuzdravujem, že mu len môžem pomôcť, aby vyzdravel, ak mi to dovolí, ak súhlasí a ak spolupracuje.“
Profesionálna cesta Alenky ako lekárky začala na Rádiologickej klinike nemocnice L. Dérera na Kramároch. V rámci prípravy na atestáciu robila konziliá pre rôzne kliniky, ale zamilovala sa do diagnostiky ochorení prsníka a preventívnej mamografie. V spolupráci s lekármi gynekologickej kliniky a Prof. Dr. Bazovským, PhD. sa jej podarilo na klinike rádilógie rozvinúť kvalitné diagnostické a preventívne pracovisko. Keď jej na Národnom onkologickom Ústave ponúkli lepšie pracovné podmienky, prešla na toto pracovisko a znovu pomáhala vytvoriť mamodiagnostické pracovisko vyššieho typu. „No a keď sa otváralo Preventívne centrum pri Onkologickom ústave svätej Alžbety, oslovilo ma to ešte viac. Veď práve tu sa môžem naplno venovať prevencii.“
Fámy, bludy a strachy
Do Preventívneho centra Alenka nastúpila koncom 20. storočia a šéfuje mu aj v tom ďalšom, pri svojej práci sa však stále stretáva s názormi priam stredovekými.
Vedeli ste napríklad, že o svoje zdravie sa systematicky stará len každý tretí človek? Ďalšia tretina ľudí vyhľadá lekára až keď sa niečo stane a potrebujú ho. A keď sa im polepší, prestanú sa starať o svoje zdravie. No a celá ďalšia tretina občanov dokonca radšej radostne zahynie, než by si dala pomôcť zdravotníckym zariadením. A to nehovoríme o subsaharskej Afrike, kde majú stále najväčšie slovo šamani, ale o civilizovanej krajine, ktorá je členom Európskej únie.
„Sú ľudia, čo sa starajú nielen o svoj šatník, byt či auto, ale aj o svoje zdravie a využívajú preventívne prehliadky, t.j. sami so sebou chodia na ‘STK-čky‘, chcú vedieť, ako na tom sú a čo môžu urobiť pre vlastné dobro. Iní prídu, keď im je zle a čakajú, že im čo najrýchlejšie pomôžeme, no a tí poslední sa ani neukážu,“ potvrdzuje katastrofálnu štatistiku Alenka Kallayová.
Ešte horšie je to v oblasti, ktorá je stále považovaná za príliš osobnú, príliš intímnu a príliš diskrétnu – ženské prsníky. „Starostlivosť o ne je stále poznačená veľkým strachom. Strachom z diagnózy. Sama som tomu nechcela veriť, ale potvrdzujú to aj psychologické príručky pre lekárov a bohužiaľ aj moja vlastná prax. Odkedy si žena nahmatá nejakú zmenu v prsníku až po chvíľu, keď sa odhodlá vyhľadať odborníka, uplynie v priemere rok! Znamená to, že sa tak veľmi bojí toho, čo sa dozvie, že radšej k lekárovi nejde.“
Že to nemá logiku?
Ak do hry vstúpi paralyzujúci strach, nemôžete sa spoliehať na to, že pacient bude reagovať logicky. „Ak aj začne taký človek hľadať pomoc, urobí to nepriamo. Nepovie mám strach, ale vezmi ma, prosím ťa, k lekárovi. Žena sa však napríklad začne s priateľkami rozprávať na tému boľavých prsníkov, hrčiek a návodov – čo s nimi. Zvyčajne si na to vyberie osobu, ktorej najviac dôveruje, tak, prosím ťa, napíš veľkými písmenami, že AK ŽENA HOVORÍ DRUHEJ ŽENE O PROBLÉMOCH S PRSNÍKMI, JE TO VOLANIE O POMOC.“
Vtedy sa jej treba na rovinu spýtať, či si niečo nahmatala, či bola u lekára a ak nie, vziať ju za ruku a do ambulancie ju odviesť. Nenechať ju ísť samú, potrebuje v takej chvíli po boku niekoho, kto ju podporí a dodá jej odvahu i energiu. Vždy je predsa možné, že naozaj nejde o nič vážne, no musí to vyhodnotiť odborník. „Ak to je problém, treba ho riešiť, a ak to problém nie je, je škoda, aby sa žena zožierala obavami a ničila si tak zdravie,“ dodáva Alenka. „Mnohé si však zvolia postoj, ktorý vedie do slepej uličky. Nejdú vôbec k lekárovi, lebo sa nádejajú, že veď to prejde, alebo po oznámení nepriaznivej diagnózy stratia akúkoľvek motiváciu zabojovať, keďže podľa nich sa ich život už končí. Pritom proces liečby špeciálne onkologických ochorení prsníkov nebýva taký dramatický, aby zákonite prichádzal do úvahy tento scenár. Ľudská psychika je zložitá a často nevyspytateľná, no je smutné, ak sa pre takéto váhanie prepasie obdobie, keď je rakovina prsníka dobre liečiteľná.“