Blog Lucie Blažkovej: Osudové stretnutie

Našli ste už v živote svoju spriaznenú dušu? Niekoho, komu sa môžete zdôveriť a zdieľať nielen tie čarovné okamihy, ale aj menej čarovné? Niekoho, kto s vami zostane v dobrom aj v zlom? Ja som to šťastie v živote mala.

Začínalo sa búrlivé obdobie môjho života, keď sme sa s mojím budúcim manželom Majom stretli. Mama vtedy práve prišla o bábätko v piatom mesiaci tehotenstva, malo to byť dievčatko. Fakt, tú moju mamu osud nešetril. Napriek tomu toto obdobie pokladám za zlomové. Myslím, že dovtedy môj život nebol komplikovaný, veď rozvedených ľudí je dnes veľa a aj detí pochádzajúcich z takých manželstiev. Chápala som aj údel staršej sestry. Nikdy som neprotestovala, mama sa mohla na mňa spoľahnúť. Komplikácie môžu nastať, keď sa vo vašom dome, byte alebo priestore objaví cudzí človek. Dodnes nemáme s nevlastným otcom vytvorený ten najvrúcnejší vzťah, ale rešpektujem ho ako partnera, ktorého si mama vybrala. Každý máme nejaké zranenia, určite aj on ich má mnoho, ale dieťa takto neuvažuje. Vtedy som si myslela, že mu leziem na nervy. Horšie je, že v tom období som si to myslela aj o mojej mame. Mala som toľko voľnosti, až som sa začala domnievať, že jej na mne nezáleží. Žila svoj nový život a ja som mala pocit, že do neho nepatrím. Teraz viem, že to pravda nebola, ale dôležitejšie ako realita bolo to, ako som to ako dieťa subjektívne prežívala. A v období puberty zvlášť.

IMAG0314Prvý rok na gymnáziu nedopadol najlepšie. Do školy som viac nechodila ako chodila. „Načo sa budem snažiť, keď aj tak nemá byť na mňa kto pyšný,“ takto som ako tínedžerka uvažovala. Škoda, že sme na škole nemali psychológa, ktorý by mi pomohol upratať si myšlienky.

Často sa stáva, že rodičia investujú do dieťaťa všetku energiu a v puberte, akoby šmahom čarovného prútika, sa niekde vyparí. Kdesi hlboko to tam však drieme. Preto je veľmi dôležité budovať dobrú vzťahovú väzbu s dieťaťom od úplného začiatku, lebo neskôr to ide už len sťažka.

S čistým štítom som to skúsila na druhej škole a vtedy sa vo mne ozvala tá hlboko zakorenená zodpovednosť za svoje konanie. Mama tiež vložila do mňa kus výchovnej energie, viedla ma k samostatnosti, zodpovednosti, čestnosti. No a jedného dňa som pochopila, že nikoho svojím správaním nepotrestám, len seba. Osud alebo niekto tam hore to tak asi chcel, že som na novej škole natrafila na úžasnú zástupkyňu, ktorá do mňa vložila dôveru, a ako bonus bola mojou triednou učiteľkou psychologička. Predmety, ktoré sme mali na škole, mi boli oveľa bližšie, maturovala som s vyznamenaním a veľmi dobre som vedela, čo od života chcem.

Chcela som ísť študovať psychológiu, no chcela som aj ozajstnú rodinu. Túžila som po nej viac, ako po čomkoľvek inom. Chcela som ujsť, hneď ako to bolo možné. „Dá sa to? Ako ďaleko musíte bežať?“ Môžete ísť aj na kraj sveta, ale vaša myseľ sa nereštartuje. Ono vás to vždy dobehne. Žijete si svoj vlastný život, myslíte, že všetko je tak, ako má byť, ale tam niekde v podvedomí to ostáva. Všetky tie neodžité emočné skúsenosti a udusené pocity vo vnútri. Vaše vnímanie sveta, váš úsudok, konanie, myslenie vo vzťahu k ľuďom, k sebe samému reguluje váš nevyčistený emočný filter.

Keď som bola v maturitnom ročníku, Majo narukoval. Bolo to dlhých deväť mesiacov. Nikdy sme neboli od seba tak dlho. Každý deň sme sa vídali a zrazu IMG_20160329_0004bol preč. Uvedomovala som si ako veľmi mi chýba, ako veľmi ho potrebujem a tak sa stalo, že hneď po mojej maturite, sme sa vzali. Bola som už v piatom mesiaci tehotenstva a moja mama v siedmom. Vekový rozdiel medzi mojím bratom a mojím synom je skutočne iba dva a pol mesiaca. Myslím, že naše vzťahy sa vtedy vylepšili. Pomáhali sme si navzájom, rozprávali sa ako nikdy predtým. Vážim si dnes, že napriek životným okolnostiam mama zásadne ovplyvnila môj rebríček hodnôt, na vrchole ktorého sa nachádza práve zmysel pre spravodlivosť, ľudskosť a empatia, ktorá sa v tomto uponáhľanom svete kdesi stráca.

Majo mi bol od začiatku veľkou oporou a neviem si dnes predstaviť život po boku niekoho iného. Cítila som jeho lásku vtedy a rovnako ju cítim aj dnes.

O to väčší strach som mala, keď mu pred tridsiatkou oznámili, že jeho kosti sú také slabé, že mu hrozí invalidný vozíček, v tom lepšom prípade. Diagnostikovali mu osteoporózu. Nechceli tomu veriť, vraj v jeho veku je to ojedinelé. Jeho kosti sa vôbec nehodili do jeho tela, ale skôr do tela šesťdesiatnika. Stavce na jeho chrbtici sa prestávajú na stavce podobať, sú akési deformované.

Mala som strach. Strach, že prídem o životného partnera skôr, ako stihneme zostarnúť. Zrazu už nič nebolo isté.

V ten večer som bola veľkou oporou ja jemu. Prijali sme to ako fakt a boli sme radi, že vôbec absolvoval preventívnu prehliadku, ktorá zahrňovala aj meranie hustoty kostí. Kto vie, čo by bolo, keby sa teraz už tretí rok neliečil? Bola som nakoniec vďačná, že nemusíme čeliť horším diagnózam. Čas ukázal, že liečba zaberá, kosti pevnejú, aj keď tie deformované stavce už nikdy nebudú také, aké by mali byť. A nášmu Majkovi tiež bolesti hlavy ustupovali, ako rástol.

Človek nakoniec dokáže prijať všeličo, čo mu život prináša. My sme boli vďační, že máme jeden druhého. V dobrom, aj v zlom. Veď predsa sen o harmonickej rodine sa mi splnil a to dnes nie je vôbec samozrejmosť.