Vždy je ťažké, keď sa v našom blízkom okolí objaví rakovina prsníka. Je úplne prirodzené, že môžeme mať pocit, že nevieme, ako sa správne zachovať a že každé slovo alebo rada, ktorú ponúkneme, môže byť nesprávna a ranivá. A je úplne prirodzené sa cítiť bezmocne.
Ako blízka osoba ženy, ktorej diagnostikovali rakovinu prsníka sa môžete cítiť zmätení a neistí, čo robiť a ako sa správať voči svojej blízkej osobe, ktorá čelí tejto chorobe. Možno máte strach pýtať sa na jej zdravotný stav alebo sa obávate, že svojou prítomnosťou či slovami môžete situáciu zhoršiť. Nezabúdajte však, že vaša podpora a láska majú obrovskú hodnotu. Vaša blízka osoba potrebuje vedieť, že nie je sama, a že ste pripravení byť s ňou v každom kroku.
Rozhovory blízkou osobou, ktorej diagnostikovali rakovinu prsníka, môžu byť naozaj náročné a vyžadovať veľa empatie. Aj keď to môže byť ťažké, je nevyhnutné zostať vyrovnaný a ohľaduplný. Okrem toho je dôležité nechať osobu s rakovinou hovoriť, pretože vypočutie jej hlasu a pocitov je v týchto chvíľach mimoriadne dôležité. Ak cítite, že sa neviete správne vyjadriť alebo neviete, ako pomôcť, nebojte sa o tom hovoriť – je dôležité otvorene hovoriť aj o svojich pocitoch a potrebách.
Pripravili sme pre vás praktické tipy, ktoré Vám pomôžu náročné rozhovory zvládnuť.
TIPY
Buďte vnímaný a pozorný poslucháč.
Aktívne počúvajte, čo vám pacientka hovorí a snažte sa porozumieť jej pocitom, obavám, strachom, ale aj hnevom či zúfalstvu. Nemusíte pociťovať tlak a stres, že musíte okamžite všetky jej problémy vyriešiť, občas pacientke stačí, aby sa vyrozprávala.
Otázky klaďte opatrne a premyslene.
Niekedy sa stáva, že pacientov s rakovinou sa na chorobu neustále niekto pýta a oni sú z toľkých otázok už unavení.
Dávať rady znamená pohybovať sa na tenkom ľade.
Ak naozaj cítite potrebu pacientke niečo poradiť, vopred sa jej spýtajte, či je to pre ňu v poriadku. Keď počas rozprávania vidíte rozpaky alebo nevôľu, radšej prestaňte. Nevyžiadané rady môžu pôsobiť nadbytočne a nežiaduco a sú stresogénnym faktorom.
O svojich pocitoch hovorte otvorene, ale nie príliš veľa.
Ak venujete väčšinu času tomu, aby ste popísali, ako sa cítite smutno, zúfalo, nahnevano alebo bezradne, samotnému pacientovi to neprináša žiadnu úľavu a ani pomoc.
Rozprávať sa aj o inom ako o rakovine.
Hovoriť spolu aj o iných témach ako je choroba pomáha udržiavať akúsi rovnováhu so životom. Dávajte si však pozor, aby sa pritom pacientka ešte viac nerozrušila. Tento druh rozhovoru má byť o záujmoch, o tom, čo pacientku baví a čomu sa v živote venuje.
Nezabúdajte, že vaša podpora a láska majú obrovskú hodnotu.
