Náhody neexistujú

Bola to naozaj náhoda, že celkom prvýkrát ma Noro Meszároš fotografoval pri fontáne pred Slovenským národným divadlom v Bratislave. Stretli sme sa tam 8. mája 2013, bol voľný deň, a tak mal aj Noro viac času, ktorý mi mohol venovať.

Pomohol mi, už keď sa moja viac ako rok trvajúca liečba len začínala, s vkusom sebe vlastným mi vtedy vybral mimoriadne dobre vyzerajúcu parochňu. A neodmietol ani prosbu, aby mi spravil pár záberov len týždeň po tom, čo som sa s čerstvými ultrakrátkymi vlasmi rozhodla parochňu definitívne odložiť. Chcela som mať hmatateľnú spomienku na časy, ktoré (stále tomu pevne verím) sa už nikdy nevrátia.

Tie fotografie sú skutočne unikátne. Nielen preto, že mám na nich „strih“, ku ktorému sa takisto neplánujem vrátiť, no predovšetkým preto, lebo sú trvalou pamiatkou na to jedinečné štádium rekonvalescencie, keď mám ešte smútok a strach v očiach, no súčasne je v nich nádej, že to celé predsa len môže dobre dopadnúť.

Do roka a do dňa som Nora znova poprosila o pomoc. Vychádzala mi kniha „Mal som (vždy) šťastie“ zachytávajúca príbeh paralympionika Jána Riapoša, potrebovala som do nej aktuálnu fotku s vlasmi o rok dlhšími. edde3ca6_oNoro sa pozrel do kalendára a znova mu to úplnou náhodou vyšlo na Deň víťazstva nad fašizmom. A po dobrej skúsenosti s fotogenickou divadelnou fontánou spravil nové snímky opäť pri nej.

V tom období sa stalo veľa iných dobrých vecí:

• Moje blogy o chorobe a všetkom, čo mi do života priniesla, začali spájať podobne zmýšľajúce ženy a dievčatá s rovnakou onkologickou skúsenosťou.
• Založili sme spolu pacientske združenie Amazonky združujúce práve ženy s karcinómom prsníka. Stretávame sa, vymieňame si skúsenosti a zážitky, ktorým rozumejú len tí, čo prešli drastickou chemickou liečbou, pomáhame „čerstvým“ pacientkam.
• Vydali sme knihu Rok Amazonky s výberom tých najlepších blogov. Aby sa aj v tejto forme dostali k ďalším čitateľom (pacientom, ich blízkym, psychológom, onkologickým lekárom). Aby im osvetlili, čo sa deje v hlave človeka s diagnózou rakovina a akú pomoc a podporu naozaj ocení.

Častejšie ako Amazonky sa oslovujeme „onkokamarátky“. Alebo chvalabohu už „len“ kamarátky. Uvedomujeme si, že onkologická príhoda mala v našich životoch význam a za mnohé sme jej vďačné. Veď vieme veľmi dobre, že nebyť nej, nikdy by sme sa nespoznali. Vrátili sme sa do práce, k bežnému životu a jeho radostiam. Lebo slovo starosti sme vyhodili z nášho slovníka.

Mám rada tie naše seansy. Počas liečby som intenzívne vnímala, ako som na všetko sama – chorá medzi zdravými, ktorí ma vedeli „povzbudiť“ len všeobecnou frázou ty si silná, ty to zvládneš. Oveľa silnejšia sa cítim, práve keď sme spolu. Niekto by možno čakal, že na stretnutí onkologických pacientov ho čaká akurát tak frfľanie, nariekanie, skepsa, odovzdanosť a pasivita, ale garantujem vám, že aj to všetko sme vyhodili z našich slovníkov aj našich životov.

Chceme žiť a chceme žiť lepšie a optimistickejšie. V tom sme všetky Amazonky rovnaké. Preto som Nora Meszároša opäť presvedčila, aby si našiel čas, tentoraz nielen na mňa, ale na NÁS. Veď by to bolo úžasné, ak by z náhodného fotenia pri fontáne vznikla tradícia, že každý rok 8. mája sa pri nej zídu ženy, ktoré rakovina spojila. A ony sa jej vysmiali do ksichtu!

Noro bez váhania súhlasil. Napokon, ako manažér slovenských Beatles – skupiny Backwards, či Evy Mázikovej je na veselých ľudí zvyknutý. 🙂 Myšlienka nadchla aj Ivanu Christovú, takisto bez nároku na akýkoľvek honorár nás hýčkala vo svojom salóne a nalíčila. Krásne na zožratie sme sa presunuli na bratislavské nábrežie a užívali si spolu jeden z prvých naozaj letných dní.

O rok sa pri fontáne stretávame opäť a asi nás bude znova viac. Lebo choroba si nevyberá a aj pacientok s karcinómom prsníka bude len pribúdať. Ale bolesť, strach a úzkosť už nemusia prežívať samé. S odvážnymi Amazonkami to zvládnu ľahšie. 🙂