Onko Lucia: Slovo na „r“ u nás nikto nevyslovil (2. časť)
Nedá sa „teoreticky“ pripraviť na to, čo prinesie prax čerstvému onkologickému pacientovi. Nikto z nás predsa nie je na hlavu padnutý ani za zelena odtrhnutý, aby sme si len tak v čase osobného voľna študovali priebeh liečby, možné vedľajšie účinky a perspektívu vlastného dožitia, keď nám nič nie je. Do toho všetkého spadnete vo chvíli, ako sa dozviete šokujúcu diagnózu.
Aj Lucka Lepejová poznala výraz chemoterapia len z filmov. Na rozdiel od mnohých ľudí, ktorí sa vo fáze šoku rozhodnú ignorovať všetky detaily svojej lekárskej správy, Lucia začala okamžite hádzať všetky pre ňu nové a neznáme výrazy do googlu a dala si naozaj záležať na tom, aby si preštudovala všetko. „Na internete je o rakovine naozaj veľa hlúpostí. Vtedy som však nevedela, čo môže alebo nemôže byť pravda, mnohé z toho, čo som objavila, ma na smrť vyľakalo, a tak som sa na ňu začala zodpovedne pripravovať. Tipovala som, že tak do konca týždňa ešte možno vydržím a snáď stihnem zariadiť pár posledných vecí a vybrať si truhlu vo farbe, čo sa mi páči,“ rozprávala mi (vtedy už s liečivým sarkastickým odstupom) niekoľkokrát o pocitoch, ktoré sme mali spoločné. „Klamala by som, keby som povedala, že som sa nebála. Rakovina sa spája so smrťou. Keď som sa však stala pravidelným návštevníkom onkológie a videla mnohých pacientov, ako nezomierajú za pár dní, ale chodia pravidelne na liečbu, spokojní a často aj usmievaví, aj ja som sa upokojila. Zisťovala som si aj naďalej všetko, čo s mojou chorobou súviselo, no sústredila som sa na pozitívne informácie.“
Ostrihaj ma ako chceš
Lucka absolvovala rovnaký drastický začiatok liečby ako drvivá väčšina našich spoločných onkokamarátok – aj ona dostávala povestné červené kokteily, z ktorých je človeku zle nedobre a príde o vlasy. V poriadku, poviete si, ak to má zachrániť môj život, skúsim to zvládnuť. Ako však všetky tie viditeľné zmeny vysvetlíte deväťročnej dcérke, ktorá je na vás v jednom kuse pricucnutá?
„Ninke som nehovorila celú pravdu, na to bola ešte veľmi malá. Povedala som jej len, že som ochorela a dostanem lieky, ktoré mi pomôžu, akurát že mi z nich vypadajú vlasy. Slovo rakovina u nás nikdy nepadlo, našťastie Nine celkom stačilo vedieť, že maminka je chorá. Ani ja ani manžel sme jej nedávali pocítiť, že sa niečo vážne deje, myslím, že sa nám to aj podarilo, naozaj sa mojím zdravotným stavom veľmi nezaťažovala. Keď bolo jasné, že vlasy pôjdu po prvej chemo dole, dokonca som jej dovolila, aby ma ostrihala. Pre ňu to bolo niečo ako hra, keď si mohla s mojimi vlasmi robiť čo sa jej zachcelo a vyhla nepríjemnému pohľadu na holú hlavu, keďže ma vystrihala ona sama,“ prezradila Lucka svoj naskutku originálny recept na to, ako vyriešiť neprehliadnuteľný signál, že ste onkologický pacient. Dcérke jemne kamuflovala aj dôvody, prečo býva zrazu doma častejšie ako kedysi, prečo leží celé dni hore bruchom a nevládze toľko ako ešte donedávna. „Stále som však fungovala, dokonca som nešla ani na maródku a s výnimkou pár dní po aplikácii chemoterapie som chodievala aj do práce. Pri posledných červených sa mi síce triasli kolená a žalúdok kýval aj dva týždne, ale kašľala som na to. Na záchode som si vždy prepudrovala líčka ako Marfuša, aby som mala lepšiu farbu a nikomu som nedala pociťovať, že mám v sebe nejakú chemošku.“
Dobrí priatelia nad zlato
Kolegov z práce som Lucke vždy úprimne závidela. Zatiaľ čo ja som polroka po diagnostikovaní o robotu prišla a s jedinou výnimkou nie je nikto z ľudí, s ktorými som strávila tri roky v kancelárii, zvedavý, či vôbec žijem, Lucia mala
lucka11okolo seba skutočných priateľov. „Bola to vlastne moja kolegyňa Zuzka, ktorej som ako prvej volala od lekára a revala som, že mám rakovinu. Ale kdeže, to musí byť nejaký omyl, vravela mi. Bohužiaľ nebol a moji kolegovia z práce z toho boli smutní, zdesení a veľmi ich to trápilo.“ Pomáhali jej však ako len mohli, šéf jej vytvoril režim, aby mohla behať po vyšetreniach, liečiť sa a stíhať aj prácu. Nikto nešpekuloval nad tým, ako sa jej čo najskôr zbaviť.
Ďalšiu fázu liečby, ktorá už nebola taká agresívna, znášala aj Lucia oveľa lepšie, začali jej rásť nové vlásky a zas sa aj s celou rodinou a množstvom lucka12kamarátov a kamarátok vrátila k svojim obľúbeným túram a výletom. „Naozaj sa toho v našich životoch až toľko nezmenilo a presne o to mi aj išlo, aby všetko fungovalo po starom. Trochu obmedzujúce boli neskôr ožiare, na ktoré som denne musela dochádzať z Martina do Žiliny. Ale napríklad aj na tie ma v prípade potreby zaviezol môj úžasný šéf.“
To najhoršie je za nami
Téma „rakovina“ postupne prestala byť tabu aj u Lepejovcov. Keď sa choroba stane súčasťou našich životov, keď sa dostaneme cez fázu šoku a odmietania, prichádza zmierenie a vyrovnanie. Čosi začalo dochádzať aj malej Ninke, veď ako na potvoru zachytila v televízii hneď niekoľko reportáží a relácií o rakovine. „Videla v nich pacientov, čo v dôsledku choroby prišli o vlasy, bolo jasné, že jej napadne, či rakovinu nemá aj maminka. Spýtala sa však na to najprv Maja, nie mňa, no on jej povedal, že to pokojne môže prebrať so mnou, lucka10že jej všetko vysvetlím. Uniesla to celkom ľahko, ale to som už bola z najhoršieho vonku a mala okolo seba množstvo kamarátok s rovnakou onkologickou skúsenosťou. Aj Ninka sa s nimi stretávala, vedela, že aj tieto tety sú rovnako choré ako ja, no asi sa jej to zdalo normálne a asi teda nejde o nič vážne, keď ich je tak veľa.“
V októbri 2013 sme sa s „rozdrapenou Martinčankou“ úplnou náhodou stretli na týždňovke Ligy proti rakovine na Čingove. Vlastne, nebola to náhoda. To len Lucia sebe vlastným spôsobom vtrhla do môjho a Ineskinho života.