Onko Miška: Ďakujem ti, rakovina! (3. diel)

Viete, čo najviac charakterizuje drvivú väčšinu pacientok s karcinómom prsníka? Ich typológia sa opakuje s dych vyrážajúcou zákonitosťou, pričom nehovorím ani tak o empirickom výskume a štatistike onkológov, no hlavne o vlastnej praktickej trojročnej skúsenosti.

Nedalo sa nevšimnúť si, že Amazonky, ktoré poznám, sú väčšinou ženy z mesta, vzdelané, nadpriemerne inteligentné, s úspešnou pracovnou kariérou a slušným zárobkom. Veľa z nich je bez partnera a musia sa tak samy starať o chod celej domácnosti alebo rodinu majú a k ich každodenným povinnostiam patrí aj starostlivosť o deti a rodinný krb ako taký. Pozor, vo výpočte typických vlastností pacientok s karcinómom ešte nekončím. Teraz to podstatné len príde!

Vo všetkom, čo robia, chcú byť perfektné.
Snažia sa všetkým okolo seba vyhovieť a veľmi nevedia povedať NIE.
Myslia na všetkých, za ktorých sa cítia zodpovedné, ale nemyslia na seba.
Nepripúšťajú si, že by mohli niekedy aj zlyhať, nebyť dokonalé, usmiate, pracovité.
Mienka iných ľudí o nich je pre nich často dôležitejšia ako sebahodnotenie.
A sú presvedčené, že tak to predsa má byť!
Potrebujú veľmi silný kopanec od života, aby svoje axiomy zmenili. Aby vôbec začali chápať, že to najdôležitejšie je mať rada predovšetkým samu seba, myslieť na svoje túžby, emócie a želania, nebyť závislá od názorov iných ľudí, kašľať na to, že niekto sa na vás hnevá, počúvať intuíciu a riadiť sa ňou. Rakovina prichádza vtedy, keď na toto všetko zabudnete alebo vás to nikto nikdy nenaučil. Musíte na to prísť sami.

Kde sa stala chyba?

Práve preto si Miška Krbaťová dala nedávno na ruku vytetovať slovo Feeling a riadila sa pri tom intuíciou. „Najprv sme si všetky tri baby, teda moje dve dcéry a ja, chceli dať vytetovať niečo rovnaké, ale tri ženy sa na jednom nápade predsa nemôžu zhodnúť. Sabínka sa napokon rozhodla pre rok môjho narodenia, Vaneska pre trojuholník, ktorý symbolizuje nás tri a ja som si povedala, že otvorím svoju obľúbenú knihu a čo ma v nej osloví, to budem mať vytetované. A bolo tam slovo pocit.“

Tiež vám v celom tomto nápade akosi chýba Miškin manžel Peťo, hoci sú spolu už vyše dvadsať rokov? „Stál pri mne aj počas choroby, ale necítila som v ňom oporu. Nie, to nie je presné – ak mám byť úprimná, nevedela som mu povedať, čo potrebujem. Nevedela som to celý svoj doterajší život. Nebola som naučená hovoriť o svojich pocitoch, strachoch a túžbach, možno práve preto som ochorela, aby mi to choroba povedala. Kto to nezažil, asi nepochopí, čo hovorím a bude to považovať za rúhanie, no ja som rakovine vďačná za to, ako ma zmenila.“

Miškin život pred chorobou bol ako z čítanky. Vždy usmiate a milé slniečko s konštantne dobrou náladou, šesť rokov na materskej so zodpovednosťou za chod celej domácnosti, bez jediného signálu, že by s niečím nebola spokojná. „Snažila som sa byť šikovná a vzorná manželka, ktorá všetko zvládne ľavou zadnou. Peťo si predsa musí predovšetkým oddýchnuť, veď chodí do práce, vstáva ráno o piatej, aby nás uživil. Nič to, že ja vstávam k deťom, predovšetkým on sa musí dobre vyspať. Ja to perfektne zvládnem s úsmevom na tvári a vždy upravená.“

Prvé bolesti žalúdka a depresie na ňu doľahli ešte počas materskej a vracali sa so železnou pravidelnosťou. Nechápala, kde sa berú. „Kamarátky to pripisovali popôrodným výkyvom v hormónoch, no dnes už viem, že problém nebol v hormónoch, ale v mojej hlave. Tam som položila základy môjho ochorenia. Trvalo však ďalších vyše 15 rokov, kým som sa rozhodla, že takto nechcem žiť a jediný, kto to môže zmeniť, som ja. Nikto iný.“

Každý sme strojcom svojho šťastia

Miška a Peťo mali pekný vzťah. Prežili spolu aj obdobie, keď bolo peňazí málo, keď s dvoma malými deťmi žili provizórne v letnej kuchyni bez kúpeľne u starej mamy a pri mínusových teplotách chodievali von na latrínu. Ani jednému z nich to neprekážalo. „Peťa milujem a on miluje mňa, len nerozumel mojej duši. Ale aj ja som spravila chybu, veď som nevysielala žiadne signály, že niečo nie je v poriadku. A keď som to skúsila a hovorila, že chcem žiť inak, aj tak sa nič nezmenilo a všetko zostalo v starých koľajach.“

V tejto rodine nikdy nikto na nikoho nehulákal, nepodvádzal, nepil a ani nemal žiadne iné odsúdeniahodné neresti, práve naopak. Peťo aj Miška robili všetko preto, „aby bolo dobre“ a preto, lebo „tak sa to má“. Tak prečo Miška až po dvadsiatich dvoch rokoch spolužitia, dvoch deťoch, troch operáciách a zvládnutí rakoviny spravila to, čo „sa nemá“ a odsťahovala sa?

Miška, Lucia, Ineska (a pes)

„Pochopila som, prečo sa to všetko stalo. A pochopila som to vďaka chorobe. Predtým som si vždy v kríze hovorievala, že nemôžem odísť, že sú deti malé, že nemám dosť peňazí, že nie som zdravá, že nemám koho požiadať o pomoc. Čo budem robiť? Aký lepší život deťom zabezpečím? Vždy som si našla dôvod preto, aby som zostala, hoci mi to nevyhovovalo. Až teraz som konečne vzala život do vlastných rúk, dala bokom otázky, čo na to povedia deti, Peťo, kamaráti a na prvé miesto postavila seba. A som na seba nesmierne hrdá, že som to dokázala. Prvýkrát v živote!“

Manžel jej v odchode do podnájmu nebránil. Doma už bolo také čudné dusno, že sa v mieri dohodli. Bez kriku a bez výčitiek, ešte Miške aj pomohol so sťahovaním a prispieval na chod jej novej domácnosti. „Nesmierne sa mi uľavilo. Je to úžasný pocit rozhodovať sama o vlastnom živote, nikdy predtým som ho nemala. A bola som odhodlaná dotiahnuť veci do konca, požiadať o rozvod a začať fungovať sama a úplne inak.“

To ÚPLNE INAK jej vyšlo. Ale naozaj úplne inak, ako si pôvodne predstavovala. 🙂

„Najprv to bol pre každého v mojom okolí šok. Veď Miška, to zlatíčko, sa predsa nemôže rozvádzať! Pre všetkých sme boli ideálny pár. Aj Peťo to musel spracovať, paradoxne sme sa až po mojom odchode rozprávali viac a konečne o tom, čo nevyhovuje mne, čo ma trápi, čo potrebujem a čo sa mi nedostáva. Ako keby mu to začalo konečne dochádzať. Nie, neľutujem ani trochu, že som od neho odišla. Práveže som na seba pyšná, že som tento vážny krok dokázala spraviť. Nebyť toho, zostane náš vzťah pokazený na veky. Tým, že som odišla, som dala šancu zmene.“

Oddelene žili napokon Miška a Peťo len pár týždňov. Odlúčenie, prvé po dlhých rokoch manželstva, im umožnilo pozrieť sa na svoj vzťah z objektívnejšej vzdialenosti, pomenovať pocity ukryté hlboko v duši a pochopiť potreby a túžby toho druhého. „Peťo naozaj začal chápať veci aj z duchovného hľadiska. Sám začal všetko prehodnocovať práve preto, že som mu nedala žiadnu nádej na môj návrat. Zmenil sa, no nie kvôli mne ale kvôli sebe.“ Vianoce už trávili všetci spolu. V podnájme, do ktorého sa Peťo k Miške prisťahoval.

Ale len dočasne.

Začínajú odznova. Byt, v ktorom sa Miška cítila dlhé roky tak stiesnene, predávajú a obratom si kúpili nový na predmestí Martina. Spolu.
Lebo už jeden bez druhého nechcú byť ani chvíľu.

„Známe porekadlo hovorí, že každý si je strojcom svojho šťastia. Overila som si ho vo vlastnom živote, naozaj sa konečne cítim šťastná. Preto budem stále opakovať, že som veľmi vďačná aj chorobe. Lebo nebyť rakoviny, nikdy by som sa k zmene neodhodlala, neprehodnotila životné priority a nespoznala veľmi veľa nových úžasných priateľov.“