Onko Miška: Počúvajte svoju intuíciu (1.diel)

Bolo to už pred viac ako dvoma rokmi, keď sme sa s Miškou Krbaťovou prvýkrát stretli. Na dnes už legendárny týždenný pobyt s Ligou proti rakovine na Čingove sme si po dlhej onkologickej liečbe išli oddýchnuť s Ineskou Helingerovou, domov sme odchádzali ako kamošky s martinskou úderkou – Lepejová, Fonferová, Krbaťová.

S mnohými ďalšími dievčatami sme aspoň virtuálne stále v kontakte, no s Martinčankami je to iné.

S Martinčankami sme rodina.

Onkologická.

V dobrom aj v zlom.

Spomínam si, ako ma pri našej prvej „rodinnej“ ceste do Martina po večeri v reštaurácii Miška vytiahla na toaletu, aby mi mohla ukázať svoje rekonštruované prsia. 🙂 Vtedy som niečo také vďaka nej videla na vlastné oči prvýkrát a len ma to utvrdilo v presvedčení, že sa všetko môže na dobré obrátiť, a keď po deštruktívnych onkológoch nastúpia kreatívni plastickí chirurgovia, bude počet mojich prsníkov znova deliteľný dvoma!

Nič nové pod slnkom

Aj Miškin onkologický príbeh sa začal podobne ako príbehy snáď polovice Amazoniek, ktoré poznám – nedôslednou diagnostikou. Pritom aj ona patrí medzi ženy, ktoré nikdy nepodceňovali preventívne prehliadky a pravidelné návštevy u gynekológa. „Krátko po jednej z nich som si však nahmatala hrčky v prsníku, zdalo sa mi, že sú minimálne dve. Do smrti nezabudnem na vetu, ktorou sa ma lekárka snažila uistiť, že sa nič nedeje, vraj nebojte sa, to nie je na onkológiu.“ Takýmto necitlivým spôsobom vstúpilo slovo začínajúce sa na „r“ do jej života prvýkrát. Bohužiaľ, aj túto skúsenosť s neschopnosťou lekárov vnímať pacientov ako bytosti s citmi a emóciami, no len ako diagnózy, má väčšina Amazoniek.

Miška, Lucia, Ines (a pes)

„Gynekologička ma neposlala na žiadne vyšetrenie, len ma prehmatala. Dala mi nejaké kvapky, tuším niečo na rozpustenie tukových hrčiek v mliečnych žľazách, a poslala ma domov. Nič sa však nezmenilo, dokonca ma to pri pohybe začalo bolieť, a tak som o týždeň prišla do ambulancie znova s tým, že to chcem riešiť. Vybojovala som si sono vyšetrenie a o ďalšie dva týždne som už ležala v USG ambulancii s rukami za hlavou. Lekárovi sa však zrazu niečo nezdalo a volal kolegyňu, naozaj najlepšiu doktorku v Martine. Prišla, pozrela sa na moje snímky a povedala ďalšiu vetu, ktorá sa mi navždy vryla do pamäti: No, Karol, toto sa mi nepáči. Bavili sa o mne, no ako keby som tam ani nebola,“ spomína Miška a to sa prídel bezcitného zaobchádzania ešte neskončil. V najbližšom možnom termíne jej spravili mamografické vyšetrenie a hneď ju poslali aj na biopsiu. „Tam sa lekár len pozrel na výsledky zo sona a rovno mi povedal, že je to zhubné. Tiež bez akejkoľvek predohry v zmysle tu sa, prosím, posaďte, musím vám niečo vážne povedať. Všetci mali veľmi tvrdý prístup a platí to aj o lekároch, ktorí majú ako špičkoví špecialisti výbornú povesť.“

Čo teraz?

Stačili tri týždne a nič v Miškinom živote nebolo ako predtým. A to mala šťastie, že jej intuícia vravela niečo iné ako lekári a tiež, že sa nedala odbiť. „Ak by som sa nezaujímala o svoj zdravotný stav a spoľahla sa, že mi homeopatické kvapky pomôžu, ktovie, či tu dnes ešte vôbec som.“

Aj Miške sa svet v zlomku sekundy zúžil na niečo na prvý pohľad úplne obyčajné – ZDRAVIE. „Cítila som sa ako v delíriu. Akoby som to nebola ja, kto riadi môj život. Pozerala som sa na všetkých okolo seba a vravela si, aké je to úžasné, že môžu normálne fungovať a ani si neuvedomujú, že majú to najdôležitejšie. Sú zdraví.“

Dnes si napríklad už len matne spomína, že sa so sestrou dohodla, ako to spolu oznámia rodičom, no vôbec si nepamätá, čo povedala dcérkam. Sú to už veľké slečny, Sabínka má 16 a Vaneska 19, musela ich postaviť pred hotovú vec ako dospelákov.

Áno, bála sa, čo prinesie budúcnosť.

Ale ešte viac sa bál jej manžel Peťo, aj keď (podobne ako väčšina ľudí z okolia onkologického pacienta) nevedel, čo povedať a ako reagovať. „Chodil všade so mnou, bol pri mne aj pri prvom sonografickom vyšetrení a pri všetkých zásadných návštevách lekárov, ktoré nasledovali. Mala som sa o koho oprieť.“

Amazonky u Ivany Christovej, Miška v dolnom rade prvá sprava.

Oznamovať tento druh novinky rodine, kolegom, kamarátom blízkym aj vzdialeným je často nad sily samotného pacienta, no naozaj je zvláštne, že nad sily zdravých ľudí je prejaviť nám svoju účasť. „Nevedia, čo povedať a tak radšej nepovedia nič. Nie je to nezáujem. S odstupom času už chápem, že majú taký strach, že to pobabrú, že sa radšej ani neozvú. Pritom by stačilo len zavolať a spýtať sa, ako sa cítim alebo ako to celé vnímam.“ Našťastie sa neozval ani nikto, kto by Mišku teatrálne ľutoval. „Hlavne som sa sama neľutovala a nikdy ma neprepadol pocit, že v krátkej dobe zomriem. Naozaj nikdy. Aj keď som už vedela, že hrčky sú nebezpečné a desili ma. Bolo mi jedno, čo sú zač, len nech ich čo najskôr dajú zo mňa preč. Nech zmiznú! Povedala som si, že to zvládnem a držala som sa toho.“

Do dvoch týždňov po stanovení konečnej diagnózy podstúpila operáciu. To však ešte nevedela, že nebude jediná a že správy budú prichádzať čoraz horšie.