Tento onkologický príbeh bude trochu iný. Zápletka je jasná, „pointa“ sa aj v prípade Renáty Vrábelovej volá karcinóm prsníka. Cesta, ktorá ju vo finále priviedla k rakovine, však mala tri zásadné etapy – zlú, horšiu a najhoršiu. Dobrá rada pre všetkých čitateľov po liečbe, v čase liečby a predovšetkým pre tých, ktorí sa zatiaľ tešia štandardnému duševnému a fyzickému zdraviu – toto doma neskúšajte!!

Renátino manželstvo s dvoma dospievajúcimi deťmi sa po takmer dvadsiatich rokoch dostalo do fázy, keď dvaja ľudia s rovnakým priezviskom majú tú istú adresu trvalého pobytu, ale to je asi tak všetko. Vybavia spolu nevyhnutné povinnosti súvisiace s chodom domácnosti, spýtajú sa chceš kávu alebo koľko je hodín, no už nepadajú otázky typu kedy som ti naposledy povedal, že ťa milujem?, si šťastný?, ba dokonca ani kam pôjdeme spolu na dovolenku? Niet divu, že Renča zahorela láskou priam adolescentnou k inému mužovi, ktorý vstúpil do jej života. Ženatého.

Keď už niet cesty späť

Však nič mimoriadne, poviete si. Dá sa to riešiť hneď niekoľkými spôsobmi – stretávať sa „na tajňáša“, po vyhodení si z kopýtka to čo najskôr ukončiť alebo sa rozviesť a úplne legitímne byť spolu. Táto dvojica sa rozhodla pre plán C. Že obaja skončia svoje formálne manželstvá a budú žiť vedno šťastne až do smrti. „Bol to jeho návrh, aby sme upratali naše vzťahy, že sa rozvedie a aj ja sa rozvediem, dokonca mi sľuboval 25 rokov krásneho spoločného života. Žartoval, vraj vzhľadom na náš vek to bude akurát tak stačiť,“ spomína Renáta na začiatok príbehu priam shakespearovského typu. Obaja v tom istom čase požiadali o rozvod, Renčino manželstvo rozviedli rýchlo, na strane jej priateľa r3sa veci začali komplikovať. Teda, nie úplne samé od seba. „Od okamihu, keď som bola rozvedená, sa jeho správanie úplne zmenilo. Začal byť nervózny, zlý, pri téme kedy dodrží slovo a tiež sa rozvedie, tvrdil, že ho do toho tlačím a začal počítať, čo všetko bude musieť obetovať. Že z rodinného domu pôjde „len“ do bytu, z vidieka do Bratislavy, svoje deti nebude môcť vídať tak často ako ja moje, ktoré mali žiť s nami. Ako on k tomu príde, že toho toľko stratí a ja získam.“ Všetky tieto prozaické počty si dvojica, samozrejme, vyjasnila dávno predtým, než sa spustili rozvodové procesy, Renáta bola síce bezhlavo zamilovaná, no nie úplne na hlavu padnutá.

Začala sa však tak cítiť.

„Jeho žena sa rozvádzať nechcela. Musím priznať, že ani môj manžel Juraj. Vždy bude pre mňa Juraj, vždy ho tak oslovujem a aj budem. Nikdy nebude môj ex. Napriek tomu, že náš vzťah bol len formálny, chcel ho napraviť, prosil ma, aby sme to skúsili. No ja som bola bezhlavo zamilovaná, hluchá a slepá.“

Nechajme to vyhniť

Viete, ako sa rozchádzajú dospelí, zrelí ľudia? Že si bez ohľadu na to, ako to bude bolieť, sadnú za stôl a vysvetlia si, prečo to ďalej nejde. A viete, ako to vyriešil Renátin princ na bielom koni?

Prestal sa ozývať.

„Mohol pritom všetko včas stopnúť, no nespravil to. Nespravil vôbec nič. Ako keby sa držal stratégie nechajme to vyhniť, ono sa to vyrieši samé. Menil práve prácu a s ňou menil aj telefón, posledné slová, ktoré mi povedal, boli keď budem mať nový mobil, ozvem sa ti. Neozval sa. Už nikdy. Zmizol z môjho života bez akéhokoľvek vysvetlenia.“

Samozrejme ho Renáta skúšala kontaktovať cez mail, cez ľudí, ktorí boli ich spoločnými známymi, no zbytočne. Pochopila, že z jej nového vzťahu na 25 rokov asi nič nebude, no chcela aspoň vedieť, prečo sa rozišli a prečo práve takto. „Nedočkala som sa žiadnej odpovede. Neozval sa dodnes a to sú už dva roky, netuším ani, či vie, aký dopad to celé na mňa malo. Ak áno, ani to nebol pre neho dôvod, aby sa so mnou spojil.“

Bolesť z toho, keď sa rozídeme s niekým, koho milujeme, je obrovská. Chce to veľa času, aby ustúpila, aby prebolela, my sme mohli žiť ďalej a pokúsili sa o nový vzťah. Bolesť po rozchode bez vysvetlenia je nekonečne väčšia. Ubolená duša vedie priamou cestou, širokou ako diaľnica, k ubolenému telu.

Voľný pád

Renáta zostala sama s pocitom strašnej viny, uprostred rodiny, ktorú vlastnoručne rozbila. „S Jurajom sme stále bývali spolu, ja som bez vysvetlenia neustále plakala, jeho prítomnosť ma po tom všetkom privádzala do šialenstva. On sa na mňa hneval kvôli rozvodu, ja som sa na neho hnevala kvôli všetkému, čo sa len dalo. Nevedeli sme vedľa seba už ani len existovať, hádali sme sa aj pri varení kávy. Z domu utekal on aj ja, vlastne to už dávno nebol náš domov. Všetko zlé, čo sa v nás nahromadilo, sa valilo von.“

Nebol to však očistný proces, po ktorom nastane mier a pokoj na duši. Renáta sa rútila stále smerom dole.

„Začalo sa to ako obyčajná chrípka. Celé dni som kašlala, moja teplota sa blížila k štyridsiatke, mala som všetky príznaky virózy, no nechcela odísť. Možno týždeň som bola ako-tak v poriadku a znova som ochorela. K tomu všetkému sa mi začali robil čudné vyrážky po celom tele, na miestach, kde to bolo neznesiteľné, svrbeli a ja som sa išla zblázniť. Dnes už viem, že imunitu som musela mať nulovú.“ Tak telo reagovalo na zmätok v Renátinej hlave.

A čo v nej bolo?

Nič. Ani obraz, ani zvuk. Žiadna emócia, len učebnicovo vzorný emočný šok. „V tom období som celé dni iba plakala. Ani len chlieb v obchode som si nevedela vypýtať bez toho, aby som sa nerozplakala. Zabudla som, aký chcem, a keď sa ma na to predavačka spýtala, pustili sa mi slzy.“ Nevyhľadala však žiadneho psychológa a ani si nedala pauzu vo svojej extrémne stresujúcej práci – ďalej robila pre klientov odvody DPH, daňové priznania a viedla účtovníctvo.

Každý človek má plné právo sa v takejto situácii zrútiť.

Renáta to vyhodnotila tak, že ona nie.