Píše Lucia Blažková: Choroby nechodia po horách

Presne pred rokom som skúsila badminton prvýkrát a naozaj ma tá hra nadchla. Majo chodieval hrávať s kolegami, ale chcel hrať aj so mnou. Vždy bol taký. Všetko chcel zdieľať so mnou. Pod stromčekom som si našla badmintonovú raketu a tak sme ešte počas zimných dovolenkových dní hrávali. Ozvali sa však moje kĺby. Skončila som u ortopéda na obstrekoch a tri mesiace som nesmela hrať. Vtedy som ešte netušila, že nasledujúce obdobie ma čaká čosi oveľa horšie.

Doužívala som nejaké výživové doplnky na kĺby a o tri mesiace som už mohla znova hrať. Nejako som sa nezamýšľala viac ako bolo nutné nad tým, prečo mám také oslabené kĺby? Vedela som, že môj otec má operované koleno, ako aj jeho dvaja synovia.

„Takže to máme v rodine. Alebo by v tom bolo ešte niečo?“ Vtedy som si túto otázku nekládla. Na také otázky nebol čas. Bola som v plnom pracovnom nasadení a nevedela som si predstaviť, že by som nebodaj dostala teraz chrípku. „Kto by to za mňa urobil?“ pomyslela som si. Január, február a marec boli pre mňa náročné mesiace. Behanie po škôlkach, vyšetrovanie školskej zrelosti, prednášky. Niežeby ostatné mesiace boli menej náročné, ale tieto patrili do extra kategórie. Stále bolo niečo na práci. Všetci sme si vydýchli až cez letné prázdniny, vybrali sme si aspoň päť týždňov dovolenky, načerpali nové sily a šup, s novým školským rokom sa začal ten istý kolotoč.

V máji mama chystala oslavu svojich päťdesiatych narodenín. Aj nevlastný otec sa narodil v ten istý rok a mesiac ako ona, mala to byť oslava v ich štýle, teda country. Celú rodinu pozvali a to je čo povedať, keďže mama má šesť súrodencov.

Babka, teda mama mojej mamy sa na oslavu nechystala, trápili ju zdravotné problémy, veď mala už 86 rokov. Skoro rok ju trápil žlčník, ale nevedela, čo sa
za tým skrýva. Všetci sme to však tušili. Keď sa neskôr nádor zväčšil na veľkosť päste, bolo to jasné aj lekárom, aj nám. Tento typ sa totiž ťažko diagnostikuje, no i tak akosi nikto nemal odvahu skutočnú diagnózu babke oznámiť a ona slabla každým dňom.

Pár dní po Veľkej noci, v jeden aprílový večer, keď už deti ležali v posteli, som šla do sprchy. Pustila som vodu a v hlave mi vírili myšlienky, čo všetko treba ešte stihnúť tento týždeň. Ani víkend som nemala o nič voľnejší. Čakala ma skúška z diagnostiky deficitov čiastkových funkcií. Ten víkend sme prezentovali naučené vedomosti a samostatne zostavovali terapeutický plán. Na toto vzdelávanie som chodila už trištvrte roka. Keď má dieťa problém v škole napríklad s pozornosťou, vnímaním alebo pamäťou, diagnostika ich odhalí a potom aj vieme nastaviť dlhodobý terapeutický plán na ich odstránenie. Považovala som preto vzdelávanie deficitov čiastkových funkcií za dôležité v mojej práci.

V jeden moment som však niečo zacítila. Vrátila som sa s rukou späť a vtom som jasne zacítila asi centimetrovú hrčku. Na malý moment som celá zamrzla, ale len na krátko, lebo vtedy som si nechcela pripustiť, že by to mohlo byť vážne. Skôr vidím veci vo svetle ako v tme. Hrčku som si nahmatala pred menštruáciou, tak som dúfala, že to bude určite nejaká zväčšená uzlina, ktorá mi o pár dní zmizne.

Majo prišiel neskoro večer domov, keď sme všetci už spali. Ten týždeň chodil domov vyčerpaný.

Ráno sme sa stretli v kúpeľni a rozmýšľala som, či mu mám niečo povedať o mojom včerajšom objave. Nechcela som ho nejako zvlášť zaťažovať, ale nedalo mi. Už si presne nepamätám, o čom rozprával to aprílové ráno, len viem, že mal toho v práci vyše hlavy.

„Aby toho nebolo málo, nahmatala som si hrčku,“ povedala som pred zrkadlom a maľovala som si pritom pravú očnú linku.

„Na prsníku?“ Pýtal sa.

Naše pohľady sa v zrkadle stretli.

„Áno, na ľavom prsníku.“

„To kedy?“

„Včera večer pri sprchovaní.“

„Bože, to nie je možné,“ zalamentoval.

„Veď to ešte nič neznamená. Veľa žien si nahmatá hrčku,“ povedala som pokojne.

„Ale pôjdeš k lekárovi, však?“

„Áno, objednám sa.“

Nikomu inému som o tom nepovedala. Dni išli za sebou takisto ako pred tým. Ráno do škôlky, do práce, z práce, do škôlky, domov, deti, učenie, domácnosť. Často som si ešte nosila prácu domov, voľného času mi veľa neostávalo.

Prvý rok v poradni mi dal naozaj zabrať, chcela som pomôcť všetkým deťom teraz a hneď. Vravela som manželovi, že prvý rok bude ozaj náročný, ale že budúci rok už budem všetko poznať, budem mať viac času aj na nás. Cítila som veľkú zodpovednosť, ale zároveň aj odhodlanosť. Tešil ma každý môj pokrok. Anička dnes hovorí, že som šla raketovou rýchlosťou, že som podávala až nadľudský výkon. Vtedy som to tak nevnímala, pretože ma práca napĺňala.

„Je to len práca,“ hovorievala Anička, no ja som mala pocit, že musím urobiť viac.

Dnes viem, že celý svet nespasím, že som síce psychologička, ale nie som superwoman ani žiadna hrdinka s nadprirodzenými schopnosťami. Nie všetkým sa dá pomôcť a vyhovieť.

Druhý rok v poradni bol pre mňa o niečo pokojnejší. Už som bola dobre zabehnutá, všetko som dobre poznala. Mohla som spomaliť, tak ako som si to plánovala.

Bolo však neskoro.

Ten rok ma stál viac ako len môj voľný čas.