Píše Lucia Blažková: Každá z nás skladá vlastné „puzzle“

Už päť mesiacov mám zapálenú šľachu na ruke po tom, čo som tri hodiny behala po lese s plným košíkom hríbov. Ani prvé pracovné dni v roku sa nezačali po zdravotnej stránke ideálne, keď som so zapáleným nervom na chrbtici bežala na pohotovosť pre injekciu od bolesti po tom, čo ma v kancelárii ofúklo. „Jasné, láska,“ stihol povedať tesne pred tým, ako sa za ním zabuchli vchodové dvere. Vstala som z postele, zobudila deti a nachystala raňajky. Úplne bežný deň. Skoro ako pred tromi rokmi. Mám síce jazvu cez pol hrude, ale na druhej strane si zas môžem niektoré dni v týždni dlhšie poležať v posteli 😊 Pracujem len dva dni v týždni a aj do práce sa teším na spoločnosť mojich kolegýň. I keď Terezka je aktuálne hrdou mamou vytúženej polročnej dcérky, ale Simonka, ktorá ma zastupovala počas mojej PN-ky, zostala u nás na čiastočný úväzok. Slávka sa však rozhodla, že zmení pracovisko. „Nič už nie je také, aké bolo pred tým,“ spieva Janka Kirschner a má pravdu. Nič netrvá večne. Isto istá je len zmena. Mne sa tiež za necelé tri roky všeličo pomenilo a musím povedať, že napriek tomu, že sme prežívali jedno z najťažších životných  období, prinieslo mi aj veľa pozitívnych zmien.

Tak napríklad ešte pred tromi rokmi som nedele rada nemala. Teraz ich mám zo všetkých dní najradšej. Áno, nedele. Okrem toho, že sme všetci spolu doma, tak aj preto, že sa už vidím ako v pondelok ráno sedím u Janky na hodine taliančiny. Netušila som, že mi tento jazyk tak učaruje a že vôbec budem mať toľko vnútornej motivácie k učeniu. Veď niektorí ľudia sa ma aj pýtajú, prečo sa učím práve taliančinu? Len tak, lebo ma to baví, odpovedám im. Hneď po hodine taliančiny sa presúvam o dve poschodia nižšie a cvičím pilates. Na ten sa ma už nikto nepýta, len v dobrom závidia.  Poobede okrem tretiackych školských povinností mám doma polhodinku filiálnej terapie so synom. Aj v práci vediem svoj prvý tréning rodičovských zručností a fakt cítim, že moja práca môže byť zmysluplná. Úplne najlepšie na tom je, že už bez akéhosi vnútorného konfliktu plynúceho z nerovnomerne investovaného času v prospech práce. Rovnako dôležité, keď nie viac, sú aj moje záujmy, rodina, priatelia a nateraz aj dvetisíc „puzzlí“, ktoré už tretí týždeň skladám v našej obývačke. Vždy, keď si k nim sadnem, neviem kedy prestať i napriek tomu, že ma v tom moji traja chlapci nechali samu.

„Už viem, prečo sa nevieš od tých puzzlí odtrhnúť,“ povedala mi raz večer v kaviarni Slávka. „Ty potrebuješ vidieť čím skôr výsledok“. Presne tak. Pocit satisfakcie je dôležitý vo všetkých oblastiach života. Pocit, že naša práca nevyšla nazmar. No a pri skladaní „puzzlí“ sa dá predpokladať, že výsledok bude stáť za to. V pozadí ma však stále strašila predstava, ako tesne pred koncom zistím, že mi celkom posledná časť chýba. Podobne ako ma straší predstava, aby dlhotrvajúca náročná liečba nevyšla nazmar.

Nestrácajme vieru

Okrem voľného času, ktorého si užívam, nejaký čas musím venovať aj onkologickým povinnostiam. Stredy, okrem ďalšej hodiny pilatesu, mám vyhradené na injekcie a kontroly. Konečne sa v jednu takú stredu začala moja onkologička s prižmúrenými očami tváriť, že by moju požiadavku na rekonštrukciu prsníka mohla odsúhlasiť. To mi na začiatok stačí. Kruh sa však  neuzatvára. Ani pre mňa, ani pre ďalšie Amazonky. Práve naopak. A nebude to len môj pocit, že sa stále zväčšuje a rozširuje o nové pacientky. Vďaka nášmu občianskemu združeniu si však môžu byť vzájomne oporou. Vedia, že nie sú v tom samy, že nie sú jediné, že je nás veľa. Každá máme pred sebou rozloženú skladačku, síce s nejasnou predstavou, ale snažíme sa nevzdávať. Niektoré z nás sú nútené začínať odznova a bohužiaľ niektoré ani nedostanú príležitosť vyťažiť z choroby čo najviac pozitívnych zmien. V jeden februárový deň, som si prečítala správu od mamy. Luci, Vlasta má nádor na prsníku, čaká na výsledky z histológie. Spomenula som si hneď na to ako mi bolo, keď som sama čakala na výsledky z biopsie pred necelými tromi rokmi. Vlasta je moja teta. Žena môjho uja z maminej strany. A tak ako som ja zaujala nechcené prvenstvo v našej rodine, tak ani u jej príbuzných sa nikdy pred tým rakovina prsníka nevyskytla. Ani ona nebola na takéto správy pripravená. Napriek pravidelným preventívnym kontrolám jej ju diagnostikovali v štvrtom štádiu ochorenia. Vďaka nášmu občianskemu združeniu Amazonky poznám  metastatické pacientky, ktoré statočne bojujú  ako môžu. Je to ťažké. Je to príliš ťažké.  Dôležitá je však nádej.

Týmto by som chcela popriať všetkým Amazonkám, novodiagnostikovaným, metastatickým, či dlhoročným pacientkam, ktorým sa choroba neustále vracia, aby nestrácali vieru.

Ani ty, Vlasti!