Nežijem rakovinou. Žijem všetkým ostatným.

Volám sa Stanka, mám 29 rokov a žijem celkom obyčajný život. Som vydatá, pracujem, vzdelávam sa, cvičím, cestujem, stretávam sa s ľuďmi a robím veci, ktoré ma bavia. Mám PhD., popri práci ešte študujem MBA, venujem sa vzdelávaniu, lektorujem, konzultujem a mentorujem riaditeľky materských škôl. Mám stále nové nápady a väčšinou mám pocit, že deň by pokojne mohol mať viac ako 24 hodín.

A mám oligometastatickú rakovinu prsníka, aktuálne takmer rok v kompletnej remisii. Áno, je to možné. Tieto dve veci sa pritom vôbec nevylučujú.

Diagnózu som sa dozvedela v decembri 2024. Mala som 27 rokov. Postupne som zisťovala, že ide o hormonálne pozitívny, HER2 negatívny karcinóm prsníka a že ochorenie nie je iba v prsníku a podpazuší. Postihnuté boli aj uzliny v oblasti hrudníka, stavec a oblasť pľúcneho hilu. Zrazu som mala diagnózu, ktorú si človek v tomto veku jednoducho nepredstavuje.

Neviem však povedať, že by prišiel jeden konkrétny moment, keď sa mi zrútil svet. Samozrejme, boli náročnejšie aj menej náročné chvíle. Postupne som však pochopila, že čím skôr prijmem realitu takú, aká je, tým jednoduchšie sa mi s ňou bude žiť. A presne to som urobila. Rakovina dnes nie je niečo, na čo myslím každý deň. Nežijem ňou. Žijem všetkým ostatným.

Pracujem, učím sa, pripravujem vzdelávania, konzultujem s inými riaditeľkami a venujem sa svojim projektom. Chodím cvičiť, snažím sa oddychovať a oveľa viac si strážim čas, ktorý patrí iba mne. Naučila som sa, že povedať „nie“ neznamená sklamať druhých, ale neklamať samu seba a dať sa na prvé miesto.

Samozrejme, sú dni kontrol, odberov, vyšetrení a CT. Vtedy sa rakovina na chvíľu pripomenie. Čakanie na výsledky CT asi nikdy nebude úplne obyčajné. Niekde vzadu v hlave jednoducho je. Zároveň však viem, že výsledok svojím premýšľaním nezmením. Tak prečo by som mala niekoľko dní dopredu žiť všetkými možnými scenármi? To, čo ovplyvniť viem, je môj život medzi jednotlivými kontrolami.

Paradoxne pre mňa nebolo najťažšie prijať samotnú diagnózu. Oveľa ťažšie bolo prijať, že pravdepodobne nebudem môcť mať vlastné deti.

Deti boli vždy veľkou súčasťou môjho života. Pracujem s nimi a predstava vlastnej rodiny bola pre mňa úplne prirodzenou súčasťou budúcnosti. Toto bolelo možno viac ako slovo rakovina.

Aj tu som však časom prestala rozmýšľať iba nad tým, čo mi choroba vzala. To, že deti nemôžem mať spôsobom, aký som si kedysi predstavovala, ešte neznamená, že k rodičovstvu neexistujú iné cesty. A zároveň som si musela pripustiť aj druhú možnosť: že s manželom môžeme mať krásny a plnohodnotný život aj bez detí. Dnes túto otázku nepotrebujem vyriešiť každý deň.

Asi najhoršie znášam, keď mi niekto vysvetľuje, čo by som mala robiť. Čítam štúdie, počúvam odborné podcasty, vyhľadávam si informácie a zaujímam sa o svoje ochorenie. Zároveň však nechcem, aby sa zo mňa stala iba moja diagnóza. Preto mi prekážajú oba extrémy.

„Veď tebe nič nie je.“ Aj: „Musíš si dávať pozor, veď ty si vážne chorá.“

A potom dobre mienené rady, čo musím jesť, užívať, robiť alebo nerobiť. Prípadne vety: „Si mladá, ešte budeš mať deti.“ „Neboj sa, vyliečiš sa.“ „Musíš bojovať.“ „Nesmieš sa vzdať.“

Chápem, že ľudia často nevedia, čo povedať. Ale niekedy je úplne v poriadku nepovedať nič múdre. Nikto z nás totiž nevie, čo bude.

A úprimne, nikdy som nerozumela ani tomu, čo presne znamená „nevzdať sa“. Ráno predsa vstanem a žijem svoj deň. Idem do práce. Niečo vytvorím. Niečo pokazím. Idem cvičiť. Som s manželom. Plánujem dovolenku. Nahnevám sa na úplnú hlúposť. Riešim bežné problémy.

Žijem.

Možno práve preto nemám rada ani ľútosť. Na prvý pohľad na mne pravdepodobne nikto nespozná, že mám metastatické ochorenie. Dokonca sa stretávam s tým, že ľudia nechcú veriť, že ho mám. Lenže diagnóza nemusí byť na človeku viditeľná, aby bola skutočná.

Za ten čas som pochopila ešte jednu vec. Ochorenie má svoju biológiu a tú nedokážem ovládať silou pozitívneho myslenia. Môžem však ovplyvniť, koľko priestoru mu dovolím zabrať v mojom živote. Pre mňa je preto veľmi dôležitá práca s vlastnou hlavou. Nie preto, že by dobré nastavenie mysle liečilo rakovinu. Ale preto, že mi pomáha žiť život, ktorý nechcem odkladať na „potom“.

A možno práve toto by som chcela odovzdať aj iným ženám. Nemusíte svoju chorobu prežívať rovnako ako niekto iný. Nemusíte užívať to, čo užívala kamarátka kamarátky. Nemusíte mať rovnaký strach, rovnakú potrebu hovoriť o diagnóze ani rovnaký spôsob, ako sa s ňou vyrovnať.

Každá sme iná. Počúvam svojich lekárov, zaujímam sa o svoje ochorenie a zároveň sa snažím počúvať samu seba. A predovšetkým nechcem stráviť čas, ktorý mám, neustálym premýšľaním nad tým, koľko ho mám.

Neviem, čo bude o päť alebo desať rokov. Ale keď sa pozriem na svoj život dnes, nevidím pred sebou iba pacientku s metastatickou rakovinou prsníka.

Vidím seba. A to mi zatiaľ úplne stačí.

Ľudia často netušia, čo všetko sa skrýva za tým ‚fungujem‘.

Volám sa Ivka, mám 52 rokov a som mama osemnásťročného syna, ktorého vychovávam sama. Pracujem ako úradná prekladateľka a tlmočníčka na živnosť. Milujem hory, pohyb a prírodu, ale aj divadlo, hudbu, cestovanie a objavovanie nových miest. So synom máme veľmi blízky vzťah. Je mojím parťákom v živote aj na spoločných výletoch do hôr.

V marci 2024 som si náhodou nahmatala hrčku v prsníku. Nemala som bolesti ani iné príznaky. O to väčší šok prišiel po vyšetreniach: metastatický karcinóm prsníka s metastázami v pľúcach. Zo dňa na deň som sa ocitla vo svete, ktorý som nepoznala a v ktorom som sa musela naučiť fungovať.

Zmenilo sa moje každodenné fungovanie, práca aj istoty, na ktoré som bola zvyknutá. Keďže pracujem na živnosť, ochorenie prinieslo aj výraznú finančnú záťaž. Môj príjem sa znížil, ale povinnosti a výdavky zostali.

Náročné bolo aj zorientovať sa vo všetkom, čo nasledovalo. Odborné pojmy, možnosti liečby, vyšetrenia a ďalšie kroky. To všetko som potrebovala pochopiť v čase, keď som ešte len spracúvala samotnú diagnózu. Nie vždy bol priestor dostať odpovede na všetky otázky. Som preto veľmi vďačná za OZ Amazonky, kde som našla podporu aj praktické informácie, ktoré mi pomohli zorientovať sa.

Dnes môže môj život navonok vyzerať celkom bežne. Pracujem, starám sa o domácnosť, som mamou a riešim každodenné povinnosti. Pracujem však výrazne menej a svoje tempo musím prispôsobovať tomu, čo zvládam.

To, čo nevidno, je únava, ktorá prichádza nečakane aj uprostred dňa. Bolesti kĺbov a kostí, vedľajšie účinky liečby či neistota pri čakaní na kontroly a výsledky. Choroba zostáva stále niekde v pozadí. Ako tichý spolubývajúci, ktorý sa občas ozve viac, než by som chcela.

Na prvý pohľad pritom môžem pôsobiť ako zdravý človek. Ľudia často netušia, čo všetko sa skrýva za tým, keď poviem, že fungujem. Sú dni, keď ide všetko ľahšie, aj dni, keď potrebujem spomaliť. Učím sa, že nemusím všetko zvládnuť na sto percent a že požiadať o pomoc nie je slabosť.

Stále sa však hýbem, chodím do hôr a v zime sa venujem skitouringu. Príroda je miestom, kde nachádzam pokoj a rovnováhu. Veľa pre mňa znamená aj smiech so synom, stretnutia s priateľmi, hudba, divadlo či ticho vysoko v horách. Tieto chvíle a ľudia okolo mňa mi pomáhajú. Dávajú mi radosť aj istotu, že sa mám o koho oprieť.

Ženám s metastatickým karcinómom prsníka by som chcela povedať, že v tom nie sú samy. Nemusíme byť stále silné. Je v poriadku cítiť strach, únavu aj hnev. Každá si hľadáme vlastnú cestu a vlastné tempo. Mne pomáha držať sa toho, čo ma robí mnou – ľudí, záľub a malých každodenných radostí. Aj s ochorením je to stále môj život a chcem ho žiť po svojom.

Od okolia potrebujem najmä pochopenie, trpezlivosť a rešpekt. To, že pracujem alebo sa usmievam, neznamená, že nemám ťažkosti. Niekedy najviac pomôže obyčajné „som tu“, bez hodnotenia a bez potreby hneď niečo vyriešiť.

Za dôležité považujem hovoriť aj o dostupnosti liečby. Pre nás, ktoré žijeme s metastatickým ochorením, sú možnosti liečby úzko spojené s našou budúcnosťou. Záleží nám na tom, aby sme sa k vhodnej modernej liečbe dostali včas. Aby sa hovorilo aj o skutočných podmienkach, v ktorých žijeme – o práci, finančnej záťaži, rodine a pomoci, ktorú potrebujeme.

Chcem žiť plnohodnotne a dôstojne. Byť mamou, pracovať podľa svojich možností, chodiť do hôr a tráviť čas s ľuďmi, ktorých mám rada. To všetko je môj život aj dnes.

Niekedy netreba veľa. Stačí byť, počúvať a nehodnotiť.“

Som Jana. Som mama, manželka, babka a žena, ktorá miluje život, aj keď jej dal poriadne zabrať. Súčasťou môjho života sú aj Onkomamky, Onkožienky a dobrovoľníctvo. Stojím pri ženách, ktoré prechádzajú podobnou skúsenosťou, pretože viem, aké dôležité je nebyť v tom sama. Snažím sa im byť oporou, akú by som si sama priala mať.

S rakovinou žijem už 17 rokov. Za ten čas som si prešla viacerými návratmi ochorenia. Dnes žijem s metastázami v pľúcach a na pohrudnici. Nie je to cesta, ktorú by som si vybrala, ale je moja.

Môj bežný deň tvorí zmes obyčajných povinností, chvíľ s blízkymi a liečby. Denne užívam tabletkovú chemoterapiu, súčasťou mojej liečby je aj biologická liečba. Ochorenie a liečba ma sprevádzajú aj spôsobmi, ktoré okolie nemusí vidieť. Únava, občasná bolesť, praskajúca koža na rukách a nohách či neuropatia. K tomu sa pridávajú obavy a chvíle neistoty.

Práve to neviditeľné býva často najťažšie. Napriek tomu ma niekedy samu prekvapí, že dokážem pokračovať. Každý deň, krok po kroku. A popritom tu byť aj pre iné ženy.

Najväčšou oporou je moja rodina – deti, manžel a vnúčatá. Veľa pre mňa znamenajú aj ženy, ktoré vedia, o čom hovorím, bez dlhého vysvetľovania. Máme rozdielne príbehy, no v mnohom si rozumieme.

Pomáha mi aj to, že môžem byť užitočná. Pomáhať a podporovať ďalších v pomoci. Vedieť, že moja skúsenosť môže niekomu priniesť porozumenie, útechu alebo pocit, že v tom nie je sám. Aj v tom nachádzam zmysel.

Ženám s podobnou diagnózou by som chcela povedať: Možno máte niekedy pocit, že ste na všetko samy. Ale nie ste. Sú tu ženy, ktoré vám rozumejú a môžu stáť pri vás.

A nášmu okoliu? Niekedy naozaj netreba veľa. Nemusíte mať pripravenú radu ani správne slová. Stačí byť nablízku, počúvať a nehodnotiť.

Aj s diagnózou žijem svoj život. Je iný, než som si predstavovala, a sú v ňom náročné dni. Stále je v ňom však láska, blízkosť, radosť a miesto pre druhých.

Najväčším darom je pre mňa deň bez bolesti.

Volám sa Silvia a mám 48 rokov. Postupne si plním svoje sny. Podarilo sa mi získať prácu, po ktorej som dlho túžila. Najdôležitejšou úlohou v mojom živote je však byť mamou. Moja dcéra má 24 rokov a je pre mňa nesmierne dôležitá. Domov mi napĺňa láskou aj môj malý zverinec – psík a mačky. Sú mojou každodennou radosťou a útechou.

Rakovina vstúpila do môjho života v roku 2017. V novembri 2024 sa ochorenie vrátilo a diagnostikovali mi metastázy v kostiach. Na takúto správu sa človek asi nikdy nedokáže úplne pripraviť. Musela som prijať novú realitu a učiť sa s ňou žiť.

Dnes pre mňa veľa znamenajú aj celkom obyčajné chvíle. Ráno otvoriť oči, nadýchnuť sa a privítať ďalší deň. Najväčším darom je deň bez bolesti. Moje bolesti totiž okolie často nevidí. To však neznamená, že nie sú prítomné. Dokážu ma vyčerpať a vziať mi veľa síl.

Veľkou oporou je môj priateľ. Stojí pri mne a nesmierne mi pomáha. Vedieť, že sú tu ľudia, ktorým na mne záleží a ktorí chcú byť so mnou, pre mňa znamená veľmi veľa.

A potom sú tu moje zvieratká. Sľúbila som im, že ich tu nemôžem len tak nechať. Som ich človekom, ich istotou. Ľuďom sa dá vysvetliť, čo sa deje. Zvieratká tomu nerozumejú – poznajú našu prítomnosť, hlas a blízkosť. Aj láska k nim mi dáva chuť byť tu ďalej.

V srdci nosím ešte jedno veľké prianie. Túžim po urovnaní vzťahu so svojou jedinou dcérou. Veľmi mi na nej záleží a nádej, že si k sebe znovu nájdeme cestu, je pre mňa dôležitá.

Premýšľam aj o chvíľach, o ktorých sa nehovorí ľahko. Ak raz príde čas odísť, priala by som si byť obklopená svojimi blízkymi. Ľuďmi, ktorým na mne naozaj záleží. Cítiť ich lásku a vedieť, že nie som sama.

Ženám, ktoré žijú s podobnou diagnózou, by som chcela odkázať, aby si uchovali nádej. Ja ju nachádzam aj vo vývoji medicíny a vo viere, že prídu ďalšie možnosti liečby. Pomáha mi mať sa na čo tešiť, koho milovať a pre koho tu byť. A vážiť si chvíle, keď mi je dobre.

Učím sa, že aj málo stačí

Volám sa Petra, mám 44 rokov a som nielen mama, ale aj partnerka, dcéra, sestra, sesternica a kamarátka. Môj život tvoria moji blízki, naše obyčajné dni, radosť aj starosti. A od septembra 2023 je jeho súčasťou aj rakovina prsníka. Už pri diagnóze som mala metastázy v pľúcach, pečeni a kostiach. V roku 2025 sa objavili aj v mozgu.

Môj bežný deň sa začína starostlivosťou o našich chlapcov, Maxíka a Theuška. Raňajky, desiata, všetko nachystať. V poslednom čase ma častejšie zastupuje môj muž Janík, najmä keď sa mi nedarí vstať. Potom prichádza na rad náš nový chlpatý člen rodiny Tayca a domácnosť. Práčka, umývačka a stále dookola.

Keď môžem, idem na prechádzku. Snažím sa na chvíľu zastaviť, dýchať a obrátiť tvár k slnku. Počúvam vtáčiky, pozerám sa na rozkvitnuté stromy a užívam si tú zeleň. Tú milujem. Práve v takýchto chvíľach si uvedomujem, že som tu. V prítomnom okamihu.

Keď volá práca, idem aj tam. Chodím do nej rada, pretože máme skvelý tím. Potom sa začína naše rodinné „taxikárčenie“ – odviezť deti na krúžky a zase ich vyzdvihnúť. S mužom sa vieme dobre zosúladiť. Už dávno to nie je len o mne a mojom naháňaní. Je to o nás. A občas aj o susedovi. Za túto pomoc som veľmi vďačná.

Najviac mi pomáha spomaliť. Poďakovať sa za to, že môžem. Že som vstala a som tu ďalší deň. Chcem ho využiť, ale zároveň sa učím nevyčítať si, keď nezvládnem všetko, čo si moja hlava naplánovala. Uvedomiť si, že aj málo stačí. A niekedy nemusím urobiť vôbec nič. To bol a stále je pre mňa jeden z najťažších procesov.

Som na seba pyšná, že som začala znovu cvičiť. Dvakrát do týždňa na polhodinku s fyzioterapeutom. Ten pocit potom je neopísateľný. Pocit pred cvičením a počas neho už taký úžasný nie je, ale aj to k tomu patrí.

Najväčšiu silu mi dávajú moji najbližší. Chcem vidieť svoje deti vyrastať a svojho muža čo najdlhšie „nervovať“. Aj humor má v našom živote svoje miesto.

Ostatným ženám by som chcela povedať: každá sme iná. Neporovnávajme sa. Keď potrebuješ plakať, plač. Keď nevládzeš, oddychuj. Ak nemáš silu odpisovať na správy alebo zdvíhať telefón, nemusíš. Dopraj si čas bez výčitiek.

Predovšetkým však na to nezostávaj sama. Obklopuj sa ľuďmi, ktorí ti dávajú podporu, lásku a pochopenie. Ľuďmi, pri ktorých môžeš povedať, ako ti naozaj je.

Nemusím zvládnuť všetko, čo si moja hlava naplánovala. Aj málo stačí. A keď potrebujem oddychovať, nemusím si to vyčítať.

Žijem naplno. Podľa svojich možností.

Volám sa Alena a tento rok mám sladkých 58. Som mama dvoch úžasných synov a manželka muža, ktorý pri mne stojí po celý čas. Som žena, ktorá má rada pohyb, cestovanie, svoju rodinu a život so všetkým, čo prináša. Rakovina doň vstúpila v roku 2010. Prešla som si operáciou, chemoterapiou a ožarovaním. Potom život išiel ďalej.

V roku 2016 sa ochorenie vrátilo v podobe ložísk v koži prsníka. Boli viditeľné, a tak sa mohlo rýchlo pristúpiť k liečbe. Chemoterapia bola úspešná, no v roku 2019 prišla ďalšia recidíva, opäť v koži prsníka. Nasledovalo odstránenie prsníka. Priznávam, že samotná strata prsníka mi neprekážala. Ložiská sa však začali objavovať aj v jazve. Nasledovala liečba Kadcylou a neskôr ďalšie ožarovanie. Od roku 2019 užívam kapecitabín a Tyverb.

Liečba je súčasťou môjho každodenného života. Rovnako ako práca, rodina a veci, ktoré mám rada. Pracujem ako mzdová účtovníčka a povaha mojej práce mi umožňuje zostať v zamestnaní aj počas liečby. Venujem sa pohybu, psíkovi, cestovaniu, pomáham v záhradke aj v sociálnej oblasti. Pomedzi to chodím na kontroly k onkológovi a ďalšie vyšetrenia.

Ľudia, ktorí ma nepoznajú, často netušia, čím som si prešla a že sa stále liečim. Vidia bežnú ženu, akých stretávajú veľa. Nevidia však, že keď prídem z práce domov, niekedy som taká unavená, že si musím ľahnúť. Že na túru idem s nadšením, ale potom sa z nej dva dni zotavujem. Že sa s rodinou vyberiem lyžovať, no po štyroch hodinách už potrebujem oddych.

Na pohľad na mne diagnózu nemusí byť vidno. Jej dôsledky však cítim aj pri celkom obyčajných činnostiach. Napriek tomu som vďačná, že sa stále môžem venovať tomu, čo ma teší. Žijem naplno podľa svojich možností. Podľa toho, čo mi dovolí moje telo a liečba.

Najväčšou oporou je pre mňa rodina. Môj manžel je so mnou vo všetkom, čo ochorenie prináša. Mám okolo seba ľudí, na ktorých sa môžem spoľahnúť, a uvedomujem si, aké veľké šťastie to je. Milujem svojich troch chlapov. Mojich troch mušketierov. Sú mojím hnacím motorom. A na čo sa ešte teším? Dúfam, že sa raz stanem aj babkou.

Ak môj príbeh pôsobí veselo, neznamená to, že nemám ťažké chvíle. Aj ja plačem. Aj ja volám priateľke, keď potrebujem psychickú podporu. Sú dni, keď potrebujem, aby ma niekto vypočul a bol tu pre mňa. Na takéto chvíle máme všetky plné právo. Aj to je súčasť života s ochorením.

Ostatným ženám by som chcela odkázať, aby si podľa svojich možností dopriali to, čo majú rady. Aby mali priestor na radosť, ale aj na oddych a všetky pocity, ktoré prichádzajú. Každá máme svoje možnosti a každá prechádzame liečbou inak.

Žijem naplno podľa toho, čo mi dovolí telo a liečba. A aj v dňoch, keď plačem alebo nevládzem, som stále tá istá Alena. Mama, manželka a žena, ktorá sa má na čo tešiť.

Rakovina mi nevzala chuť do života

Volám sa Andrea, mám 55 rokov. Rakovina mi zobrala prácu a výrazne zasiahla do života, ale nevzala mi chuť žiť. A to je pre mňa najdôležitejšie. Pred tromi rokmi mi diagnostikovali rakovinu prsníka. Nádor bol malý, nepodarilo sa ho nahmatať ani mne, ani môjmu gynekológovi. Odhalila ho až preventívna mamografia, na ktorú som pravidelne chodila každé dva roky. Nasledovala operácia prsníka, ožarovanie a hormonálna liečba. Verila som, že najťažšie mám za sebou. Prvé kontrolné CT však prinieslo správu, ktorú nechce počuť žiadna žena – metastázy v kostiach. Neskôr sa objavili aj v pečeni.

Najťažšie bolo prijať, že ide o ochorenie, ktoré dnes nie je možné úplne vyliečiť. Postupne som však pochopila, že aj s metastatickou rakovinou prsníka sa dá žiť. Inak, ale žiť. Dnes absolvujem pravidelné kontroly na onkológii, rôzne vyšetrenia a liečbu, ktorá so sebou prináša aj vedľajšie účinky. Chorobu na mne navonok nevidno, no je súčasťou môjho každodenného života. Pripomína sa mi rôznymi spôsobmi a ovplyvňuje mnohé rozhodnutia.

Ľudia mi často hovoria: „Musíš bojovať.“ Ja to však cítim inak. S rakovinou nebojujem. Ja s ňou žijem. Snažím sa prežiť každý deň čo najlepšie, tešiť sa z prítomnosti a byť tu čo najdlhšie pre seba aj pre svojich blízkych.

Veľkou oporou je pre mňa môj manžel a komunita OZ Amazonky, ku ktorej sa hrdo hlásim. Stretla som tu ženy, ktoré ma inšpirujú svojou odvahou, humorom a schopnosťou žiť naplno aj napriek náročnej diagnóze.

Silu nachádzam v prírode, v pohybe, v cestovaní a v stretnutiach s ľuďmi, ktorých mám rada. Naučila som sa tešiť z maličkostí, ktoré som kedysi možno prehliadala. Samozrejme, sú dni, keď si poplačem. Ale oveľa častejšie sa smejem, spievam, tancujem a hľadám dôvody na radosť.

Metastatická rakovina prsníka mi ukázala, aká vzácna je prítomnosť. Preto sa už nesnažím žiť v minulosti ani nečakám na ideálnu budúcnosť. Snažím sa žiť tu a teraz.

Ak by som mala niečo odkázať ostatným ženám, bolo by to: starajte sa o svoje zdravie a nepodceňujte prevenciu. A všetkým ostatným by som chcela pripomenúť, aby si vážili život, boli k sebe láskaví, tolerantní a empatickí.

Nikto z nás nevie, koľko času má. Možno práve preto by sme sa mali viac tešiť z obyčajných dní, z ľudí okolo nás a z maličkostí, ktoré robia život krásnym.

Život pokračuje

Volám sa Barbara, mám 33 rokov. Som mama dvoch úžasných dcér, manželka, dcéra a priateľka. Milujem knihy, pretože mi pripomínajú, že život dokáže byť nepredvídateľný, ale zároveň aj krásny.

S metastatickou rakovinou prsníka žijem od roku 2024. Diagnóza prišla nečakane. Pravidelne som absolvovala preventívne prehliadky a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa môj život mal obrátiť naruby. Napriek tomu sa po sérii vyšetrení potvrdil triple-negatívny karcinóm prsníka s metastázou v hrudnej kosti.

Najťažšou chvíľou nebola samotná diagnóza. Boli to myšlienky na moje dve malé dcéry. Vtedy mali len dva a tri roky. Práve ony sa však stali mojou najväčšou motiváciou. Dali mi dôvod veriť, že každý ďalší deň má zmysel.

Nasledovala intenzívna liečba – chemoterapia, imunoterapia, operácia a ďalšie kontroly. Nebola to jednoduchá cesta, ale priniesla aj veľa dobrých správ. Vyšetrenia ukazovali stabilizované ochorenie a liečba fungovala.

Veľkou oporou sa pre mňa stala rodina, priatelia a tiež množstvo ľudí, ktorí mi pomohli pokračovať v liečbe v čase, keď nebola hradená zo zdravotného poistenia. Vďaka nim som si ešte viac uvedomila, koľko dobra medzi ľuďmi existuje.

Začiatkom roku 2026 prišla ďalšia výzva – návrat ochorenia v operačnej jazve. Nasledovalo ožarovanie a ďalšia liečba. Nebolo to to, čo som si želala počuť, ale naučila som sa, že život s metastatickou rakovinou prsníka prináša obdobia pokoja aj obdobia, keď treba opäť zabrať.

Dnes žijem život podobný mnohým iným mamám. Ráno škôlka, práca, nákupy, domácnosť, spoločný čas s dcérami a večer chvíľa s dobrou knihou. Niekedy musím spomaliť a pripomenúť si, že moje telo má svoje limity. Stále sa však snažím sústrediť na to, čo môžem robiť, nie na to, čo mi choroba vzala.

Najväčšiu silu nachádzam v objatiach svojich dcér. Sú mojou motiváciou plánovať, tešiť sa a veriť, že ma ešte čaká veľa krásnych chvíľ.

Metastatická rakovina prsníka je súčasťou môjho života, ale nie je celým mojím životom. Som mama, manželka, žena, ktorá má svoje sny, plány a nádeje. A chcem žiť naplno každý deň, ktorý mám.

Pretože život nie je len o diagnóze. Je o ľuďoch, ktorých milujeme, o chvíľach, ktoré prežívame, a o nádeji, ktorú si v sebe nosíme.

Nebojujem. Žijem.

Som Klaudia. Som žena, mama a Amazonka. Milujem život a malé radosti. Už dva roky žijem s metastatickou rakovinou prsníka. Na prvý pohľad to na mne možno nevidno. Môžem vyzerať zdravo, usmievať sa a viesť celkom bežný deň. Každý deň však užívam liečbu, ktorá mi pomáha žiť ďalej.

O metastatickej rakovine prsníka sa podľa mňa stále hovorí málo. Pritom som súčasťou komunity žien, ktoré sa s touto diagnózou učia žiť. Máme svoje rodiny, vzťahy, priania a plány. Aj ja chcem byť tu pre svojich blízkych a robiť veci, ktoré mám rada.

Keď hovorím o svojom živote s rakovinou, slovo boj mi nie je blízke. Nechcem svoj život vnímať ako niečo, čo môžem vyhrať alebo prehrať. Ja žijem. S diagnózou, s liečbou, s ťažkosťami aj s radosťou. Každý ďalší deň je pre mňa vzácny. Aj malé veci dokážu priniesť chvíle, pre ktoré má zmysel tešiť sa na zajtra.

Moje telo toho prešlo veľa. Operáciou, chemoterapiou, rádioterapiou aj hormonálnou liečbou. Lieky, injekcie, odbery, zobrazovacie vyšetrenia či biopsie sa stali súčasťou môjho života. Liečba mi pomáha, zároveň je však pre moje telo náročná.

Sú tu každodenné bolesti, niekedy také silné, že ma obmedzujú. Únava a vedľajšie účinky, ktoré ľudia okolo mňa nevidia. Hlava by chcela, ale telo niekedy jednoducho nevládze. Učím sa prijímať, že má dnes iné tempo, než by som si priala.

A potom sú tu prebdené noci, panické ataky a strach, ktorý ma niekedy celkom ochromí. Najťažšia je neistota. Nevedieť, čo prinesú ďalšie dni. Myslieť na to, že tu raz nebudem. Najviac ma bolí predstava, ako by moju stratu prežívalo moje dieťa a ako by sa učilo žiť bezo mňa. Aj tieto myšlienky patria k môjmu životu, hoci o nich nie je ľahké hovoriť.

Nemusím byť stále silná. Potrebujem mať priestor aj na strach, smútok a dni, keď mi nie je dobre. Vtedy mi najviac pomáha blízkosť a rozhovor s niekým, kto ma počúva a nesnaží sa hneď všetko napraviť.

Vety ako „Buď silná“, „Bojuj“ či „Určite všetko dobre dopadne“ často prichádzajú s dobrým úmyslom. Mne však viac pomôže, keď je niekto jednoducho pri mne. Keď môžem povedať, ako mi naozaj je, bez toho, aby som musela pôsobiť statočne alebo pozitívne.

Veľmi dlho som sa v tom všetkom cítila sama. Psychológ mi bol nápomocný, ale osobitné porozumenie som našla medzi Amazonkami, ktoré tiež žijú s metastatickou rakovinou prsníka. Ich príbehy mi dali nádej vo chvíľach, keď som ju strácala.

S nimi nemusím všetko vysvetľovať. Poznajú neistotu, obavy aj tie zvláštne chvíle, keď sa smejeme cez slzy. Môžeme sa rozprávať otvorene a zdieľať skúsenosti. Veľa pre mňa znamená počúvať ženy, ktoré s ochorením žijú už roky. Aj cez náročné obdobia sú tu, so svojimi blízkymi. V ich príbehoch nachádzam nádej aj pre seba.

Moderná liečba pre mňa znamená čas. Čas byť mamou, byť so svojou rodinou a vytvárať spoločné spomienky. Potrebujem dostupnú a účinnú liečbu, ktorá mi dá šancu žiť čo najdlhšie a čo najlepšie.

Ľuďom, ktorí rozhodujú o jej dostupnosti, by som chcela pripomenúť, že za každým rozhodnutím je skutočný človek. Jeho rodina, vzťahy a nádej. Som dcéra, mama, partnerka a priateľka. Moje miesto na tomto svete má zmysel. Stojím za to, aby som mala prístup k liečbe a čo najviac času so svojimi blízkymi.

Každá spoločná chvíľa sa počíta. Môžem byť s ľuďmi, ktorých milujem, robiť to, čo mám rada, a vytvárať spomienky. Metastatická rakovina je súčasťou môjho života. A ja svoj život žijem ďalej.

Nikdy som si nemyslela, že raz budem písať svoj príbeh ako súčasť profilu v skupine na podporu žien s rakovinou prsníka. Vždy som bola tá, čo zvláda všetko. Marketingová riaditeľka v IT priemysle, mama neurodivergentného syna, žena v neustálom pohybe. Ale rakovina sa nepýta, či máš čas. Vtrhne do tvojho života nepozvaná a všetko zmení.

V lete 2024 som si nahmatala hrčku a ako 36ročnej mi diagnostikovali rakovinu prsníka typu Triple Negative, a to hneď v 3.štádiu – a bolo to ako rana pod pás. Môj život dovtedy sa točil okolo rodinných aktivít, detských krúžkov, času vonku, pracovných porád a projektov… a zrazu som čelila chemoterapii, mastektómií, rádioterapii, imunoterapii, nekonečným odberom krvi, CT vyšetreniam a všetkému, čo s tým súvisí – fyzicky aj psychicky.

Ale odmietla som nechať sa rakovinou definovať.

Mám malého syna, ktorý mi každý deň dodáva silu. Je zvedavý, šikovný, múdry, plný lásky. Má Aspergerov syndróm a ADHD – a práve nastupoval do školy, keď som začala liečbu. Musela som mu to všetko vysvetliť spôsobom, ktorému rozumie. Jedného dňa po chemoterapii mi pohladil hlavu a povedal, že moje vlasy sú ako ježko s jemnými pichliačmi. A zrazu sa všetko zdalo byť trochu ľahšie. Jeho úprimnosť a láska ma držali nad vodou aj v tých najťažších chvíľach.

Uvedomila som si, že nechcem len prežiť – chcem to celé premeniť na niečo zmysluplné. Stala som sa členkou Amazoniek, kde som stretla úžasné ženy, ktoré mi moju cestu s rakovinou nesmierne uľahčili – svojou podporou, skúsenosťami a obrovským srdcom.

Postupne som začala pomáhať, kde sa dalo – na regionálnych stretnutiach, šíriť osvetu na sociálnych sieťach a písať blogy pre Amazonky. Taktiez som sa stala certifikovanou edukátorkou v oblasti zdravia prsníkov a ambasádorkou pre Know Your Lemons. Začala som zdieľať svoj príbeh na sociálnych sieťach, podporovať iné ženy a šíriť povedomie o rakovine prsníka. Na svojom Instagrame spájam dva dôležité svety: boj s rakovinou a krásne, náročné dni pri výchove neurodivergentného dieťaťa.

Rakovina ma zmenila, ale nezastavila. Spravila ma odvážnejšou, úprimnejšou, odhodlanejšou. Rozprávam svoj príbeh, aj keď to nie je ľahké – pretože viem, že niekto tam vonku ho možno práve potrebuje počuť.

Odkedy som začala hovoriť o svojom boji s rakovinou, viaceré kamarátky mi napísali, že práve vďaka tomu konečne išli na prehliadku alebo si spravili samovyšetrenie. Jednej z nich takto našli rakovinu v 0. štádiu a podarilo sa ju rýchlo vyliečiť. Ďalšej ju našli v 2. štádiu a potrebovala chemoterapiu aj operáciu – no stále to bolo včas. To ma len utvrdilo v tom, že má zmysel rozprávať svoj príbeh – autenticky a tak, ako to naozaj je.

Som hrdá, že som Amazonka. Hrdá, že patrím medzi ženy, ktoré sa nevzdávajú.

Toto je môj príbeh. A ešte zďaleka nie je na konci. Ďaľšie príbehy môžeš sledovať na mojom profile na Instagrame: https://www.instagram.com/multitaskingmama007/.