“Bola som vtedy na rodičovskej dovolenke s mojou mladšou jeden a pol ročnou dcérou, ktorú som dojčila. ”
“Rakovinu mi diagnostikovali v mojich 32 rokoch. Bola som vtedy na rodičovskej dovolenke s mojou mladšou jeden a pol ročnou dcérou, ktorú som dojčila. Keď som si hrčku prvýkrát nahmatala, myslela som si, že to je len upchatý mliekovod, na ktorý mi zvyčajne fungovalo dávať dcére z postihnutého prsníka častejšie piť. Veľkosť hrčky sa však ani po týždni nezmenšovala. Aj napriek tomu, že som dojčila, čo je vnímané ako prevencia rakoviny prsníka, som začala byť nervózna. Zvlášť preto, že onkologické ochorenia sa v našej rodine vyskytujú z každej strany. Často sa mi stávalo, že na mňa pri diktovaní rodinnej anamnézy lekári zhrozene pozerali.
Snažila som sa utešiť samu seba myšlienkou, že som ešte príliš mladá a navyše dojčím, tak to predsa nemôže byť rakovina, možno iba nejaká tuková hrčka.
Každý rok už od svojich osemnástych narodenín som poctivo chodila na preventívne prehliadky a sono prsníkov. Takéto vyšetrenia však vraj počas dojčenia nemajú zmysel, pretože lekár by údajne na sonografii nevidel takmer nič. Keď som však teraz volala lekárke a povedala jej o svojom objave, povedala mi, nech prídem čo najskôr, vraj im v poslednej dobe pribúdajú dojčiace pacientky so zhubnými nádormi prsníkov.
Medzitým už hrčku bolo vidno aj napriek mlieku, ktoré moje prsia produkovali. A bolo ju dokonca vidieť aj bez sona, cez kožu, voľným okom. Hneď ma objednali na biopsiu. Keďže som mala dve malé deti, ktoré mi intenzívne vypĺňali všetok čas, nemala som ho dosť na vytváranie vzťahu s Googlom. Strach si ma však vždy našiel v čakárni alebo v ordinácii, kde som sa pravidelne rozplakala.
Navyše, keď vezmeme do úvahy môj strach z ihiel, viete si predstaviť, v akom strese som bola pri biopsii. To čakanie na výsledky bolo nekončené. Nakoniec mi dali do rúk papier, kde bolo napísané niečo o atypii neurčitého významu a že vzhľadom na moju anamnézu je potrebné zvážiť extrakciu. Plus kopec ďalších slov, ktorým som nerozumela a len ma vystrašili. Začala som teda riešiť možnosť operačného zákroku, kde by ma zbavili toho nešpecifického útvaru v tele. Pred operáciou mi urobili ešte jedno sono, kde zistili, že moja hrčka zdvojnásobila za mesiac svoje rozmery. Diagnózu mi zatiaľ nikto priamo neprezradil, ale lekári sa tvárili stále zvláštnejšie. Ja som si však stále nechcela pripustiť, čo by to mohlo znamenať, a tak som sa ich najčastejšie pýtala, či stále môže ísť o nezhubný nádor napriek tomu, že sa tak rýchlo zväčšuje.
Na operáciu som sa optimisticky zbalila tak, aby som na ďalší deň mohla ísť domov a ďalej dojčiť svoju dcéru hneď, ako mi „to“ vyberú. Keď som sa po narkóze zobudila na JIS-ke a pozrela sa na hodinky, hneď mi bolo jasné, že to nebude dobré. Operácia mala pôvodne trvať iba chvíľu, ale už bolo dosť hodín. Prišiel za mnou lekár a sestrička, ktorá ma chytila za ruku a hladkala mi ju, kým mi lekár oznamoval, čo sa v posledných hodinách, kým som ja spala, udialo. Že nález bol zhubný, a tak mi vybrali aj uzliny spod pazuchy. Následne za mnou prišiel aj gynekológ, aby mi liekmi zastavil laktáciu. Domov som šla po týždni, presne v deň, kedy mala staršia dcéra vianočné vystúpenie v škôlke, s termínom na onkológiu v kabelke.
Vzhľadom na to, že choroba bola relatívne včas zachytená, boli uzliny čisté a nádor celý odstránený. Môj chirurg ma povzbudzoval, že bude možno stačiť ožarovanie ako zabezpečovacia liečba. Aby ma však dostatočne zabezpečili, na onkológii mi predpísali najskôr štyri chemoterapie.
V tomto čase som sa skontaktovala s Amazonkami z Trenčína a prišla na ich stretnutie. Bolo ich tam asi dvadsať a veľmi milo ma prekvapilo, koľko pozitívnej energie z nich išlo, ako si zo seba dokázali urobiť srandu a koľko veľa sily mi dodali na ďalšie obdobie.
Z prvej chemoterapie som bola trošku vystrašená, teda nie trošku, dosť. Celý čas, čo mi tiekla do žily, som sa triasla prikrytá bundou a hrubou dekou.
Počítala som s tým, že týždeň po dávke sa môžem cítiť akokoľvek. U mňa to prebiehalo tak, že mi bolo zle od žalúdka, ale nevracala som. Zato som mala potrebu neustále niečo pojedať, hlavne slané veci a zeleninu, čo našťastie nebolo nič nezdravé. Nedokázala som piť vodu, ani s citrónom. Skúšala som sirupy, ale ani to nepomáhalo. Tekutiny som si dopĺňala polievkami. Vždy mi bolo zle presne týždeň a nasledujúce dva týždne do ďalšej dávky som fungovala relatívne normálne.
Vedela som, že padaniu vlasov sa už nevyhnem. Len som čakala, kedy to príde. Je to cítiť. Nie je to nič výrazné, ale bolí to, ako keď si utiahnete vlasy do chvosta a potom ho rozpustíte. Korienky bolia a vtedy som vedela, že už sa blíži moje plešaté obdobie. Keď už vlasov na hrebeni začalo pribúdať, nečakala som a poprosila som manžela, aby mi ich oholil. Vyšla aj slzička, ale nebolo to nič dramatické. Vravela som si, že mi neskôr narastú krajšie a zdravšie vlasy a tak aj bolo.
Mladšia dcérka to ešte veľmi nevnímala a staršej som požičala knižku O princeznej Bezvláske. Po tom, ako sme ju dočítali, mi povedala, že ona ma bude ľúbiť aj tak a že vlásky mi dokreslí. Tento sľub sme si splnili a vznikli z toho milé fotky, na ktoré sa rada pozerám, aj keď sú z nie úplne šťastného obdobia.
V živote onkologického pacienta je podľa mňa niekoľko stresujúcich míľnikov. Od oznámenia diagnózy, cez prvú chemoterapiu a padanie vlasov, až po spracovávanie strachu, že ešte nemusí byť po tom. Jedným z takých momentov je aj to, ako zareaguje okolie. S parochňami som sa veľmi neskamarátila a vedela som, že nosenie šatky je jasným signálom toho, čo sa deje. Bála som sa prvých stretnutí, a tak som to vyriešila po svojom. Rozhodla som sa „strhnúť náplasť“ pridaním fotky na Facebook s vysvetlením. Reakcie ľudí boli úžasné a dodali mi tak veľmi potrebnú silu na vyliečenie sa. Už som sa nebála ísť von a navyše mi šatky podľa môjho neskromného názoru svedčali.
A sprchovanie holej hlavy bol super zážitok.
Po chemoterapiách prišlo na rad ožarovanie, ktoré bolo oproti nim malina. Okrem únavy som nepociťovala žiadne vedľajšie účinky. Koža bola ku koncu mierne začervenaná, ale nemala som žiadne pľuzgiere ani spáleniny. Po každom raze som si ožarovanú kožu ošetrila obyčajným detským púdrom.
Posledný ožiar sme s rodinou oslávili, bol to koniec mojej liečby. Samozrejme som sa tešila, ale paradoxne som sa zároveň cítila úzkostlivo. Zrazu som na onkológiu nemusela chodiť každý deň, ale iba raz za tri mesiace. Nie že by som tam chodila rada, ale cítila som, že ma majú pod kontrolou. Musela som si na novú situáciu zvyknúť a myslieť na to, že bude dobre. Zotavenie z liečby však ešte chvíľu trvalo.
Medzitým som sa dozvedela výsledky z genetického vyšetrenia a to, že mám v tele genetickú mutáciu BRCA2.
S týmto výsledkom prichádzali na zváženie ďalšie preventívne operácie, ako odstránenie vaječníkov a oboch prsníkov. Myslela som si, že to najhoršie v súvislosti s touto diagnózou mám už za sebou, že väčší šok, ako keď mi oznámili, že mám rakovinu, už nemôžem zažiť. A keď som zvládla chemoterapiu, už zvyšok zvládnem. Aj sa to tak zo začiatku zdalo, veď deti už mám dve, aspoň nebudem mávať menštruáciu a prsia mi urobia nové a pevné. Postupne som však pochopila, že psychicky sa na takéto zmeny nedá pripraviť. Vlasy mi síce začali rásť a každý mi ich chválil, ale mala som prísť o „ženstvo“, aspoň tak som to cítila.
Po chemoterapii a tiež vplyvom hormonálnej liečby Tamoxifénom som mávala veľmi silnú menštruáciu a cysty na vaječníkoch, s ktorými som nikdy pred tým nemala problém. Genetička mi síce povedala, že vaječníky môžu ísť von „až“ okolo 40tky, ale okrem toho, že som sa kvôli silnej menštruácii musela pasovať s anémiou, tak mi cysty zvyšovali onkomarkery a ja som nedokázala byť kľudná. Takže vaječníky išli von prvé, keď som mala 33 rokov.
Zákrok bol robený laparoskopicky, takmer vôbec to nebolelo, no psychicky to bolo veľmi náročné. Bála som sa, že nedostatkom estrogénu začnem priberať, zmení sa mi kvalita kože, vlasov, ochlpenia, pribudnú návaly, zmeny nálad a podobne. Najťažšie však bolo prijať to, že už nebudem môcť byť nikdy tehotná. Nie že by sme ďalšie dieťa nejak výrazne plánovali, ale som sa cítila taká neplnohodnotná žena. O 5 mesiacov na to som podstúpila aj bilaterálnu mastektómiu prsníkov s bezprostrednou rekonštrukciou vložením silikónových implantátov, keďže pri prvej operácii mi prsník zachovali a vyrezali len postihnutý kvadrant.
V čase dospievania som svoje telo nemala veľmi rada. Mala som akné, malé prsia, rýchlo som vyrástla, tak sa mi na stehnách a zadku urobili strie, tučné brucho, škaredé nohy, strapaté vlasy, krivé zuby, veľký nos…tak som sa videla ja. Potom prišlo obdobie, kedy som sa riešila o niečo menej, ale nikdy som nebola so sebou spokojná. Bola som hanblivá, bála som sa ukazovať v plavkách, nosiť krátke sukne, či nohavice, a to som patrila medzi štíhle dievčatá. Po oznámení diagnózy som začala rozmýšľať nad tým, prečo sa mi to stalo. Ženskú energiu v sebe som nikdy nevnímala.
Po liečbe, keď som sa cítila už lepšie, som sa začala o seba viac starať. Bez výčitiek som si dopriala kvalitnejšiu kozmetiku, kaderníka, či víkend bez detí. Môj život je momentálne aktívnejší. Behávam, celkovo viac športujem a celoročne si užívam čo najviac prechádzok v prírode. A taktiež si plním sny a skúšam všeličo nové. Už nečakám na žiadne „potom“ a ani nepoužívam výhovorky „na to som už stará“. A paradoxne teraz, aj keď už nemám vaječníky, prsia mám umelé a moje telo je ako patchworková deka vďaka množstvu jaziev, sa cítim žensky, ako nikdy pred tým. “
„Keď sa stretneš so zlom, premeň ho na svoju cestu..“ slová z jedného podcastu, ktoré sú pre mňa tak veľmi silné. Hľadala som ju dlho, našla, opäť stratila a blúdila, až som ju našla znova. Možno len na chvíľu, možno na stálo. Ktovie. Ale už viem, že je v poriadku občas zablúdiť. O to krajší je návrat k sebe. K tomu peknému, čo v sebe mám ja, ty a aj ona. Všetky.
V marci 2023 som si vypočula vetu, ktorú ani jedna z nás počuť naozaj nikdy nechcela. Máte rakovinu. Prosím? Veď mám len 29 rokov. A bolo. Facka, ktorá ma položila na kolená. Čo teraz? Mala som pocit, že si konečne budujem život, po akom túžim a teraz oň prídem? Len tak? Chaos a beznádej. Rakovina bolí. Bolí šialene. Ale asi viac psychicky, aspoň ja som to tak mala. A kdesi stále mám.
Popravde si na cestu domov z nemocnice po oznámení diagnózy ani nepamätám. Vedela som len jedno, že musím urobiť zatiaľ najťažšiu vec v mojom živote. Povedať to rodičom. Povedať im, že asi umriem, že som ako dcéra úplne zlyhala. A potom to povedať aj mojim najbližším kamarátkam.
Pocit, že som zlyhala bol nesmierne silný. Prijať a priznať svoju slabosť pred ostatnými, najmä blízkymi, bolo pre mňa omnoho ťažšie než prijať, že mám rakovinu. Nejakým čudným spôsobom mi to bolo jedno, zároveň som mala obrovský strach. Vytesnila som to. Chcela som len jediné, dokázať sebe a ostatným, že ja nebudem tá čo to vzdá a že sa vyliečim. Možno to bola hra ega, možno odmietanie reality, možno tá bolesť ktorú som videla v očiach ľudí ktorých milujem. A teraz? Stále som tu. Usmiata, vďačná, tá istá žena no niekde úplne iná.
Spočiatku som bojovala. Odmietala, plakala, nadávala, hnevala sa. Na celý svet ale najmä na seba. Ale myslím si že všetko, čo nám do života príde – áno aj to zlé, príde práve vtedy, keď sme pripravení to zvládnuť. Pripravení prijať svoju cestu. Teraz, s odstupom času si už dovolím byť na seba hrdá za to, že som to nevzdala. Dovolila som si otvoriť sa sama pred sebou, aj pred inými ľuďmi. Prijať sa taká aká som. Aj s rakovinou. Znie to ľahko, viem, bolo to náročné. A stále sa učím, ale práve toto mne pomohlo. Urobiť si limonádu, keď mi život ponúkol najkyslejšie citróny. Dovoliť si smiať sa kedy chcem, plakať keď potrebujem, ostať sama doma a nehovoriť s nikým keď nechcem. Uviazať si šatku na akýkoľvek spôsob, obliecť pekné šaty, kúpiť kvety a rozdávať objatia každému, kto to potrebuje. A hlavne som si konečne dovolila pýtať si pomoc, priznať si keď nevládzem a že je to úplne v poriadku. Nemusíme byť tie dokonalé stvorenia ktoré nikdy nie sú unavené a všetko zvládajú. Sama som ňou chcela byť, och a ako veľmi. Teraz už viem, aké krásne je dovoliť si nebyť dokonalými.
Raz možno pospájam všetky svoje zápisky zo života, o akom sa mi naozaj nesnívalo, počas rakoviny. Zatiaľ nemám odvahu pustiť sa do čítania, ešte to príliš bolí.
Možno to raz niekomu pomôže rovnako, ako pomáhalo mne vidieť ženy, ktoré si rakovinou prešli a stále dokážu mať krásny život a žiariť. Ľúbiť sa. Nájsť partnera. Veľmi som chcela byť jednou z tých žien, ktoré vedia podať pomocnú ruku iným aj keď sú sami na dne. Myslím, že toto ma hnalo tiež vpred.
Držala som si v hlave obraz seba aká budem, keď to všetko zvládnem. Vedomie, že život naozaj nekončí rakovinou a môže byť po nej alebo s ňou stále svojim spôsobom pekný. Že sa to dá. A naozaj sa to dá!
Teraz si dovolím priznať a poďakovať si, že áno, som silná. Silná ale nežná zároveň. Už nepotrebujem skrývať svoju slabosť, alebo strachy. A možno práve v tomto tkvie naša sila. My ženy vieme byť naozaj silné, len o sebe často pochybujeme.
Tak ja ti len chcem popriať okrem zdravia najmä to, aby si v sebe našla to svetlo, silu, krásu, ktoré v sebe máš. Som si tým istá. A ak ti to ešte nikto nepovedal, som na teba hrdá. Už len za to, že si to nevzdala. Láska lieči. Najmä tá k sebe.
Moja doktorka mi hneď na začiatku povedala nádherné slová. „Ľúbte sa. Obijmite, pochváľte. Doprajte si viac lásky než predtým.“ Och, áno! Aj v tých najťažších chvíľach je možné nájsť to malé krásno niekde hlboko ukryté. Pod veľkou kopou strachu, úzkostí, bolestí a beznádeje. Toto všetko mi trvalo dlho, bála som sa, ako veľa mi rakovine uberie zo života, a že mi ho vlastne vezme celý. Vlasy, prsia. Pocit ženy. Áno, vzala. Vlasy mi už krásne rastú, dokážem sa na seba pozrieť v zrkadle, a poznám svoju hodnotu. Je to síce ešte len necelý rok od diagnózy, no viem, že ma dostala na miesta, o ktorých som netušila že existujú. Zlé aj dobré. Pritiahla som si do života ľudí, ktorí ma inšpirujú a majú v sebe niečo, o čom možno ani sami nevedia, a možno nevedia ani ako veľa mi pomohli aj keď som im to povedala. Prišla som o kamarátstva o ktorých som si myslela že sú úprimné, no neboli. Bolelo ma to veľmi, veď predsa nemôžem za to, že som ochorela. Ale aj toto som sa postupne naučila prijať a nehnevať sa. Ani na seba, ani na nich. Odpustiť a pustiť. Ľudia prichádzajú odchádzajú a je to v poriadku. Nie je to nikoho chyba. Je to život. Keď niečo odíde, nahradí to niečo lepšie. A ver mi, po tom všetkom, čo mám za sebou, je to tak.
Uverila som v zázraky a oni sa začali diať. A viem, že ešte neprestali. Posielam ti objatie a prosím nikdy nezabúdaj, že v tom naozaj nie si sama.
Dont be perfect, be you ♥️”
Majka
ZAČIATOK
Pondelok 23.5. 2022
Potom, ako som si zaborila tvár do srsti Mikiho, mi opäť začali tiecť slzy, ako takmer každé ráno, odkedy sme si ho priniesli pred rokom. Nevedela som sa vyhnúť predstave, že jedného dňa umrie a ja neviem, ako to prežijem…tak veľmi ho mám rada…
Ale toto ráno bolo iné.
Uvedomila som si, že ak jedného dňa Miki umrie na starobu a ja budem pri tom, tak budem šťastná a vďačná.
LIEČBA
Prežila som oznámenie o diagnóze.
Zažila strach, že onedlho zomriem.
Prežila som takmer pol roka chemoterapií,
vypadané vlasy, obočie a mihalnice.
Vypočula som si pozitívny výsledok z genetiky o zmutovanom géne BRCA1, ktorý znamená, že som zdedila takmer 90 % riziko, že dostanem rakovinu prsníka.
Prežila som odrezaný prsník,
odstránenie vaječníkov,
odrezanie druhého zdravého prsníka, aby som mohla ďalej žiť.
Prežila som bolestivú rekonštrukciu obidvoch prsníkov pomocou expanderov, aby som sa cítila aspoň trochu ako zdravá žena.
Prežívam vedľajšie účinky hormonálnej liečby, ktorá bude trvať ešte 9 rokov a má za cieľ znížiť riziko recidívy.
A ďalšia operácia ma ešte čaká…
V REMISII
Zažívam znova a znova opätovné návraty do formy. Po poslednej operácii som si ledva sadla a veľký problém mi robilo aj natrieť si chlieb a priložiť k ústam, aby som sa najedla.
A potom všetkom stále prežívam aj strach z návratu choroby a učím sa s ním žiť.
Napriek tomu mám niekedy pocit, že som z toho celého vyšla ešte silnejšia a cítim sa zdravšie ako kedykoľvek predtým.
VZŤAHY
Možno preto, lebo mám dobrého manžela už 26 rokov a starostlivých synov. Vďaka nim si môžem oddýchnuť a načerpať sily.
Napriek početným úmrtiam v mojej rodine sa viem ďalej tešiť z podpory ďalších mojich blízkych a so sesternicou plakať a smiať sa zároveň.
Možno preto, že mám pri sebe dlhoročné najlepšie priateľky, s ktorými si veľa poviem, aj keď mlčíme.
Možno vďaka novým onko kamarátkam v jogovej a turistickej skupinke, kde spolu cvičíme a chodíme do hôr.
A áno, dokonca aj pobyt v nemocnici sa môže stať zaujímavým, so zážitkami, na aké sa nezabúda a zároveň byť aj začiatkom veľkých priateľstiev, ak máme šťastie na spolubývajúce.
Som vďačná aj za to, že sa mi podarilo nájsť medzi Amazonkami srdcu blízke osoby, s ktorými ma nespája len rakovina, ale najmä rovnaké záľuby, hodnoty, či pohľad na svet a na život.
DNES
Snažím sa neriešiť nič, čo nemôžem zmeniť a skúšam to s pokorou prijať.
Mením len tie veci, ktoré chcem a môžem ovplyvniť.
Obklopujem sa iba ľudmi, ktorých mám rada a ktorí majú radi mňa.
A keď som sama so sebou…zisťujem, že akí sme my sami, takých ľudí k sebe priťahujeme.
POHYB
Počas celej liečby som sa snažila o seba starať, o svoje telo aj dušu, o fyzickú odolnosť. Potom sa mi ľahšie budovala aj tá psychická, ktorá mi pomáhala lepšie sa spamätať zo stresu a traumy a mohla som tak všetko odžité využiť aj ku svojmu rastu.
Cvičila som jogu a chodila do lesa na prechádzky so psom.
Zanechala som povolanie účtovníčky a začala som sa venovať pohybu pre onkologických pacientov, najmä joge.
So skupinkou Amazoniek chceme zvládnuť všetky najvyššie vrcholy našich pohorí, pokiaľ nám zdravie dovolí. A máme ďalšie plány…
VÝHĽAD
Ak si novodiagnostikovaná pacientka a práve toto čítaš, tak Ti chcem povedať, že nie si na to sama.
Že rakovina je cestou smútku, strachu, zmierenia, ale aj sebapoznania, sebalásky, spokojnosti a šťastia.
Že choroba nám zmení pohľad na život, na to, čo v ňom má zmysel a čo nie, čo a kto v skutočnosti stojí za to a kto nás len okráda o čas a energiu.
Že pochopíš, čo potrebuješ a prestaneš sa báť hovoriť NIE.
Že sa naučíš pokore k životu, lebo každý deň si je treba užívať naplno a nič neodkladať.
Že spomalíš, budeš prítomná tu a teraz, nájdeš viac v obyčajných veciach.
Že bude veľmi oslobodzujúce, ak prijmeš všetky pocity, ktoré budú tebou lomcovať bez potreby utekať od nich.
Že ak sa začneš mať rada v celej svojej kráse a škaredosti, tak na konci možno zistíš, že si celou chorobou pretancovala.
Že tie najlepšie výhľady prichádzajú po najťažších výstupoch.
“Rakovina bola niečo, nad čím som nikdy nerozmýšľala. V rodine ju nemal nikto, v okruhu mojich kamarátok a známych tiež nie. Odkojila som tri deti. Stravovala som sa zdravo, 90% mojej stravy bola vegánska, jedla som veľa ovocia a zeleniny. Nefajčila som a nepila alkohol. Aktívne som športovala, trávila som veľa času v horách, behala som ultramaratóny, cvičila som jógu. Moje jediné rizikové faktory boli veľký stres v práci a málo spánku.
Bol február 2020 a ja som si našla v prsníku hrčku. Išlo to rýchlo – vyšetrenia, biopsia, CT. Výsledok – III. štádium, zasiahnuté uzliny. Doslova o 5 minút 12. Mala som šťastie na skvelého onkológa, ktorý mi všetko podrobne vysvetlil. Bol veľmi ľudský a aj popri svojej náročnej práci si dokázal zachovať láskavosť a humor. Liečba bola náročná. V tom čase sa začal rozbiehať kovid a ja som svoje prvé chemoterapie absolvovala v prázdnej nemocnici, s rúškom na tvári, sama, bez blízkych, lebo doprovod bol zakázaný.
Mojej mame som svoju diagnózu musela kvôli lockdownu oznámiť cez telefón a ona mohla len z diaľky pozorovať, ako bojujem.
Po chemoterapiách mi bývalo veľmi zle. Vždy jeden až dva dni som sa nevládala postaviť na nohy a len som ležala. Vždy som si hovorila, že ak mne je takto zle, tak tej chorobe musí byť 10-krát horšie. Boli však aj dobré dni. Snažila som sa ich vždy využiť na pohyb – prechádzky po meste, v parkoch, pri Dunaji, v prírode. Každý deň aspoň 5 km chôdze.
Veľmi mi v tom čase pomohli Amazonky. Cítiť podporu od niekoho, kto vie, čím si prechádzam, bolo neoceniteľné. Dali mi odpovede na veľa mojich otázok, pomohli mi nájsť východiská zo zložitých situácií. A najmä pocit, že sa to celé dá zvládnuť, že sa netreba vzdávať, ani keď je človeku najhoršie.
Po pol roku chemoterapií prišla operácia a odstránenie prsníka a lymfatických uzlín. Biopsia ukázala, že primárny nádor bol už vďaka chemoterapiám odumretý, dve z uzlín však boli stále pozitívne. Nasledovali teda ešte 3 mesiace chemoterapie a potom ožarovanie. Moja liečba trvala skoro rok. Celý tento čas som bola PN. Venovala som sa svojim deťom, snažila som sa liečiť si telo aj dušu.
Od začiatku som si opakovala, že nedovolím, aby moje deti vyrastali bez mamy. Syn mal 13 rokov a dcéry 11. S deťmi som sa počas celej liečby o svojej chorobe rozprávala veľmi otvorene, žiadna téma nebola zakázaná. A áno, zaznela aj otázka, či im zomriem.
Približne v polovici liečby som vyhľadala pomoc psychologičky, lebo strach z bolesti a zo smrti bol príliš veľký a ja som o ňom pred svojimi blížkymi nedokázala hovoriť. Aj vďaka týmto stretnutiam som postupne dokázala rozoznať to, čo v mojom živote pred chorobou nebolo dobré a zmeniť to. Pochopila som, že rovnako, ako sa starám o druhých, tak sa mám starať aj o seba. Mám byť sama k sebe láskavejšia, zbytočne na seba netlačiť, počúvať svoje telo a dopriať mu oddych. Naučila som sa spôsoby, ako sa vysporiadať so stresovými situáciami a ak sa nedá inak, odchádzať z nich. A najmä – nehanbiť sa požiadať o pomoc a prijať ju, keď mi ju niekto ponúka. Sú to zásady, ktorými sa riadim dodnes.
Od ukončenia liečby sa mi darí byť aktívna. Vždy, keď sa dá, chodím do hôr. Milujem Malú Fatru, Tatry, ale aj Karpaty. Presne rok po operácii sa mi podarilo vyliezť na Rysy a bol to úžasný pocit. Na výročie mojej operácie vždy vyleziem na niektorý z kopcov, ktorý milujem. Po Rysoch a Rozsutci to bol minulý rok Gerlachovský štít.
Pochopila som, že aj keď už život nebude taký, ako predtým, tak stále bude krásny.
Je veľa oblastí, v ktorých sa kvalita môjho života po liečbe zhoršila. Zmierila som sa s tým, že niektoré veci už nezvládnem. Pri plánovaní aktivít s tým vždy počítam. Svoje obmedzenia však nedávam na prvé miesto. Oveľa dôležitejšie je myslieť na to, čo sa zvládnuť dá, čo ešte chcem a môžem dosiahnuť.
Kedysi dávno som videla sýkorku, ktorá v plnej rýchlosti narazila do skla, lebo ho nevidela. Spadla na zem a zostala chvíľu ležať bez pohybu. Myslela som si, že to neprežila. Zobrala som ju do dlaní a ona sa začala triasť. Dala som ju do košíka na terase. Ďalej sa triasla, akoby telo nechcelo pripustiť, že by mal byť koniec. Potom otvorila oči a chvíľu sa zmätene obzerala. Nakoniec vyskočila na nohy, rozprestrela krídla a odletela.
Buďme sýkorky 🙂
Lívia
“Volám sa Lívia. Som osoba, ktorá vždy veľa športovala, zdravo sa stravovala a užívala si život. V roku 2017 som si nahmatala hrčku na prsníku, ktorá sa však časom vytratila. Od vtedy som si pravidelne robievala samovyšetrenia a chodievala aj na preventívne prehliadky k lekárovi. Začiatkom roka 2020 som si nahmatala hrčku, opäť na ľavom prsníku a myslela si že je znovu tukového charakteru. Dlhšiu dobu som prechádzala stresovým a emočným vypätím a až neskôr som spozorovala, že hrčka je väčšia, rozrastá sa a je aj na inom mieste ako pôvodne. Navštívila som môjho lekára, ktorý mi urobil prehliadku, sono prsníka a rovno poslal na ďalšie vyšetrenia.
Diagnózu, že mám rakovinu som sa dozvedela veľmi netradičným spôsobom a to cez telefón. „Je mi to ľúto, máte rakovinu musíme vás operovať“ – povedal doktor. Pri tejto vete som sa úplne zrútila. Moja hlava nedokázala spracovať informáciu ako ja 31 ročná žena môžem dostať rakovinu. Dva týždne som plakala, prestala chodiť do práce a utápala som sa v žiali. Moje myšlienky boli veľmi pesimistické a uvažovala som nad rôznymi scenármi, ako to ukončiť. Mám šťastie, že mám úžasnú rodinu a kamarátky. Práve oni mi dali všetku podporu a odvahu a silu, aby som to nevzdala. Ani neviem, čo úplne nastalo, no niečo sa vo mne zmenilo a ja som celkovo otočila pohľad na danú situáciu. Pochopila som, že všetko závisí odo mňa, že keď budem chcieť, všetko zvládnem.
Moja racionálna stránka nastúpila až po akceptácii verdiktu. Na začiatku liečby som si povedala, že chcem žiť život ako predtým i keď som nevedela čo všetko to obnáša.
Masektómia prsníka bola prvá časť etapy liečby, ktorou to zďaleka nekončilo. Dostala som kompletný balíček. Po operácii mi bola nasadená 5-mesačná chemoterapia (najprv silná, potom slabšia). Tým, že mi bol zistený aj receptor HER2+, som dostala biologickú liečbu, ktorá trvala jeden rok. Po chemoterapii som absolvovala rádioterapiu, ktorá zahŕňala 15 ožiarení. Keďže som hormonálne pozitívna, moja liečba dodnes naďalej pokračuje v hormonálnej terapii.
Najtraumatizujúcejšia časť celého obdobia bola pre mňa strata vlasov o ktoré som prišla na oslave svojich 32 narodenín. Bol to iný typ bolesti, emočný, ďalšie precitnutie toho, že som skutočnej chorá, že to nekončí len odstránením prsníka. Bolo to náročné a ťažké obdobie. Tak ako pre mňa tak aj pre mojich najbližších. Do celého procesu vstupuje veľa prekážok ktoré musíte neustále prekonávať a dajú zabrať. Či už je to strata prsníka, vlasov alebo prevracaných dní. Celá liečba je náročná hlavne na psychiku. Pochopila som, že v celom procese je najdôležitejšia hlava.
Našla som v sebe obrovskú silu žiť a bojovať. Aj keď to nebolo vždy jednoduché povedala som si, že je to len dočasne a bude zas dobre.
Počas celej mojej liečby som pracovala a športovala aj keď moje výsledky neboli najlepšie. Práve tieto aktivity mi pomáhali byť v mojom nastavenom režime režime „normálneho“ života.
Rozhodla som sa otvorene hovoriť o svojej diagnóze práve preto, aby to pomohlo niekomu možno v podobnej situácii, ako som bola vtedy ja. Začala som otvorene písať o tom čím si prechádzam na sociálnych sieťach @liliacik. Práve písanie sa stalo pre mňa oslobodzujúce a zároveň mi to dodalo ešte viac síl. Rôzne životné situácie dokážu spojiť ľudí a vy si vtedy uvedomíte, že v tom nie ste sama. Vďaka tomu, že som sa o svoju cestu s touto zákernou chorobou začala deliť na internete, podarilo sa mi nájsť fantastickú online podporu od žien, ktoré si týmto prešli.
Po diagnóze sa jednoznačne zmenil môj pohľad na život a s ním aj životné hodnoty. Rakovina zmení človeka. Tak ako z vonka, tak i z vnútra. Naučí vás veľa. O živote, osebe samom, zistíte, čo všetko dokážete. Ukáže vám tie najtemnejšie stránky, ale za to aj radosť v maličkostiach, ktoré boli dovtedy neviditeľné. Začnete sa na život pozerať inak. Prestala som veci brať ako samozrejmosť a skutočne si užívam každý jeden deň. Dá sa povedať, že žijem vedomý život tu a teraz. So všetkým čo mi poskytuje.”
„Myslela som, že ak niekedy postnem fotku „hore bez“, bude to na Tinderi, ale vesmír ma dokázal znova prekvapiť.
Keď mi moja sestra po operácii prvýkrát dávala dole obväzy, ťažko sa mi dýchalo, zvieralo mi hrdlo a bolo na odpadnutie, viedla ma za ruku až pred zrkadlo, tak veľmi som sa bála toho, čo uvidím. Obe sme sa rozplakali. Nie preto, že by to vyzeralo zle, ale preto, čo tá jazva symbolizuje. Vzdala som sa časti tela, aby som zvýšila svoju šancu na prežitie. Tých 350 gramov, by mi rovnako chýbalo kdekoľvek na tele (okrem zadku) a o to horšie bolo zistenie, že teraz mám faldík na bruchu väčší ako ľavý prsník.
Necítim sa byť menej ženou, ani sa sama sebe menej nepáčim. Krása veľa neznamená, ak nejde zvnútra von, ak by som neprijala samú seba. A to ma rakovina učí. Prijať stratu toho, čo som na sebe milovala a milovať to, čo po nej ostáva.
Dámy, buďte dotknuté aspoň raz mesačne – vyšetrite si prsia. Objednajte sa na preventívnu prehliadku, môžete tým zvýšiť šancu na úspešnú liečbu.“
“Volám sa Monika a karcinóm prsníka mi bol diagnostikovaný presne týždeň pred 34.-tými narodeninami – nanešťastie v tej agresívnejšej možnej forme. Nebudem ti klamať, šok to bol obrovský. Najmä ak rodinná anamnéza z pohľadu onkologických ochorení bola u nás čistá. Myslím, že práve o to viac mi to celé prišlo k neuvereniu. Čože? Ja? Najmladšia žena v rodine? Karcinóm prsníka na genetickom podklade? Si robíte zo mňa žarty tam hore…?
Liečba, ktorú ja zvyknem prirovnávať k biblickej krížovej ceste – bola síce náročná ale stále zvládnuteľná. Ja osobne som väčšiu časť liečby normálne chodila do práce. Spätne si uvedomujem, že to bolo to najlepšie možné rozhodnutie – byť medzi kolegami a zamestnávať si myseľ pracovnou agendou. Doma som zostala až neskôr, s príchodom jesene…okrem jesenných viróz všade naokolo som už samozrejme s pribúdajúcim množstvom chemoterapií cítila aj oprávnenú únavu organizmu.
Ale ako sa hovorí: aj po tej najtemnejšej noci vyjde slnko a ja o chvíľu oslávim 39 rokov. Dnes, takmer 5 rokov od diagnostiky, zvyknem so všetkou pokorou zažartovať (áno, s odstupom času aj ty to budeš na túto tému vedieť) že ešteže mám pamiatku na toto náročné obdobie: jazvy a fotky bez vlasov. Lebo po fyzickej stránke sa cítim úplne rovnako dobre ako pred liečbou a fungujem bez akýchkoľvek obmedzení. Cítim sa až natoľko fit, že som si bez najmenšej prípravy minulý rok s ostatnými 5 Amazonkami vyšla na Gerlachovský štít. Bolo to úžasné 🙂
Monka Amazonka”
Maťka
“Poznáte ten pocit, že musíte v živote niečo dosiahnuť alebo dokázať? Že musíte nájsť zmysel svojho života a dať mu význam, lebo inak nebudete naozaj spokojní? Mňa takéto predstavy sprevádzali celé detstvo. Držali sa ma aj v puberte a v tridsiatke som bola dokonca presvedčená, že asi robím niečo zle. Pripadala som si stále priemerná, hoci mi nič nechýbalo.
„Keby sa konečne niečo stalo!“ želala som si. A stalo sa.
Volám sa Martina Nemčovičová a mám 37 rokov, dve zdravé deti a manžela, máme slušne platenú prácu, ľúbime sa. Toto všetko mám a beriem to ako samozrejmosť. Možno len toho voľného času keby bolo viac, občas si povzdychnem ako každý. Je rok 2016, začína leto a ja sa vytešujem. Milujem toto ročné obdobie, som ohnivé znamenie a nás čaká cez prázdniny more. Už mám všetko naplánované. Vlastne mám naplánovaný celý rok. Aké pekné by bolo mať ešte jedno bábo, napadá mi stále častejšie. Ema je už veľká, o rok maturuje, Marek má štyri, už ma toľko nepotrebuje a mne sa ešte žiada mojkať malý voňavý uzlík. Som žena činu a nič nenechávam na náhodu. Takže začnem zdravotnou prehliadkou, robím obligatórne kolečko – všeobecný lekár, gynekológ, nechám sa poslať prvý krát na mamografiu, mám na to nárok pretože máme v rodine rakovinu prsníka. Moja starká aj teta…. nerada na to myslím, mňa sa to predsa netýka, ale moje sestry aj sesternice už na mamo boli a tlačili na mňa, aby som išla tiež. Pre istotu.
Takže idem, veď je to len prehliadka, povinná jazda, urobím si fajku v diári a ide sa ďalej v zmysle môjho plánu.
Mamografická ambulancia je fajn, zisťujem, že lekárku poznám z videnia, bývame v rovnakej štvrti. Počas vyšetrenia trkoceme o všetkom možnom, smejeme sa.
Ona ale zvážnie, niečo mi ukazuje, nejaký útvar v prsníku, nerozumiem jej. Cysta či čo? Určite len nejaká prkotina, veď som si v živote nič nenahmatala, ale ona je stále vážna. Opatrne mi vysvetľuje, že musím ísť čo najrýchlejšie na biopsiu. Nechápem… „Choďte čo najrýchlejšie a nenechajte sa odbiť!“
Nenechám.
Stojím vo dverách ambulancie, kde ma práve poslala lekárka z mamografie. Nechápem čo tu robím, ale poháňa ma strach. „Prosím Vás sestrička, potrebujem čo najrýchlejší termín na biopsiu, prosím…o tri týždne? Nie nie, vy mi nerozumiete, musí to byť rýchlo, ja to nevydržím, musím to vedieť HNEĎ!“
Strach mi dodáva odvahu a vďaka tomu odchádzam z ambulancie s expresným termínom. Už zajtra, chvalabohu. A potom bude jasné, že je to celé hlúposť, len vtip, len nedorozumenie…
Nebol to vtip. Mám to pred sebou čierne na bielom, onkologický nález v pravom prsníku. Neviem čo mám povedať…
Presne o dva týždne ležím na posteli v ružinovskej nemocnici. Mám strach, zajtra mi odrežú prsník. Ešte pred troma týždňami som plánovala dovolenku a snívala o bábätku. Rukou sa dotknem pravého prsníka, ale hneď odtiahnem ruku.
Tá vec je pár milimetrov pod mojím dotykom, nechcem to cítiť, nechcem to vidieť.
Odrežú mi prsník, niekomu odrežú ruku, nohu…Mne odrežú prsník. Už zajtra. Aké zvláštne, je júl, vonku za oknom krásne počasie. Počujem na ulici niečí smiech, niekto bezstarostne konverzuje. Svet za oknom funguje normálne, prečo nemôžem aj ja?!
* * *
Invazívny duktálny karcinóm – znelo to ako vesmírne sci-fi. Zomriem.
Potrebovala som onkológa. Národný onkologický ústav bol pre mňa prekvapením. Čakala som miesto plné depresie a beznádeje. Miesto so škaredými vysokými stropmi a vyhoreným personálom. Opak bol pravdou. Ale najviac ma zarazila láskavosť. Asi najsilnejšie mi utkvela v pamäti veta, ktorú mimovoľne vyhlásila sestrička, len čo som sa polozrútená usadila do stoličky v ambulancii onkológa. „To bude dobré!“ zvolala s istotou v hlase, pričom očami študovala môj nález. Ach ako dobre mi to padlo.
Ocitla som sa v komunite trpezlivých pacientov a mám – sestričiek. Vládla tu ohľaduplnosť. Pravdepodobne najdôležitejšou osobou pre onkopacienta je jeho onkológ. Tento človek musí zvládnuť obrovský psychický tlak vyvíjaný zo strany pacienta. Je to mimovoľné a úplne pochopiteľné, veď on je ten boh, ktorý oznamuje dobré aj zlé správy, od neho sa akosi očakáva zázrak a viacerí veria, že má v rukách ich osud a rozhoduje o ňom. Ja som bola presne tento typ pacienta. Môj boh ma odhadol a zvládol bravúrne. Chladnokrvne vydržal pohľad mojich očí dvojnásobne zväčšených od strachu. Ste mladá, absolvujete zabezpečovaciu liečbu. Štyri cykly chemoterapie by mali stačiť.“
„Prídem o vlasy?“ „Áno.“
Na chemoterapiu som nastúpila ešte v ten deň. Pamätám si na pach cytostatík, ktoré bolo cítiť všade, na aplikáreň plnú postelí a ľudí, ktorí si veselo medzi sebou trkotali, alebo pozerali telku, kým im tiekla infúzia. Nechápala som, nezapadalo to do mojej predstavy takéhoto miesta. Veď ako sa tí ľudia môžu baviť a dokonca smiať, keď majú smrteľnú chorobu a do žily im lejú chémiu, ktorá bez problémov rozleptá aj linoleum? Sestričky veselo krúžili okolo postelí, smiali sa a bavili s pacientmi ako so starými známymi. Nikto sa na nič nehral, načo…
Zo štyroch cyklov bolo nakoniec osem. Prvé tri týždne som sledovala, ako moje zlaté vlásky končia na vankúši, v hrebeni, na zemi, boli všade. Silou mocou som sa bránila radikálnemu riešeniu. Nemohla som si ich už ani prehrabať, bolel ma aj letmý dotyk a navyše mi zostávali v rukách celé pramene. A bála som sa…Strašne som sa bála, ako to poviem ďeťom.
Ema to vzala pokojne. Moje múdre, rozumné dievčatko. Na rozdiel odo mňa, ona videla moje šance optimisticky, vôbec nepochybovala o úspechu liečby. Marek…malý Marek. V štyroch rokoch nerozumie. Nepovedala som mu nič.
Zohnala som si parochňu, teda hneď dve, veď som baba. No dobre nakoniec som mala tri. Len aby si nikto nič nevšimol.
Na toto obdobie nerada spomínam. Bolo mi zle. Znecitliveli mi prsty na rukách, všetko mi padalo. Začala som maľovať obrázky, aby som si cvičila motoriku. Niekedy som celý deň preležala. Zistila som, že máme tvrdý gauč. Von som chodila málo. Nechcela som nikoho stretnúť, byť témou „pri káve“, pretože aj keď som sa veľmi snažila, zmena v mojom vzhľade bola evidentná a pravú príčinu si vedel každý domyslieť. Časom okrem vlasov zmizli aj mihalnice a obočie. Taká tvár je naozaj zvláštna. Som škaredá, chorá a nevládzem sa postarať o rodinu. Som na obtiaž. Sebaľutovala som sa koľko som len vládala.
Malo to aj dobré stránky. Veľa som čítala, zaujímala sa o zdravú stravu a maľovanie obrazov ma neskutočne bavilo.
Začala som sa počúvať, rešpektovať svoje pocity. Sprítomnila som sa. Prestala som robiť plány, zrazu mi to pripadalo absurdné.
S manželom sme boli v tom čase nerozluční. Dovtedy dvaja workoholici riadení svojimi diármi teraz trávili spolu celé dni. Ja zo zdravotných dôvodov a mužovi umožnili v práci homeoffice. Poznali našu situáciu a boli ústretoví. Našťastie. Priznám sa, že v tom období bolo veľa vecí nad moje sily. Muž sa staral úplne o všetko, absolvoval so mnou všetky chemoterapie a vyšetrenia. Uvedomila som si ako nikdy predtým, že mám šťastie, že na to nie som sama a že to nie je samozrejmosť. Nielen ja som prežívala ťažké chvíle, bol na tom rovnako, všetko čo sa dialo sa ho týkalo. O čo ľahšie by bolo pre neho zo všetkého jednoducho vycúvať.
Pár dní pred koncom roka 2016 som dostala poslednú chemoterapiu. Čakali ma pravidelné kontroly, hormonálna liečba a genetické testy. Vzhľadom na môj nízky vek a vyskytujúce sa prípady rakoviny prsníka v rodine z otcovej strany bolo pravdepodobné, že sa u mňa potvrdí genetická predispozícia. Na vyšetrenie som išla spolu s mojimi dvoma sestrami a otcom. Výsledok bol 3:1. U mňa, otca a mladšej sestry sa potvrdila patologická zárodočná mutácia génu BRCA 2, ktorý bol zodpovedný za moje ochorenie. Čakala som to. Sestra a otec nie. Rozumela som výrazu ich tváre ako nik. Otec v tom čase už dôchodca a muž nemusel podstúpiť žiadne radikálne riešenia. U mňa a sestry to bolo iné. Odporúčanie bolo jasné: odstrániť oba prsníky a vaječníky.
Človek si zvykne aj na šibenicu, ako sa hovorí. Už som sa nebála.
V máji 2017 som bola prvý krát vonku bez parochne. Išli sme na koncert Depeche Mode a s mojim čerstvým kratučkým čírom som perfektne zapadla. Zaľúbila som sa do tej štice a odvtedy chodím „na krátko“.
Pozviechala som sa, mentálne aj fyzicky. V tom čase som sa veľmi potrebovala rozprávať, počuť niekoho, kto mal za sebou podobnú skúsenosť ako bola tá moja a našla som Amazonky. Spoznala som skvelé ženy, najrôznejšieho veku, mnohé z nich boli mladé mamy ako ja. Spájala nás rovnaká diagnóza. Vlastne nás spájalo oveľa viac. Bolo ľahké si rozumieť.
Som ôsmy rok v remisii. Už nič neberiem ako samozrejmosť. Teším sa z každého dňa, vlastne na každý deň. Kedysi som chcela všetkým niečo dokázať a dať svojmu životu zmysel a byť dôležitá.
Podarilo sa, som dôležitá pre seba, moju rodinu, deti, priateľov. Pre mnohých ďalších ktorým som sa len mihla v živote a ovplyvnila som ich bez toho, aby som si to uvedomila. A stačilo len to, že som. “
Eli
“Mne sa podarilo po ukončení liečby otehotnieť a mať 3 zdravé deti.”
“S myšlienkou na moje ochorenie sa budím každý deň.
Momentálne to je každé ráno s vďačnosťou za život, ktorý mám a úspešnú liečbu rakoviny prsníka, ktorú mi diagnostikovali, keď som mala 23 rokov.
Mám 35 rokov a momentálne som na materskej s 3 malými deťmi. Ako každý rok si pripomínam výročie mojej poslednej chemoterapie, ktorú som mala deň pred 24. narodeninami.
S vďačnosťou v srdci je to už 12 rokov.
Bola som krátko po škole, v novom zamestnaní, keď som si nahmatala hrčku na prsníku.
Na prvýkrát ma gynekológ odporučil len na sledovanie, ale intuitívne som cítila, že potrebujem ešte vyšetrenie.
Po konzultácii s inou lekárkou a absolvovaní sono a biopsie bola diagnóza jasná. Invazívny duktálny karcinóm s hormonálnou závislosťou.
Absolvovala som operáciu, 6 cyklov chemoterapie, 30 ožiarov, 2-ročnú biologickú liečbu s nasledujúcou hormonálnou blokádou na 5 rokov.
Liečba je veľmi komplexná a treba si zachovať vnútorné odhodlanie, pokoj a silu. Prekonala som množstvo vedľajších účinkov, ale veľa som sa naučila o sebe a o ľuďoch v svojom okolí. Našla som svoju vnútornú silu a odhodlanie. Liečbu som si vždy dávkovala po kúskoch, za ktoré som sa vždy odmenila.
Celú liečbu som zostala aktívna a zamerala som sa na štúdium jogy.
Občas som precenila, čo viem spraviť za 1 rok, ale liečba bola dlhá a ja som sa snažila vyplniť si čas popri nej obľúbenými aktivitami.
Po ročnej PN som sa vrátila aj do pracovného procesu.
Po 5 rokoch liečby som si dopriala rok voľna a pracovala som len ako lektorka jogy.
Vrelo odporúčam v celom procese terapiu u psychológa, konzultácie s výživovým poradcom a osobného trénera alebo lektora.
Ja vyznávam holistický prístup k zdraviu podporený vedou.
Som vďačná za všetkých lekárov, ktorých som za tie roky stretla.
K liečbe pristupujte aktívne, ak nemáte dôveru v lekára, nájdite si takého, ktorému dôverovať budete.
Ja som vďačná za to, že onkologičky, ktoré som mala, mi venovali čas a spoločne sme vždy prebrali celú liečbu.
Podporovali ma pri ťažkých chvíľach, rovnako ma podporila moja všeobecná lekárka, gynekológ, rodina a priatelia.
Ale hlavne vždy som sa postavila sama za seba. V celej onkologickej liečbe nie sú skratky, je to komplexný a náročný proces, ale je zvládnuteľný.
Mne sa dokonca podarilo po ukončení liečby otehotnieť a mať 3 zdravé deti.
Stále žijem aktívne, chodím k psychologičke, nepijem alkohol a zaujímam sa o zdravú stravu a milujem žiť.“
“Bolo to ako keď si kúpite lístok na svoj prvý veľký kolotoč…a neviete čo vás pri tej jazde čaká.
V januári 2012 som išla na bežnú kontrolu, na ktorú som pravidelne chodila , pretože mi lekár sledoval cystu v pravom prsníku. Vedela som, že ma čaká vyťahovanie tekutiny z cysty, keďže som ju mala viditeľne zväčšenú a cítila som v prsníku tlak.
Lekár mi spravil sono vyšetrenie , povedal že pre istotu spraví punkciu a vytiahne z cysty tekutinu.
Ukľudnil ma s vyjadrením, že je všetko v poriadku a mám čakať dva týždne na výsledky. Išla som teda spokojne domov. Ráno som mala prsník boľavý a zapálený a tak som lekárovi volala či môžem prísť na kontrolu.
Bol prekvapený a nechápal ako sa mi mohol prsník po bežnej punkcii tak zapáliť.
Predpísal mi antibiotiká a poslal ma domov.
Asi o 7 dní mi sestrička telefonovala, nech prídem čím skôr na ambulanciu že už sú výsledky z punkcie.
Lekár mi opakovane urobil ultrazvuk a ukazoval mi cystu a povedal, že ju treba vyoperovať, že to treba brať ako zdvihnutý prst – ale že to nie je nič vážne. Rozhodol sa, že ma bude operovať , vraj aby sa nestalo nič zlé…
Dohodli sme sa na termíne operácie , bola som kľudná, že sa „TO“ vyoperuje a všetko bude v poriadku
O dva dni mi volala sestrička, že pán doktor ma nemôže operovať, ale že termín mi zostáva, len ma zoperuje niekto iný.
Zrazu mi niečo našepkalo NIE ! Povedala som im nech ten termín zrušia, že si nájdem iného lekára sama . Kamarátka mi odporučila doktora v Bratislave na Antolskej a dodnes som jej za to vďačná.
Dohodla som si termín konzultácie, s manželom sme sa tam vybrali . Lekár si trpezlivo preštudoval moje nálezy , otočil sa ku mne a povedal: „takže…máte zhubný nádor , ak chcete aby som vás operoval, nie je problém.“
Dohodli sme si termín operácie, vysvetlil mi postup.
V tej chvíli sa mi zrútil svet. S manželom sme zostali stáť ako obarený, ja som nevedela vydať zo seba ani hlas. Veď to nebolo nič vážne, iba zdvihnutý prst ☹
Cesta domov bola tichá, smutná, plakala som a mala som veľký strach.
V hlave som mala nezodpovedané otázky a čierne scenáre.
Ako to poviem deťom? Syn chodil na strednú školu a dcéra bola deviatačka. Manžel si ich posadil pred nás a povedal čo sa deje.
Zobrali to hrdinsky a od tej chvíle mi boli vždy po ruke, keď som ich potrebovala.
Môj druhý dátum narodenia bol 20.marec 2012. Dátum operácie , pri ktorej mi odstránili len horný kvadrant pravého prsníka , nádor mal 7 cm a popri tom mi zobrali aj 13lymfatických uzlín.
Po nekonečnom čakaní na výsledky som sa dozvedela že uzliny sú našťastie negatívne a nádor je triple negatívny…
Moja ďalšia cesta pokračovala na onkológiu na Heydukovej, tu sa ma ujala veľmi milá a ochotná pani doktorka, absolvovala som chemoterapiu.
4 červené koktaily, po ktorých mi vypadali vlasy.
Prvé dni mi bolo nevoľno, ale neskôr už bolo fajn a to bolo obdobie čierneho humoru, kedy som fotku svojej holej hlavy dala na FB ako profilovku s indulónou a handričkou na leštenie hlavy v ruke…
Aby toho nebolo málo, divoká jazda pokračovala 12 timi taxolmi, po ktorých mi zišli nechty , začali mi hnisať, ale ja som si hovorila, že to prejde, veď to nevadí, to vydržím.
Ako bonus mi ešte pridali 23 ožiarov, tie som znášala bez problémov. Skoro ráno som sadla na vlak do BA a o dve hodinky som sa po ožarovaní už viezla domov do Galanty
Bol to silný rok, ale ani na chvíľu som si nemyslela že to nedám, nezvládnem…proste som nasadla na kolotoč a viezla som sa…
Vo všetkom tom ťažkom som hľadala pozitívne veci , len aby som mohla vidieť svoje deti dospievať, spoznať ich prvé lásky, vystrojiť im svadby, dočkať sa vnúčat, veľmi som to chcela všetko zažiť
Keď mi bolo najhoršie, vybrala som sa za svojimi kolegyňami do práce, tie ma vždy rozveselili a udržiavali v dobrej nálade.
Koncom novembra 2012 som onkologickú liečbu skončila, prišiel super pocit, že som vyliečená. Chodila som každé 3 mesiace na kontrolu. Po dvoch rokoch, v roku 2014 ma onkologička poslala na genetické vyšetrenie, kde mi zistili že mám pozitívny gén BRCA 1.
Odporučili mi dať preč oba prsníky aj vaječníky.
V roku 2016 som podstúpila hysterektómiu.
V tom období som už patrila medzi Amazonky – super baby s takými istými problémami ako som mala ja. Spoznala som kopec veselých a silných žien, vedeli sme si navzájom poradiť a podržať jedna druhú.
V roku 2019 som začala dlhú cestu k novým prsiam. Prišlo ťažké rozhodnutie, dať moje prsia preč a podstúpiť rekonštrukciu. Veľmi som to chcela , videla som niektoré dievčatá ktoré už boli po rekonštrukcii a mali krásne prsia.
Prišiel deň konzultácie s plastickým chirurgom, termín operácie a čakanie. V decembri 2019 som podstúpila operáciu – odstránenie oboch prsníkov , kde som hneď dostala aj expandery. Bolo celé dosť nepríjemné, ale čo žena pre krásu nevydrží ? 😊
Po štyroch dňoch som dostala horúčky z infekcie ( ktorú mi zavliekli do operačnej rany počas operácie ). Dostala som antibiotiká, a dlhé dni som strávila v nemocnici. Domov som sa vrátila až na štedrý deň, ale medzi sviatkami som musela ísť znovu na vyťahovanie hnisu z operačnej rany.
Moja psychika bola na bode mrazu, prečo sa to muselo stať práve mne ? Zasa mne ?
Silvester som strávila v horúčkach a 2. januára mi museli expandery odstrániť.
Pocit bezmocnosti boľ veľký. Najhoršie bolo, že som ako pacient na NOU „nikam“ nepatrila, nevedeli sa spojiť s mojim plastickým chirurgom lebo boli sviatky ☹
Nevadí, prežila som aj toto sklamanie , mala som smolu, ale nevzdala som sa . Dala som sa dokopy fyzicky aj psychicky a čakala som na nový termín operácie.
Jasné, že prišiel, ale s ním aj Covid obdobie, všetky operácie boli odložené a môj hrudník bol otrasný. Zle mi bolo aj pozrieť sa na seba v zrkadle, ale povedala som si, že musím vydržať, že to raz bude krajšie.
Na konci roka 2020 som sa dostala znovu na operáciu, tentokrát úspešne, expandery boli tam, kde mali byť.
Chodila som na ich dopĺňanie, vždy tam boli so mnou moje Amazonské dievčatá, nasmiali sme sa spolu, poklebetili a urobili menší rozruch, takže sestričky vždy vedeli že v čakárni sedia Amazonky.
Konečne prišiel čas výmeny expanderov za implantáty. (začiatok roka 2021)
Nevedela som sa už dočkať, nastúpila som do nemocnice . Ráno prišiel za mnou lekár a hovorí: „ Pani Borbelyová, máme malý problém. Nemali dohodnutú veľkosť expanderov, ale máme menšie.“
A vraj , či mi to vadí.???
Pol hodinu pred operáciou mi v hlave prebehol celý film o tom, čo som všetko prežila , ako sa to všetko predlžovalo a komplikovalo a odkladalo.
Rozhodla som sa teda, že nevadí a že idem do toho. ( Predsa nevystúpite z kolotoča počas jazdy 😊 )
Dnes už mám svoje vysnívané prsia, aj keď nie sú také aké som si predstavovala.
Hovorím si, som zdravá a za to som vďačná.
Prsia som si dala krásne potetovať kvetmi -rozkvitli 😊
Skúšam byť spokojná. Som dvojnásobná babka , mám super kamošky a vždy sa usmievam ( hovoria mi že sa nenormálne rehocem 😊, najskôr ma je počuť až potom vidieť ) Choroba mi veľa vzala, ale hlavne veľa dala. Žijem ! Každý deň je pre mňa zaujímavý a vo všetkom hľadám len to dobré. To ma dostalo na koniec tej bláznivej jazdy na kolotoči. “
