“Bolo to ako keď si kúpite lístok na svoj prvý veľký kolotoč…a neviete čo vás pri tej jazde čaká.
V januári 2012 som išla na bežnú kontrolu, na ktorú som pravidelne chodila , pretože mi lekár sledoval cystu v pravom prsníku. Vedela som, že ma čaká vyťahovanie tekutiny z cysty, keďže som ju mala viditeľne zväčšenú a cítila som v prsníku tlak.
Lekár mi spravil sono vyšetrenie , povedal že pre istotu spraví punkciu a vytiahne z cysty tekutinu.
Ukľudnil ma s vyjadrením, že je všetko v poriadku a mám čakať dva týždne na výsledky. Išla som teda spokojne domov. Ráno som mala prsník boľavý a zapálený a tak som lekárovi volala či môžem prísť na kontrolu.
Bol prekvapený a nechápal ako sa mi mohol prsník po bežnej punkcii tak zapáliť.
Predpísal mi antibiotiká a poslal ma domov.
Asi o 7 dní mi sestrička telefonovala, nech prídem čím skôr na ambulanciu že už sú výsledky z punkcie.
Lekár mi opakovane urobil ultrazvuk a ukazoval mi cystu a povedal, že ju treba vyoperovať, že to treba brať ako zdvihnutý prst – ale že to nie je nič vážne. Rozhodol sa, že ma bude operovať , vraj aby sa nestalo nič zlé…
Dohodli sme sa na termíne operácie , bola som kľudná, že sa „TO“ vyoperuje a všetko bude v poriadku
O dva dni mi volala sestrička, že pán doktor ma nemôže operovať, ale že termín mi zostáva, len ma zoperuje niekto iný.
Zrazu mi niečo našepkalo NIE ! Povedala som im nech ten termín zrušia, že si nájdem iného lekára sama . Kamarátka mi odporučila doktora v Bratislave na Antolskej a dodnes som jej za to vďačná.
Dohodla som si termín konzultácie, s manželom sme sa tam vybrali . Lekár si trpezlivo preštudoval moje nálezy , otočil sa ku mne a povedal: „takže…máte zhubný nádor , ak chcete aby som vás operoval, nie je problém.“
Dohodli sme si termín operácie, vysvetlil mi postup.
V tej chvíli sa mi zrútil svet. S manželom sme zostali stáť ako obarený, ja som nevedela vydať zo seba ani hlas. Veď to nebolo nič vážne, iba zdvihnutý prst ☹
Cesta domov bola tichá, smutná, plakala som a mala som veľký strach.
V hlave som mala nezodpovedané otázky a čierne scenáre.
Ako to poviem deťom? Syn chodil na strednú školu a dcéra bola deviatačka. Manžel si ich posadil pred nás a povedal čo sa deje.
Zobrali to hrdinsky a od tej chvíle mi boli vždy po ruke, keď som ich potrebovala.
Môj druhý dátum narodenia bol 20.marec 2012. Dátum operácie , pri ktorej mi odstránili len horný kvadrant pravého prsníka , nádor mal 7 cm a popri tom mi zobrali aj 13lymfatických uzlín.
Po nekonečnom čakaní na výsledky som sa dozvedela že uzliny sú našťastie negatívne a nádor je triple negatívny…
Moja ďalšia cesta pokračovala na onkológiu na Heydukovej, tu sa ma ujala veľmi milá a ochotná pani doktorka, absolvovala som chemoterapiu.
4 červené koktaily, po ktorých mi vypadali vlasy.
Prvé dni mi bolo nevoľno, ale neskôr už bolo fajn a to bolo obdobie čierneho humoru, kedy som fotku svojej holej hlavy dala na FB ako profilovku s indulónou a handričkou na leštenie hlavy v ruke…
Aby toho nebolo málo, divoká jazda pokračovala 12 timi taxolmi, po ktorých mi zišli nechty , začali mi hnisať, ale ja som si hovorila, že to prejde, veď to nevadí, to vydržím.
Ako bonus mi ešte pridali 23 ožiarov, tie som znášala bez problémov. Skoro ráno som sadla na vlak do BA a o dve hodinky som sa po ožarovaní už viezla domov do Galanty
Bol to silný rok, ale ani na chvíľu som si nemyslela že to nedám, nezvládnem…proste som nasadla na kolotoč a viezla som sa…
Vo všetkom tom ťažkom som hľadala pozitívne veci , len aby som mohla vidieť svoje deti dospievať, spoznať ich prvé lásky, vystrojiť im svadby, dočkať sa vnúčat, veľmi som to chcela všetko zažiť
Keď mi bolo najhoršie, vybrala som sa za svojimi kolegyňami do práce, tie ma vždy rozveselili a udržiavali v dobrej nálade.
Koncom novembra 2012 som onkologickú liečbu skončila, prišiel super pocit, že som vyliečená. Chodila som každé 3 mesiace na kontrolu. Po dvoch rokoch, v roku 2014 ma onkologička poslala na genetické vyšetrenie, kde mi zistili že mám pozitívny gén BRCA 1.
Odporučili mi dať preč oba prsníky aj vaječníky.
V roku 2016 som podstúpila hysterektómiu.
V tom období som už patrila medzi Amazonky – super baby s takými istými problémami ako som mala ja. Spoznala som kopec veselých a silných žien, vedeli sme si navzájom poradiť a podržať jedna druhú.
V roku 2019 som začala dlhú cestu k novým prsiam. Prišlo ťažké rozhodnutie, dať moje prsia preč a podstúpiť rekonštrukciu. Veľmi som to chcela , videla som niektoré dievčatá ktoré už boli po rekonštrukcii a mali krásne prsia.
Prišiel deň konzultácie s plastickým chirurgom, termín operácie a čakanie. V decembri 2019 som podstúpila operáciu – odstránenie oboch prsníkov , kde som hneď dostala aj expandery. Bolo celé dosť nepríjemné, ale čo žena pre krásu nevydrží ? 😊
Po štyroch dňoch som dostala horúčky z infekcie ( ktorú mi zavliekli do operačnej rany počas operácie ). Dostala som antibiotiká, a dlhé dni som strávila v nemocnici. Domov som sa vrátila až na štedrý deň, ale medzi sviatkami som musela ísť znovu na vyťahovanie hnisu z operačnej rany.
Moja psychika bola na bode mrazu, prečo sa to muselo stať práve mne ? Zasa mne ?
Silvester som strávila v horúčkach a 2. januára mi museli expandery odstrániť.
Pocit bezmocnosti boľ veľký. Najhoršie bolo, že som ako pacient na NOU „nikam“ nepatrila, nevedeli sa spojiť s mojim plastickým chirurgom lebo boli sviatky ☹
Nevadí, prežila som aj toto sklamanie , mala som smolu, ale nevzdala som sa . Dala som sa dokopy fyzicky aj psychicky a čakala som na nový termín operácie.
Jasné, že prišiel, ale s ním aj Covid obdobie, všetky operácie boli odložené a môj hrudník bol otrasný. Zle mi bolo aj pozrieť sa na seba v zrkadle, ale povedala som si, že musím vydržať, že to raz bude krajšie.
Na konci roka 2020 som sa dostala znovu na operáciu, tentokrát úspešne, expandery boli tam, kde mali byť.
Chodila som na ich dopĺňanie, vždy tam boli so mnou moje Amazonské dievčatá, nasmiali sme sa spolu, poklebetili a urobili menší rozruch, takže sestričky vždy vedeli že v čakárni sedia Amazonky.
Konečne prišiel čas výmeny expanderov za implantáty. (začiatok roka 2021)
Nevedela som sa už dočkať, nastúpila som do nemocnice . Ráno prišiel za mnou lekár a hovorí: „ Pani Borbelyová, máme malý problém. Nemali dohodnutú veľkosť expanderov, ale máme menšie.“
A vraj , či mi to vadí.???
Pol hodinu pred operáciou mi v hlave prebehol celý film o tom, čo som všetko prežila , ako sa to všetko predlžovalo a komplikovalo a odkladalo.
Rozhodla som sa teda, že nevadí a že idem do toho. ( Predsa nevystúpite z kolotoča počas jazdy 😊 )
Dnes už mám svoje vysnívané prsia, aj keď nie sú také aké som si predstavovala.
Hovorím si, som zdravá a za to som vďačná.
Prsia som si dala krásne potetovať kvetmi -rozkvitli 😊
Skúšam byť spokojná. Som dvojnásobná babka , mám super kamošky a vždy sa usmievam ( hovoria mi že sa nenormálne rehocem 😊, najskôr ma je počuť až potom vidieť ) Choroba mi veľa vzala, ale hlavne veľa dala. Žijem ! Každý deň je pre mňa zaujímavý a vo všetkom hľadám len to dobré. To ma dostalo na koniec tej bláznivej jazdy na kolotoči. “