“Poznáte ten pocit, že musíte v živote niečo dosiahnuť alebo dokázať? Že musíte nájsť zmysel svojho života a dať mu význam, lebo inak nebudete naozaj spokojní? Mňa takéto predstavy sprevádzali celé detstvo. Držali sa ma aj v puberte a v tridsiatke som bola dokonca presvedčená, že asi robím niečo zle. Pripadala som si stále priemerná, hoci mi nič nechýbalo.
„Keby sa konečne niečo stalo!“ želala som si. A stalo sa.
Volám sa Martina Nemčovičová a mám 37 rokov, dve zdravé deti a manžela, máme slušne platenú prácu, ľúbime sa. Toto všetko mám a beriem to ako samozrejmosť. Možno len toho voľného času keby bolo viac, občas si povzdychnem ako každý. Je rok 2016, začína leto a ja sa vytešujem. Milujem toto ročné obdobie, som ohnivé znamenie a nás čaká cez prázdniny more. Už mám všetko naplánované. Vlastne mám naplánovaný celý rok. Aké pekné by bolo mať ešte jedno bábo, napadá mi stále častejšie. Ema je už veľká, o rok maturuje, Marek má štyri, už ma toľko nepotrebuje a mne sa ešte žiada mojkať malý voňavý uzlík. Som žena činu a nič nenechávam na náhodu. Takže začnem zdravotnou prehliadkou, robím obligatórne kolečko – všeobecný lekár, gynekológ, nechám sa poslať prvý krát na mamografiu, mám na to nárok pretože máme v rodine rakovinu prsníka. Moja starká aj teta…. nerada na to myslím, mňa sa to predsa netýka, ale moje sestry aj sesternice už na mamo boli a tlačili na mňa, aby som išla tiež. Pre istotu.
Takže idem, veď je to len prehliadka, povinná jazda, urobím si fajku v diári a ide sa ďalej v zmysle môjho plánu.
Mamografická ambulancia je fajn, zisťujem, že lekárku poznám z videnia, bývame v rovnakej štvrti. Počas vyšetrenia trkoceme o všetkom možnom, smejeme sa.
Ona ale zvážnie, niečo mi ukazuje, nejaký útvar v prsníku, nerozumiem jej. Cysta či čo? Určite len nejaká prkotina, veď som si v živote nič nenahmatala, ale ona je stále vážna. Opatrne mi vysvetľuje, že musím ísť čo najrýchlejšie na biopsiu. Nechápem… „Choďte čo najrýchlejšie a nenechajte sa odbiť!“
Nenechám.
Stojím vo dverách ambulancie, kde ma práve poslala lekárka z mamografie. Nechápem čo tu robím, ale poháňa ma strach. „Prosím Vás sestrička, potrebujem čo najrýchlejší termín na biopsiu, prosím…o tri týždne? Nie nie, vy mi nerozumiete, musí to byť rýchlo, ja to nevydržím, musím to vedieť HNEĎ!“
Strach mi dodáva odvahu a vďaka tomu odchádzam z ambulancie s expresným termínom. Už zajtra, chvalabohu. A potom bude jasné, že je to celé hlúposť, len vtip, len nedorozumenie…
Nebol to vtip. Mám to pred sebou čierne na bielom, onkologický nález v pravom prsníku. Neviem čo mám povedať…
Presne o dva týždne ležím na posteli v ružinovskej nemocnici. Mám strach, zajtra mi odrežú prsník. Ešte pred troma týždňami som plánovala dovolenku a snívala o bábätku. Rukou sa dotknem pravého prsníka, ale hneď odtiahnem ruku.
Tá vec je pár milimetrov pod mojím dotykom, nechcem to cítiť, nechcem to vidieť.
Odrežú mi prsník, niekomu odrežú ruku, nohu…Mne odrežú prsník. Už zajtra. Aké zvláštne, je júl, vonku za oknom krásne počasie. Počujem na ulici niečí smiech, niekto bezstarostne konverzuje. Svet za oknom funguje normálne, prečo nemôžem aj ja?!
* * *
Invazívny duktálny karcinóm – znelo to ako vesmírne sci-fi. Zomriem.
Potrebovala som onkológa. Národný onkologický ústav bol pre mňa prekvapením. Čakala som miesto plné depresie a beznádeje. Miesto so škaredými vysokými stropmi a vyhoreným personálom. Opak bol pravdou. Ale najviac ma zarazila láskavosť. Asi najsilnejšie mi utkvela v pamäti veta, ktorú mimovoľne vyhlásila sestrička, len čo som sa polozrútená usadila do stoličky v ambulancii onkológa. „To bude dobré!“ zvolala s istotou v hlase, pričom očami študovala môj nález. Ach ako dobre mi to padlo.
Ocitla som sa v komunite trpezlivých pacientov a mám – sestričiek. Vládla tu ohľaduplnosť. Pravdepodobne najdôležitejšou osobou pre onkopacienta je jeho onkológ. Tento človek musí zvládnuť obrovský psychický tlak vyvíjaný zo strany pacienta. Je to mimovoľné a úplne pochopiteľné, veď on je ten boh, ktorý oznamuje dobré aj zlé správy, od neho sa akosi očakáva zázrak a viacerí veria, že má v rukách ich osud a rozhoduje o ňom. Ja som bola presne tento typ pacienta. Môj boh ma odhadol a zvládol bravúrne. Chladnokrvne vydržal pohľad mojich očí dvojnásobne zväčšených od strachu. Ste mladá, absolvujete zabezpečovaciu liečbu. Štyri cykly chemoterapie by mali stačiť.“
„Prídem o vlasy?“ „Áno.“
Na chemoterapiu som nastúpila ešte v ten deň. Pamätám si na pach cytostatík, ktoré bolo cítiť všade, na aplikáreň plnú postelí a ľudí, ktorí si veselo medzi sebou trkotali, alebo pozerali telku, kým im tiekla infúzia. Nechápala som, nezapadalo to do mojej predstavy takéhoto miesta. Veď ako sa tí ľudia môžu baviť a dokonca smiať, keď majú smrteľnú chorobu a do žily im lejú chémiu, ktorá bez problémov rozleptá aj linoleum? Sestričky veselo krúžili okolo postelí, smiali sa a bavili s pacientmi ako so starými známymi. Nikto sa na nič nehral, načo…
Zo štyroch cyklov bolo nakoniec osem. Prvé tri týždne som sledovala, ako moje zlaté vlásky končia na vankúši, v hrebeni, na zemi, boli všade. Silou mocou som sa bránila radikálnemu riešeniu. Nemohla som si ich už ani prehrabať, bolel ma aj letmý dotyk a navyše mi zostávali v rukách celé pramene. A bála som sa…Strašne som sa bála, ako to poviem ďeťom.
Ema to vzala pokojne. Moje múdre, rozumné dievčatko. Na rozdiel odo mňa, ona videla moje šance optimisticky, vôbec nepochybovala o úspechu liečby. Marek…malý Marek. V štyroch rokoch nerozumie. Nepovedala som mu nič.
Zohnala som si parochňu, teda hneď dve, veď som baba. No dobre nakoniec som mala tri. Len aby si nikto nič nevšimol.
Na toto obdobie nerada spomínam. Bolo mi zle. Znecitliveli mi prsty na rukách, všetko mi padalo. Začala som maľovať obrázky, aby som si cvičila motoriku. Niekedy som celý deň preležala. Zistila som, že máme tvrdý gauč. Von som chodila málo. Nechcela som nikoho stretnúť, byť témou „pri káve“, pretože aj keď som sa veľmi snažila, zmena v mojom vzhľade bola evidentná a pravú príčinu si vedel každý domyslieť. Časom okrem vlasov zmizli aj mihalnice a obočie. Taká tvár je naozaj zvláštna. Som škaredá, chorá a nevládzem sa postarať o rodinu. Som na obtiaž. Sebaľutovala som sa koľko som len vládala.
Malo to aj dobré stránky. Veľa som čítala, zaujímala sa o zdravú stravu a maľovanie obrazov ma neskutočne bavilo.
Začala som sa počúvať, rešpektovať svoje pocity. Sprítomnila som sa. Prestala som robiť plány, zrazu mi to pripadalo absurdné.
S manželom sme boli v tom čase nerozluční. Dovtedy dvaja workoholici riadení svojimi diármi teraz trávili spolu celé dni. Ja zo zdravotných dôvodov a mužovi umožnili v práci homeoffice. Poznali našu situáciu a boli ústretoví. Našťastie. Priznám sa, že v tom období bolo veľa vecí nad moje sily. Muž sa staral úplne o všetko, absolvoval so mnou všetky chemoterapie a vyšetrenia. Uvedomila som si ako nikdy predtým, že mám šťastie, že na to nie som sama a že to nie je samozrejmosť. Nielen ja som prežívala ťažké chvíle, bol na tom rovnako, všetko čo sa dialo sa ho týkalo. O čo ľahšie by bolo pre neho zo všetkého jednoducho vycúvať.
Pár dní pred koncom roka 2016 som dostala poslednú chemoterapiu. Čakali ma pravidelné kontroly, hormonálna liečba a genetické testy. Vzhľadom na môj nízky vek a vyskytujúce sa prípady rakoviny prsníka v rodine z otcovej strany bolo pravdepodobné, že sa u mňa potvrdí genetická predispozícia. Na vyšetrenie som išla spolu s mojimi dvoma sestrami a otcom. Výsledok bol 3:1. U mňa, otca a mladšej sestry sa potvrdila patologická zárodočná mutácia génu BRCA 2, ktorý bol zodpovedný za moje ochorenie. Čakala som to. Sestra a otec nie. Rozumela som výrazu ich tváre ako nik. Otec v tom čase už dôchodca a muž nemusel podstúpiť žiadne radikálne riešenia. U mňa a sestry to bolo iné. Odporúčanie bolo jasné: odstrániť oba prsníky a vaječníky.
Človek si zvykne aj na šibenicu, ako sa hovorí. Už som sa nebála.
V máji 2017 som bola prvý krát vonku bez parochne. Išli sme na koncert Depeche Mode a s mojim čerstvým kratučkým čírom som perfektne zapadla. Zaľúbila som sa do tej štice a odvtedy chodím „na krátko“.
Pozviechala som sa, mentálne aj fyzicky. V tom čase som sa veľmi potrebovala rozprávať, počuť niekoho, kto mal za sebou podobnú skúsenosť ako bola tá moja a našla som Amazonky. Spoznala som skvelé ženy, najrôznejšieho veku, mnohé z nich boli mladé mamy ako ja. Spájala nás rovnaká diagnóza. Vlastne nás spájalo oveľa viac. Bolo ľahké si rozumieť.
Som ôsmy rok v remisii. Už nič neberiem ako samozrejmosť. Teším sa z každého dňa, vlastne na každý deň. Kedysi som chcela všetkým niečo dokázať a dať svojmu životu zmysel a byť dôležitá.
Podarilo sa, som dôležitá pre seba, moju rodinu, deti, priateľov. Pre mnohých ďalších ktorým som sa len mihla v živote a ovplyvnila som ich bez toho, aby som si to uvedomila. A stačilo len to, že som. “