“Som Lenka, mám 43 rokov a v čase keď som si našla hrčku mi bolo 40. Teraz s odstupom času viem že rakovina sa týka aj mladších ľudí, už dávno to nie je o veku.
Vedela som o rakovine málo a myslela som si že je koniec. Bol to šok aký som vo svojom živote ešte nezažila.
Mala som Triple negatívny nádor. U mňa to bola najskôr operácia, 8x chemoterapia a 34 ožiarov. Moje vlasy išli dolu a na začiatku som si povedala však nech, že dorastú. Ale nebolo to také ľahké vyrovnať sa s tým. Boj to bol ťažký, hlavne po chemoterapii. Bola som taká unavená a hnevalo ma keď som nemohla robiť to čo predtým. Závidela som iným, že nemusia ležať doma a rozmýšľať nad tým ako to dopadne. Z genetického vyšetrenia mi vyšiel aj gén Chek2.
Dnes už toho viem o rakovine viac a viem že už by som si nikdy neodpustila neísť na prehliadku.
Pôjdem na každú jednu a momentálne som 1 rok aj tri mesiace po ukončení liečby a ďakujem všetkým, ktorí mi pomohli pri liečbe (je ich veľa), ďakujem Bohu a užívam si každý jeden deň. Život je krásny.”
Magda
“10. listopadu 2021. Den, kdy zemřel Miro Žbirka, koupila jsem si novou pračku a kdy mi paní doktorka řekla „tak tohle musí pryč“. Takto. Doslova. „Mám rakovinu?“ „Počkáme na biopsii.“ V ordinaci se mnou seděla moje dcerka a možná to zapříčinilo, že mi zařídila biopsii hned. Původně mě posílala poměrně daleko a zavolejte si….žádný spěch. Po biopsii jsem se nemohla dostat k výsledkům (není nad ochotné pracovnice ve zdravotnictví) a mezitím jsem si četla příběhy žen, co nemoc překonaly a sháněla informace (díky Bellisky). Byla jsem v…..místě, kde slunce nesvítí. Nakonec jsem se dostala k panu doktorovi, který mi bez velkých okolků a nějakého vysvětlování oznámil, že jdu za dva týdny na operaci. Vyšla jsem ven, žádné porozumění, žádné informace, jen pochopení, že fakt….fakt mám rakovinu.
Hodně mi dala – 15 kilo navíc, nový účes (2x), zjištění, že když jste nemocný, tak se na Vás nalepí velké množství všelijakých vykuků, co se Vám bude snažit narvat nějaký ten zázračný všelék a taky mi dala několik nevyžádaných rad – jsou to jen vlasy (nejsou! Byla to poslední jistota ve chvíli, kdy se všechno mění, obava, jestli vůbec bude něco dál, tak aspoň ty vlasy by mohly zůstat), jez, nejez, nesmíš maso, lepek, cukr ať nekrmíš chorobu, musíš jíst maso, lepek, cukr ať máš sílu, musíš se hýbat, musíš odpočívat, hlava mi šla občas kolem. Dostala jsem taky jednu velmi přímou otázku když jsem šla na jednu z prvních procházek po chemo na rozklepaných nohách a sousedka po zjištění, co je ve věci se ptá „A kolik máš času?“ říkám „Vycházky mám do sedmi“. Nemoc mi taky něco vzala – toxické lidi z mého okolí, ideály o některých dalších, potřebu všem vyhovět a říkat ano a v určitém směru i stud.
6. prosince jsem tedy zamířila do nemocnice na nástup na operaci. V práci vše zařízené, máma měla přijet hlídat holky…a teta sestřička na příjmu mi říká že kamže to jdu? Na operaci…ale my neoperujeme, spadl strop, nekoukáte na televizi? No, nekoukám. Že nejdřív po novém roce…nastal neuvěřitelný kolotoč telefonů, cesta do BB, telefonát mámě, která jak zrovna nastoupila do vlaku, tak druhou stranou vylezla ven a díky (fakt moc díky) jedné dobré duši jsem se za dva dny ocitla v úplně jiné nemocnici, kde mě zoperovali.
Na záchodě jsem si večer předtím naposledy vyfotila svůj kompletní hrudník (nikdy jsem se na tu fotku nepodívala) a druhý den v koupelně jsem vyfotila hrudník nový. Byla jsem víc v klidu než jsem doufala že budu.
Po operaci byly Vánoce (nic moc atmosféra) a 5 týdnů čekání na výsledek hystologie. S tím jsem šla na onkologii a vyslechla si co mě čeká.
Odmítala jsem léčbu přijmout, jela si pro druhý názor do Brna, vztekala se, trápila, nadávala, stresovala a to vše přenášela na své okolí.
Oranžové chemoterapie jsem snášela velmi zle, zhruba týden nepoužitelná, muž mi řekl že už mě takto nikdy nechce vidět. Za dva týdny začaly padat vlasy a v tu chvíli jsem si sama oholila hlavu. Na Valentýna. Tak jsem se toho bála, až to nakonec nebyl takový problém. Jen vyhodit jsem to nedokázala (díky muži).
Čepici jsem nosila i na spaní. Paruku jsem si dala jednou. V mém případě zbytečné peníze.
Po tomto kolotoči chemoterapie, odběrů a v mém případě i návštěv psycholožky nastalo období relativního klidu – ozařování. 35 kousků. To byla v jádru pohoda. Oslavila jsem narozeniny.
V létě mě čekalo 12 taxolů. Znova jehly, znova padání vlasů, obava, jak to budu snášet. Vyprosila jsem si port. Po jeho aplikaci (nezabralo mi umrtvení) mi rovnou v nemocnici podali první taxol. Nebylo mi zle, jen jsem byla strašně ospalá. Pár hodin. Fungovala jsem normálně, nějaké vedlejší účinky. Ale bylo to neporovnatelně lepší.
V září jsme byli na milovaném Znojemském vinobraní a koncertě Marka Ztraceného, cítila jsem se jako královna a měla pocit, že hraje jen pro mě.
I tyto chemoterapie skončily. Začala hormonální léčba. Začal „normální“ život. Ale jak se po tom všem vrátit normálně k životu? Poznala jsem Amazonky, viděla a slyšela, že se to dá. Ale nějak mi to nešlo. Najednou jsem neměla program. Nevěděla jsem co můžu a co nemůžu, kam mě moje zdraví pustí. Byla jsem plná obav a snažila jsem se vyrovnat s vyvolaným přechodem a jeho důsledky.
Nelíbilo se mi jak vypadám. Utekl mi rok života a já nevěděla, jak ho dohnat. Vylézt ze své bubliny a začít kde jsem skončila? To mi nešlo. Zvlášť když se mě stále někdo ptal jak se cítím. Ať jsem odpověděla že dobře nebo popravdě že dost na enóno, nastalo ticho. Trapné ticho.
Až teď, po více jak roce, kdy jsem si prožila Vánoce po nemoci, Velikonoce po nemoci, narozeniny po nemoci, práci po nemoci, dovolenou po nemoci (některá data mám v hlavě vyryté hlubokým písmem, jakou terapii jsem zrovna měla) se odvážím říct, že jsem zpět. Se změněným pohledem na spoustu věcí a s kondicí, která se rozhodně nedá srovnat s tou před nemocí. I na tom se pracuje. Držte mé vůli palce, někdy to strašně bolí. Ale vidím to dobře.
Prevenci jsem se věnovala. Když se mi něco nezdálo, šla jsem i mimo termín. Poslali mě domů, že mám přijít za rok. Přišla jsem za 7 měsíců a bylo tam 7 nádorů. Šťastné číslo? Doufám.
Taky se věnujte prevenci. Nechte si jednou za čas odebrat tělesné tekutiny, nechte se píchnout do ruky, ukažte části těla, které se stydíte ukázat. Nečekejte až bude míň práce, víc času, a však to nic není, nebo se bojíte, že se dozvíte že to něco je. Běžte. Řešte. Protože někteří z nás už nemohou. Už nemají čas. “
Slávka
“Celý môj príbeh sa začal autonehodou. Na prvý pohľad nič vážne, auto bolo síce na „totálku“, ale ja som odišla po svojich, takže všetko bolo OK. Pár dní po nehode som začala vidieť jej následky vo forme modrín. Môj bezpečnostný pás ma zachránil, ale… Jedna modrina sa objavila aj na pravom prsníku. Ale bola to „len“ modrina, nikto tomu nevenoval pozornosť, len ja som mala zvláštny pocit a stále mi v hlave rezonovala veta moje mamy, aby som si dával na prsia pozor a chránila ich.
Asi o 5 mesiacov neskôr som začala badať, že sa môj pravý prsník akosi mení, bradavka sa začala vťahovať a zrazu som pod ňou cítila niečo tvrdé, akoby malý kamienok. Bol neprehliadnuteľný.
Pre istotu som sa objednala ku svojej gynekologičke, samozrejme termín som dostala až o mesiac. Konečne prišiel môj termín. Lekárka pozrela, prehmatala prsník a nasledoval ultrazvuk. Tam som ho zbadala prvý krát a v tom momente som vedela, že to nie je dobré. Tá škaredá čierna machuľa neveštila nič dobré. Nasledoval telefonát a do hodiny som mala za sebou mamografiu, ultrazvuk a biopsiu. Toto bol prvý najstresujúcejší moment.
Cestu domov som preplakala, zrazu ma zahltilo toľko myšlienok – moje deti…čo ak zomriem…čo ma čaká…chcela som toho ešte toľko stihnúť… Našťastie som mala veľkú oporu a podporu v mojich chlapoch. Najväčšou motiváciou pustiť sa do boja boli moje deti.
Môj manžel sa k tomu postavil tak, že nebudeme riešiť čo by keby, ale sústredíme sa na to, čo príde.
Ja som zas mala 2 týždne na spracovanie, nazbieranie energie a prípravu na boj. Presne 2 týždne, kým som si šla pre výsledky. Výsledky boli už len oficiálnym potvrdením toho, čo som ja už dávno vedela. Karcinóm prsníka hormonálne závislý …
Nasledovalo čakanie a operáciu. Chcela som, aby to zlé bolo čo najskôr preč. Podarilo sa, nádor bol vonku aj s polovicou prsníka. Prijala som to relatívne v pohode. Dosť to ovplyvnil aj prístup môjho manžela. Prijal aj túto moju nedokonalosť. V tomto momente som bola ešte stále veľký optimista, bola som pripravená a ožarovanie, hormonálnu liečbu a už som sa videla opäť v práci. Ale človek mieni a pán Boh mení. Kontrola na onkológii bola druhým najstresujúcejším momentom. Konkrétne veta…“a celé to začneme chemoterapiu…“. S týmto som nerátala. Bola som nastavená, že „len“ ožiare a „len“ hormóny. Ale chemo?
V hlave mi prebehli všetky odsledované filmy, kde hrdinky s našou diagnózou zvracali, bez vlasov… Jediné pozitívum som videla v tých, ktoré prežili.
Ale opäť som zmobilizovala sily a v duchu hesla čo ťa nezabije, to ťa posilní, som sa naštartovala a odhodlane som sa pustila do boja. Po prvej chemo som vtipkovala so sestričkami, že sa to dá prežiť. A jedna z nich mi povedala, že zatiaľ to prežili všetci. No nebuď optimista. Takže krôčik po krôčiku som prechádzala celou liečbou. Snažila som sa s úsmevom, ale nie vždy sa to dalo. Aj ja som mala chvíle, kedy som sa na to všetko chcela vykašľať, keď som mala pocit, že som na konci so silami, ale našťastie to boli len momenty, myšlienky, ktoré som veľmi rýchlo zahnala preč.
Tiež som sa rýchlo odstrihla od pseudokamarátiek, ktoré mi radili odmietnuť chemoterapiu, vraj mi viac uškodí ako pomôže. To si dovolí radiť len niekto, komu fakt nejde o život. V tomto období som dosť prehodnotila ľudí okolo seba. Žijeme v spoločnosti, kde byť chorý, je akoby hanba. Namiesto toho aby sme človeka podporili, sa mu otočíme chrbtom, veď čo keby sme to od neho chytil.
Moji priatelia sa zrazu rozdelili do troch skupín, prvou boli tí, ktorí sa v momente, keď sa o mojej diagnóze dozvedeli, odo mňa odstrihli. Druhú skupinu tvorili tí, ktorí by aj chceli niečo urobiť, ale nevedeli čo a ako. A tretia skupina to sú tí skutoční kámoši, ktorým nie je jedno ako sa máš. Pripravení pomôcť, povzbudiť alebo len tak byť s tebou. Tí, ktorí pribehnú, lebo si im nezdvihla telefón a oni sa chcú presvedčiť, že si v poriadku.
Táto choroba ma naučila trpezlivosti a pokore. Naučila ma tešiť sa z každého nového dňa, aj keď dní bez bolestí je dosť málo. A tiež ma naučila nebáť sa pustiť do vecí, na ktoré som predtým nemala odvahu. Byť tu nie je samozrejmosť.
Dosť často si pripomínam jednu múdru vetu od istého pána doktora, že rakovina je doporučený list do vlastných rúk s odkazom, že žiť sa dá aj inak. Dá…!”
Janka
Môj sen je obyčajne neobyčajný. Byť zdravá, žiť, tvoriť, ľúbiť, smiať sa, plakať, tancovať, spievať a robiť všetky tie krásne veci, ktoré život ponúka. Aké jednoduché…že?
Písal sa rok 2009 a ja som mala 37 rokov, úžasnú rodinu, prácu, sny, plány…. a hrčku v prsníku. 7. apríla 2009 som prvýkrát vstúpila na onkologické oddelenie. Šok riadny, život sa mi rozsypal namilión kúskov, no ja som si povedala, že si ich budem pomaly zliepať do krásnej mozaiky a ….
V roku 2009 som nemala žiadne informácie – čo môžem, čo nie, ako dlho tu budem? Čo je to chemoterapia? Ožarovanie? Epitéza? Môžem ísť na turistiku? Môzem byť s deťmi počas liečby? Čo môžem jesť? Môžu ma prepustiť z práce? Kopu otázok a odpoveď žiadna….. hrozná situácia, ale mala som šťastie na úžasných ľudí, lekára aj zdravotné sestry, ktorí mi na tej ceste mojim životom pomáhali a nevzdávali sa, keď ja som to vzdávala, držali ma stále nad vodou.
Hlavou sa mi stále dookola preháňali otázky, že prečo ja? Komu som čo spravila? Veď to určite poznáte….
V tom čase sa ukázala i sila priateľstva a mnohí “priatelia” vtedy odo mňa ušli ! Tí, ktorým som nebola ľahostajná, tí ozajstní “priatelia” so mnou ostali a dodávali mi sily žiť ďalej.
…nakoniec som si povedala, že radšej ja ako deti a rakovinu som prijala… je mojou súčasťou a rešpektujem ju aj keď raz za čas sa mi pripomenie..
A ako sa mi pripomína?
Prognóza z roku 2009 bola – šanca, že sa dožijem 40-tky bola skoro nulová, veď 5cm nádor a mts v 14- tich LU nedá dobrú prognózu a k tomu ešte zistili HER 2 pozitív status 3+ / chmt, operácia, chmt, biologická a hormonálna liečba/.
Dala som to, oslávila som 40-tku.
Rok 4/2017 – prvá recidíva MTS vaječník – operácia, paklitaxel 8 cyklov
Rok 9/2018 – druhá recidíva MTS obojstranne pľúca a pleura, preradená do paliatívnej liečby, nasadená denná tabletková chmt a biologická liečba do roku
Rok 2/2020 – embólia pľúc
Rok 5/2021 – operácia žlčníka, liečba capecitabínom (tabletková chemoterapia), herceptínom (biologická liečba) stále pokračovala až do júna 2023, kde kvôli zlyhávaniu srdca mi museli capecitabín (chmt) prerušiť. Nechali mi len herceptín (biologickú).
12/2023 – tretia recidíva, zväčšená MTS v ľavej pleurálnej dutine laloku pľúc s výpotkom a niečo zachytili aj v ľavej nadobličke.
Od januára (2024) beriem Enhertu.
Milujem život so všetkým, čo mi priniesol, prináša a bude ešte prinášať, prijímam to s pokorou, ale i silou svojho ducha, viery a nádeje.
Toto je aj dôkaz mojej pevnej vôle, že chcem niečo po sebe zanechať ako niečo cenné pre moju rodinu a aj spoločenstvo ľudí, ktorých bezvýhradne milujem . A to môže byť práve tento odkaz, ako SA NEVZDÁVAŤ !!!
Za všetko to, čo mi pomohlo a pomáha ďalej zlú chorobu prekonávať ďakujem manželovi Marošovi, deťom, rodine, priateľom, čo pri mne ostali a bojujú so mnou aj naďalej, lekárovi MUDr. Walimu Kohimu, zdravotnej sestre Janke, Nie rakovine, Onkomamkám, Amazonkám… Týmto všetkým patrí moje obrovské ĎAKUJEM, za to OBROVSKÉ SRDCE, ktoré mi venovali !
Táto choroba mi vzala istotu, sny, plánovanie…. trošku zavádzam lebo snívam o dni bez bolestí a plánujem – odbery, kontroly, vyšetrenia, sem-tam nejaká operácia – to aby nebola nuda) a jasné plánujem tu BYŤ ČO NAJDLHŠIE , ale dala mi aj nádej, vieru, nové možnosti, radosť z každého dňa, radosť z obyčajných vecí, nové priateľstvá, naučila ma pokore, dala mi možnosť pomáhať iným a ešte oveľa viac.
Najkrajšie súhvezdie, ktoré mi na cestu jasne svieti…je môj vnúčik Oliverko a moje dve + dve deti.
Nádych a výdych, idem bojovať ďalej
Každý deň, každá minúta a sekunda je pre mňa výnimočná ….tú mozaiku verím, že budem zliepať ešte dlho…
Takže žienky, majte sa rady, starajte sa o seba a myslíte pozitívne. Viem, že pozitívne myslenie nevylieči, ale dáva silu, nádej a to potrebujeme. Objímam Vás.
“Napíšeš blog na našu stránku Amozoniek? Spýtala sa ma pri prechádzke Domi.👀
Keby to bola scéna z filmu tak by sa mi na jednom ramene objavil, taký malý čertík👿 a povedal by “Čo si sa zbláznila, ty introvert, to si dobre rozmysli, to bude pôrod, v žiadnom prípade do toho nechoď“. Ale na druhom ramene by sa potom samozrejme objavil anjelik😇a povedal by:
„Vieš prečítajú si to možno nejaké dievčatá a tým to pridá nádej, že aj keď máš rakovinu v 28 môžeš mať ešte dieťa, precestovať veľa, normálne pracovať. To predsa za to stojí. 🙌“
Tak a sme tu, volám sa Stanka a môj cieľový vek je 52 rokov, takže ešte 9 rokov aj pár mesiacov ma delí od môjho cieľa. Poviete si a prečo práve 52, je to čudné číslo nie je okrúhle, odkiaľ na neho vôbec prišla 🤔. Keď som sa prvýkrát dozvedela, že mám Li Fraumeni syndróm, šialený gén, ktorý má len niekoľko tisíc rodín na svete bol to pre mňa šok. Pri tomto géne som do vienka dostala pravdepodobnosť, že budem mať rakovinu ako dieťa 20%, pravdepodobnosť, že ju budem mať predtým ako mám 30 rokov 50%, a tým, že som žena 100%, že budem mať rakovinu prsníkov (to nie je preklep ani zveličovanie naozaj priemerne to nie je 99%). Aj keď priemerne uvádzajú, že ho má cca 1 zo 4000 rodín, realita je taká, že v podpornej skupine na facebooku , ktorá je najaktívnejšia Living LFS je nás len viac ako 2500 (keď som sa pridala toto číslo bolo len cca 1600). Ale inak som krásna a múdra tak úplne sa na gény nemôžem sťažovať 😅.
Tak si poviete, no veď si predsa dáš zobrať prsníky ako Angelina Jolie a si v pohode. No, nie tak celkom, lebo pri LFS okrem prsníkov, mám veľkú pravdepodobnosť na celú škálu ďalších, tak nech vás tu už nestraším dokonca aj môj tuk môže mať rakovinu 😅.
Áno veľa som googlila, lebo proste pri tomto type génu sa nemôžeš spoľahnúť, že o ňom doktori budú vedieť veľa, je potrebné im občas pomôcť, lebo jediný expert na ňu som ja a oni si potom väčšinou ochotne moje poznatky overia. Špecialistov, na Li-Fraumeni nájdete asi len v USA.
👿“Jééj no presne pre toto si ten blog nemala písať, som ti hovoril, ozval sa zrazu čert. Veď si to po sebe prečítaj, to je aká depka. To už polka ľudí prestala čítať.“
😇“Neboj to dáš, len možno nemusíš ich tu unudiť tými číslami, ja viem, že si taký matematický typ, ale ľudia to musia čítať.“
Dobre, dobre vy dvaja tak idem na to chronologicky. Moja mama mala rakovinu prsníka keď mala 28 a potom sa je vrátila o 5 rokov. Jej dve sestry na rakovinu zomreli vo veku okolo 30 rokov. Moja mama bola lekárka tak ma už od 24 hnala po ultrazvukoch, lebo aj keď sa u nás dovtedy žiaden zo známych génov nepotvrdil, bola to príliš veľká „náhoda“. Viete si predstaviť, moje nadšenie… A potom po 3 rokoch v 27mich lekár povedal, že niečo vidí, ale asi to bude len nejaký tukový zhluk, alebo možno fibroadenóm a máme sa zastaviť o 6 mesiacov.
👿“Čítaš to vôbec po sebe v každom riadku máš nejaké číslo, to je tragédia.“
😇 „Nechaj ju už, veď niektoré fakty tam musí dať, lebo sú dôležité.“
O 6 mesiacov sa tento čudný zhluk netváril o nič lepšie a trošku narástol, tak bola moja mama nekompromisná, že si to proste musím dať von. Po dlhom rozhodovaní som s ňou teda súhlasila a objednala sa na „rutinnú operáciu“ fibroadenómu. Pán doktor mi sľúbil, že ma vo štvrtok prijmú a v nedeľu ma už môžu pustiť domov, lebo je to len malá ranka. Verte mi po prebudení aj tých pár stehov, keď je opuchnutých vyzerá ako 10 cm rana 🙈, ale išla som domov ako sľúbil a po 3 týždňoch som už skoro na túto záležitosť zabudla.
Bola som doma, keď mi zazvonil mobil a pán doktor mi vysvetlil, že musím prísť na dodatočnú magnetickú rezonanciu a posudkovú komisiu, aby sa rozhodli o ďalšej operácii, pretože ten zhluk bol pozitívny. Pamätám si to ako dnes, bolo to ako z filmu ked počuješ hlas rozprávača. Len som klesla na gauč a začala plakať.
Posudková komisia je fakt zážitok, keď si ťa 8 doktorov prezerá, 4 ohmatkajú uzliny, prsníky a pritom sa niekedy rozprávajú tak, že väčšinu nerozumieš a niekedy ako keby si v tej miestnosti ani nebola. Pacientky to niekedy nechápu, ale oni potrebujú, čo najefektívnejšie využiť čas a keď si to človek uvedomí, vlastne ho to ukľudní, že o jeho osude nerozhoduje len jeden lekár subjektívne. Pre mňa bol výsledok operácia. S heslom, keď ti život prinesie citróny sprav limonádu, som si kúpila najlepšie pyžamko, župan papučky, masku na oči, zobrala ešte v tom čase mini ipod na pozeranie seriálov a “pripravená“ išla do nemocnice. Áno aj v tejto situácii si treba nájsť niečo, z čoho sa človek aj teší, aj keď sú to ružové huňaté papučky.
A aby som to skrátila, ani pri nej mi všetko nevybrali a neostal „čistý okraj“, tak som sa 6 dní pred Vianocami musela vrátiť ešte raz. Na Vianoce bola moja nálada taká, že už vždy budem na Vianoce naštvaná a bolo jasné, že budem musieť čakať až do druhého januárového týždňa, kým sa dozviem, čo bude ďalej… (inak Vianoce si extremne užívam a som z tých freakov, čo zapínajú svetielka na dome už 2 novembra 😅).
Vždy hovorím, že som maka veľké šťastie na lekárov, lebo okrem perfektného chirurga, ktorý mi ešte o 17tej večer všetko vysvetlil pred opkou( máme aj pacientsky slang proste, sme cool, myslím operáciou) a bol v práci už od 7 a celý deň operoval, som sa dostala aj k perfektnej onkologičke. Vysvetlila mi, že to bol DCIS, ktorý sa už začal rozvíjať do Grade-u 1. A v podstate aj lekári mali dva rôzne názory: tí starší väčšinou chceli aby som „pre istotu“ mala aj chemoterapiu ale mladší si mysleli, že stači len rádioterapia a hormonálna liečba. Dala mi čas, aby som si to preštudovala a rozhodla sa a nakoniec sme spolu dospeli k názoru, že silnú chemo si necháme na budúcu rakovinu… (lebo toto asi jediná nebude). Šoférovala som každý deň hodinku na rádioterapie v zime a pamätám sa, že jediné, čo ma držalo pri živote bol humor Adely a Sajfu v rannej show. Skoro som sa začala na ňu aj tešiť 😅. Niežeby sa niekedy k tomuto blogu prepracovali ale ich humor vtedy a nesķôr čierny humor pomáha mojej psychike úplne najviac ako napr. @thecancerpatient na insta.
Niekedy sa totiž snažíme tváriť sa, že sme v pohode, pred rodinou a priateľmi a teda super sa držíme, tí sa tvária veľmi vážne a vlastne sa s vami skoro nikto nezasmeje aj keď to potrebuješ, alebo nám nepovie, kľudne si poplač, ale skôr, drž sa, ty si silná.
😈Nechcem byt silná, chcem sa proste len vyplakať, lebo je to nanič a nerecitovať dvanástim ľuďom, detailný lekársky postup a prognózy.
Proste som nikdy nebola typ „ zmenilo mi to život“ nie som tím „Cancer made me a better person“ ale skôr „Cancer made me a shallower person“ (komiks Miriam Engelberg).
😈No ale urýchlime to, lebo už si stratila minimálne polku čitateľov.
Takže po svadbe to leto, 4 rokoch hormonálnej liečbe z toho 2 rokoch úplnej menopauzy v 29 rokoch, mi môj onkológ povedal, že keď sa telo očistí od liekov za 3 mesiace môžem skúsiť otehotnieť. Žila som vtedy v Írsku a hneď som si kúpila taký ovulačný strojček, do ktorého dávaš paličky, ale poistila som si to ešte taktikou povinného skúšania každý druhý deň počas celého možného okienka ovulácie od minima po maximum. Po 3 mesiacoch som išla na dovolenku na Sicíliu, kde mi test ukázal 2 paličky🥳, čomu som nemohla uveriť a zopakovala ho ešte 2x.
Vtedy bábo veľkosti hrášku 🫛 má už dnes 9 rokov a na jeho narodeniny som ho zobrala do Mexika, aby plával s delfínmi. Život si užívam kým sa dá.
Ako bábo som ho kojila celý rok bez akéhokoľvek umelého mlieka len z jedného prsníka veľkosti väčšej lentilky pod kobercom a bol stále nadpriemerne veľký. Prestať som musela len keď mi z operovaného prsníka začaka tiecť tmavá tekutina, aby som mohla spraviť ultrazvuk a mamografiu čistú bez mlieka, ktoré na snímke spraví ako keby hmlu. Áno tento krát to bol už roztrúsený nádor úplne iného typu, ktorý ešte skoro rok nebolo jadne vidieť na žiadnej prehliadke až na magnetickej rezonancii. Absolvovala som si chemošky v plnej kráse vedľajších účinkov a mne bolo fakt naozaj vždy veľmi zle, pri ďalšej som zase mala 40tky horúčky – veľmi málo sa vyskytujúci príznak😈 tento fakt ti nepomôže keď sa to týka teba. Ale napriek tomu som bola v UK u rodiny, na Cypre na dovolenke v prestávkach medzi, starala sa o viac menej ležiacu mamu, ktorá sa liečila po leukémii a o vtedy dvojročného syna. Chodila s nim so šatkou na hlave cvičiť s ostatnými detičkami, s falošným copom a šiltovkou plávať (tu by v Amerike napísali, do not try this at home, ale ja som dosť tvrdohlavá a niektoré veci robím po svojom).
Proste som nemala čas zaoberať sa sebaľútosťou.
Teraz som už 7 rokov v remisii. Podľa Toronto protokolu chodím každý rok na magnetickú rezonanciu prsníkov, mozgu, celého tela, ultrazvuk prsníkov, každý druhý kolonoskopiu.. atď a vždy tŕpnem aký bude výsledok.
Ale už sa nebojím rezervovať si drahšiu dovolenku vopred, kúpiť si letné veci vo výpredaji, lebo, čo ak sa leta ani nedožijem. Pracujem na plný úväzok, teším sa z drobností prioritizujem s kým trávim čas a ako, platím si pani, ktorá mi upratuje, pretože čas je najdôležitejší a odmietam tráviť 4 hodiny upratovaním domu každý víkend.
Tak mi držte palce, aby som ten svoj cieľový vek 52 dala. 🤞🤞 a ešte znepríjemnila život svojmu dieťaťu počas jeho tínedžerských rokov ako každý rodič 😉
