Rok Amazonky: O tom, prečo sa nebavíme o „zákernej chorobe“
Nemyslím si, že ktokoľvek môže byť na onkologické ochorenie takzvane „pripravený“. Veď to by malo vyzerať ako? Že si zdravý človek vo voľnom čase dobrovoľne vyhľadáva informácie o príznakoch všetkých druhov rakoviny a študuje si priebeh operačných zákrokov či vedľajšie účinky chemoterapie? Neviem ako vy, ale ja si to dosť dobre nedokážem predstaviť.
Zvedavosť a zbieranie nových informácií patrí do mojej základnej človečenskej výbavy, však asi preto som sa stala novinárkou. A potom aj autorkou kníh, pri písaní ktorých som mohla mojim „hrdinom“ donekonečna klásť otázky. Marek „Maverick“ Adamík, ktorý sa zúčastnil troch mierových misií, mi mohol rozprávať o odpaľovaní výbušnín, technike vyskakovania z vojenského lietadla alebo vysvetľovať chronológiu bojov medzi africkými kmeňmi na hraniciach Konga a Rwandy a Burundi, počúvala som ho hodiny, chcela som vedieť ďalšie a ďalšie detaily a nikdy som nemala dosť! Môj kamarát Roberto Merva dostal prezývku Polyhistor, lebo vie naozaj skoro všetko a skoro všetkom. V priebehu hodinovej debaty mi dokáže vysvetliť pravidlá hokeja, voviesť ma do stručných dejín Bosny a Hercegoviny a objasniť rozdiel medzi HDP a DPH.
Národný onkologický ústav (NOÚ) v Bratislave. Bratislava, 16. december 2015. Foto: SITA/Marko Erd
Nikdy s nikým som sa však tuším nebavila o rakovine. To ochorenie má takú čudnú povesť, že asi nebýva predmetom debaty zdravých ľudí. A jej mediálny obraz je katastrofálny, čo vám budem hovoriť. V emotívnych televíznych reportážach nám ukazujú pacientov v poslednom ťažení, najlepšie deti, zdôrazňujú ich utrpenie, plnia ich posledné želania, najčastejším novinárskym synonymom na rakovinu je „zákerná choroba“. Ako k tomu príde cukrovka, cievne ochorenia alebo všetky možné klony chrípky, na ktoré sa umiera len taký fukot, že „zákerná“ je akurát rakovina?Dodržala som radu môjho onkológa a nikdy som si nič nehľadala na internete, však nie som masochista! Myslím si však, že štatistika prežitia „zákernej choroby“ je celkom dobrá a s vývojom nových liekov a nových liečebných postupov sa stále zlepšuje. Zistím z dobrého zdroja (nie z internetu) a dám vedieť…
Moja vlastná skúsenosť to však potvrdzuje. Keď som sa bavila so staršími pacientkami, ktoré sa liečili pred pätnástimi, či dvadsiatimi rokmi, hovorili o oveľa horších vedľajších účinkoch liečby než sú tie dnešné. Klišé typického onkologického pacienta sa však stále nemení – je to človek bez vlasov, hlboko pod svojou štandardnou váhou, so sivastou pokožkou a vyhasnutým pohľadom. Jednou nohou v hrobe. Celé zlé!
Klenová neznamená „konečná“
Keď som bola (zatiaľ) naposledy na Klenovej na chemoterapii (tečie to už len hodinu a pol a vedľajšie účinky sú celkom smiešne), posadili vedľa mňa asi dvadsaťročnú slečnu v sandálkach na vysokom opätku, s krásnymi nohami, ktoré sa končili v miniatúrnych šortkách farebne zladených s jej kabelkou. Jej nádherné blond vlasy boli očividne „odkladacie“, ale to poznáme len my – pacienti a len vtedy, keď sa stretneme v aplikárni chemoterapie. A ešte si to pre istotu slovne overíme. Slečne zaviedli kanylu do žily, pustili jej „drink“, ona si vylúštila krížovku, popočúvala hudbu z iPodu a po hodine elegantne odkráčala na tých svojich šteklíkoch.
V aplikárni, v čakárňach pred ambulanciami, pred odberovou miestnosťou sa zas skoro všetci pre zmenu bavia o svojej chorobe. Ale inak. Je to len jedna z mnohých konverzačných tém. Bez pátosu. Myslím si, že už aj bez fatalistického strachu, ktorý tak paralyzuje „nováčikov“. Aj pre mňa bol Národný onkologický ústav na Klenovej v Bratislave ešte donedávna symbolom miesta, kam sa chodí umierať. Nuž áno, zas za to môže mediálne klišé. Keď som tam išla prvýkrát, pripúšťam, že naozaj s pocitom, že už je so mnou naskutku amen!
Dnes tam chodievam rada. A to ani trochu nepreháňam. Ani trochu. Môj onkológ je síce statočne asertívny, ale s výbornou profesionálnou povesťou a skvelou sestričkou Martuškou. Aj sestričky v aplikárni sú iné ako tie „obyčajné“. Pacienti sú k sebe ohľaduplní, nikto sa nikam neponáhľa, nepredbieha, nedožaduje osobitného zaobchádzania. Hm, asi naozaj až pred „zákernou chorobou“ sme si všetci rovní. A ešte som si v tomto zvláštnom priestore, kde je všade cítiť pach cytostatík, našla nové kamarátky. 🙂
Ani ja som v októbri 2012 na všetko, čo súvisí s rakovinou, nebola pripravená. Ale dnes už mám informácie. Vlastné. A aj skúsenosť. Tiež vlastnú. A preto nemám problém hovoriť o „zákernej chorobe“. Lebo je to LEN choroba.
Eva Bacigalová, z knihy Rok Amazonky
(prvýkrát zverejnené 29.7.2013)